Piatkový večer v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie (27. februára 2026) bol viac než len bežným abonentným koncertom; bol návratom k estetickým koreňom, ktoré formovali hudobnú mapu Európy.
Program postavený na dielach Modesta Petroviča Musorgského, Antonína Dvořáka a Alexandra Borodina reprezentuje to najlepšie z národných škôl 19. storočia. Práve v tejto ére sa začal proces oslobodzovania spod diktátu univerzálneho európskeho akademizmu.
Členovia ruskej „Mocnej hŕstky“ ale i Dvořák nehľadali inšpiráciu v salónnych klišé, ale v autentickom folklóre, v drsnosti ľudového mýtu a v špecifickej intonácii materinského jazyka. Dokázali pretaviť národný kolorit do zrozumiteľného symfonického jazyka, ktorý nestratil na svojej dravosti.
Archetypálna dramaturgická os nám pripomína, že tradícia nie je uctievanie popola, ale udržiavanie ohňa, ktorý kedysi zapálil túžbu po umeleckej svojbytnosti národov.
Noc na Lysej hore otvorila večer a navodila vážnu, pochmúrnu atmosféru – energicky a bez zbytočných okolkov. Musorgského fantázia vznikla už v roku 1867, no za jeho života sa nedostala na pódium – dirigent Balakirev ju odmietol ako príliš nekonvenčnú.
Svetu ju predstavil až Rimskij-Korsakov vo svojej uhladenenej orchestrácii, ktorá sa paradoxne stala štandardom napriek tomu, že Musorgského pôvodná verzia je oveľa drsnejšia a surovejšia.
Zdalo sa však, akoby orchester miestami žil svojim vlastným životom a nie vždy konzekventne sledoval dirigenta Daniela Raiskina. Malé komorné vstupy boli v dychovej sekcii veľmi zreteľne artikulované. Napriek tomu, že sem i tam nejaká slinka narušila čistý tón hlavne v sekcii drevených dychových nástrojov, hrali veľmi precízne a celkový dojem úvodnej skladby bol presvedčivý.
Piesne a tance smrti predstavujú celkom iný priestor – hlbinný, existenciálny, ďaleko od efektárstva. Cyklus štyroch piesní na texty Golenišťeva-Kutuzova patrí k vrcholom ruskej vokálnej tvorby a svojou harmonickou odvahou a dramatickou silou výrazne predbehol svoju dobu – nie náhodou bol obľúbeným dielom Šostakoviča, ktorý ho orchestroval.
Dalo by sa celkovo povedať, že ide o diela veľmi náročné na konzumáciu – ako také pôstne formy plné emócií. Počiatočná ‚vzdušnosť‘ v prvej piesni pôsobila skôr ako proces hľadania ideálnej rezonancie než ako technický nedostatok. Akonáhle sa hlas usadil, naplno vynikla jeho výrazová sila a hlboké pochopenie interpretovanej matérie. Čo sa týka estetiky, napĺňa uzus, akým sa riadi ruská spevácka škola – možno povedať, že je ideálny.
Čo sa týka výrazu, basbarytón Marko Mimica bol veľmi adekvátny, mal však tendenciu spievať si do pravého ucha, čo mierne ovplyvňovalo projekciu. Výslovnosť bola veľmi zreteľná a dobrá. Bohatá polyrytmia Musorgského vzbudzovala v radoch orchestra istú rozpačitosť. Publikum prijalo sólistu úctivo – vrátil sa dvakrát na pódium, výkriky „bravo“ sa však nerealizovali.
Symfonické variácie Antonína Dvořáka vznikli v roku 1877 na podnet priateľa a dirigenta Karla Bendla. Dvořák v nich pracuje s jednoduchou, takmer ľudovou témou, ktorú rozvíja v 28 variáciách s neobyčajnou kontrapunktickou vynaliezavosťou – dielo tak stojí na pomedzí brahmsovskej solídnosti a slovanskej melodickej vrúcnosti.
Viedenská premiéra pod taktovkou Hansa Richtera v roku 1887 z neho urobila medzinárodný úspech. Možno aj v dôsledku charakteru skladby začali trochu vlažne – kontrapunktická zložitosť a farebná zvukovosť vyznievala dosť vágne, zadusene. Malé sólo prvého huslistu znelo veľmi sladko a artikulačne precízne zahrané – orchester mu však ku koncu jeho dielu nedoprial dostatočný zvukový priestor.
Polovecké tance z Borodinovej opery Knieža Igor uzavreli večer v znamení opernej klasiky. Borodin na opere pracoval od roku 1869 až do svojej smrti v roku 1887 a nedokončil ju – dielo dokončili Glazunov a Rimskij-Korsakov. Polovecké tance sú pritom ukážkovým príkladom orientalizmu v ruskej hudbe: Borodin v nich evokuje stepný svet kočovných kmeňov prostredníctvom nezvyčajných stupníc, ostinátnych rytmov a farebnej orchestrácie, čo dielu dodáva hypnotickú energiu.
Na tomto kvázi inštruktážnom diele možno počuť každú skupinu hlasov aj nástrojov – a práve preto sa tu dajú pomerne ľahko odhaliť nedostatky. Jedná sa o veľmi emocionálne ladené dielo a ponúka širokú paletu farieb. V dynamike forte sa orchester konečne prebral k životu, hoci miestami bola intenzita zvuku až na hranici poslucháčskeho komfortu.
Zhruba v troch štvrtinách diela nastala rytmická indispozícia, keď orchester stratil kontakt so zborom a v dôsledku akustického predstihu nastúpil skôr.
Záverečná časť so zborom však napokon zanechala veľmi presvedčivý dojem – ozvalo sa viacero výkrikov „bravo“ a publikum prijalo koncert s nadšením..
