8.6 C
Slovakia
piatok, 9 decembra, 2022
spot_img

Braňo Hronec – Spomienky na dobu, jazz, rock and roll aj The Beatles

Post date:

Author:

Category:

Braňo Hronec (22. december 1940 – 25. október 2022) patril ku prvej slovenskej jazzovej generácii. Žiaľ, doba nevytvorila vhodné podmienky, aby sa mohol živiť jazzovou tvorbou na profesionálnej úrovni, preto prešiel k tanečným orchestrom.  Napriek tomu adaptoval zahraničnú produkciu (jazz, disko, funk) na domácu pôdu a ovplyvnil vývoj slovenskej populárnej hudby. Tieto spomienky Braňa Hronca sú súčasťou publikácie Formovanie slovenského rocku ako svojbytného fenoménu 1960 – 1968.

Braňo Hronec bol zakladateľom a iniciátorom viacerých zoskupení. Jednou z prvých bola formácia Štúdio Westcoast. hrávali na mládežníckych predpoludniach, vtedy to bolo najmä pre študentov v internátoch Mladá garda, v Horskom parku, v internáte A. Bernoláka a neskôr aj v legendárnom vysokoškolskom V-klube. Okrem toho však hrávali aj v nočných baroch – v hoteli Devín, Carltone, v Jalta bare, či v Tatra Revue. Popri tom som sa venoval aj komponovaniu vlastnej hudby.

Jeho orchester takmer dvadsať rokov patril medzi európsku špičku. Pôsobilo v ňom veľké množstvo obľúbených spevákov a speváčok a veľa muzikantov z bigbítu sa u neho uchytilo, alebo s ním spolupracovalo. Medzi mnohými treba spomenúť napríklad Janu Belákovú, Vlada Chválneho či Evu Mázikovú alebo Marcelu Laiferovú.

Pri príležitosti osobného rozhovoru (6. marca 2018) Braňo Hronec obšírnejšie rozprával o dobových možnostiach a vzťahu skladateľov populárnej hudby k rock and rollu. Rozprávanie sme otvorili jeho štúdiom na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, kde študovali aj budúci kapelníci, ktorí potom mali v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch svoje vlastné orchestre či ansámble.

Prvotná otázka smerovala, či pedagógovi učiaci na konzervatóriu prijímali či odmietali jazzovú hudbu: „Väčšina pedagógov bola proti tejto hudbe. Až v roku 1962 ma Alexander Moyzes podporoval v jazzových aranžmánoch. Bežne sa k tomu človek nedostane, aby počul Moyzesove úspešné jazzové pokusy, ale ja som tieto skladby počul a podľa mňa bol Moyzes univerzálny typ muzikanta. Svojich študentov k jazzu neviedol, ale bol ochotný poskytnúť vzdelanie ľuďom z populárnej hudby napríklad Karolovi Elbertovi, Jánovi Siváčkovi, Petrovi Breinerovi, mojej osobe a Vašovi Patejdlovi. Aj vďaka tomu som počas školy robil vážnu hudbu jazzového charakteru, čomu sa vtedy hovorilo tretí prúd. Päťdesiate roky boli obdobie, keď sa u nás jazz nejako príliš nehral, aj keď sa hral, tak ho hrali muzikanti, ktorí boli členovia nejakej inej tanečnej kapely a predtým, ako sa začalo hrať niekde do tanca a hostia iba prichádzali, tak si zahrali trošku jazz. Ja som jazz začal hrať niekedy okolo roku 1958. V tých dobách u nás aj v Amerike sa jazz prelínal s tanečnou hudbou. Uživiť sa s jazzom to bol veľký problém, lebo jazz nie je populárna hudba. Komunisti sa zľakli, keď nejaký muzikant alebo politik sa vyjadril, že trúbkami dobyjeme východ, preto bola oficiálna tendencia proti jazzu, hoci oni tí papaláši nevedeli, čo je to jazz a nevedeli rozlíšiť jazz od populárnej hudby.“


Na otázku či jazz splýval s tanečnou hudbou, Braňo Hronec odpovedal: „Áno, profesionálne jazzové kapely neboli, v Prahe bolo Štúdio 5 a SH Kvartet, ale tie boli tiež len súčasťou divadelnej produkcie. Produkovať iba jazz nešlo. S jazzom by sa v tých dobách nikto neuživil. A ja som preto išiel do populárnej hudby, lebo v roku 1963 som už bol na vysokej škole, a rozmýšľal som, čo budem robiť po škole, čím sa budem živiť, a pretože populárna hudba má najbližšie k jazzovej hudbe, tak som sa rozhodol pre populárnu hudbu, ale jazzový charakter si zachovali mnohé naše nahrávky, počnúc šesťdesiatimi rokmi, alebo mnohé z nich vychádzajú z jazzovej hudby.“

Zaujímavý bol aj Hroncov pohľad na príchod rockovej hudby: „Rock and roll je úžasný, je to výborná muzika, a mám na mysli celú tú plejádu tých pesničiek, z ktorých niektoré boli pomalé, lebo rock and roll nemusel byť iba rýchla hudba, samozrejme nemôžem pomalú skladbu napríklad Love Me Tender od Presleyho nazvať rock and rollom, to je pesnička, ktorá bola dávnejšie skomponovaná a bola súčasťou tej rock and rollovej éry, ale formálne nie. Rock and roll to bol aj veľký pojem, ktorý zahrňoval veľa hudby a tá hudba mala spoločného ducha. Na konzervatóriu som hral Paul Anku, on napísal pieseň Diana, kde použil zaujímavý harmonický spoj, ktorý nebýval v populárnej hudbe – mohol byť, ale nevyužíval sa takýmto spôsobom. Skrátka ani rock and roll nevznikol samostatne, nadväzoval, a mal rôzne fázy toho vývoja – rôzne harmonické spoje, najmä v pomalých skladbách ako v spomínanej skladbe Diana.“

Na otázke „odkiaľ mohol počuť Paula Anku“ sme otvorili aj problematiku vzdelávania populárnej hudby na vyšších vzdelávacích stupňoch: „V tých dobách sa k týmto veciam nedalo dostať inakšie, než tak, že niekto prepašoval nejaké platne, vtedy neboli ešte ani magnetofóny, takže sa nemohli ani kopírovať skladby, kto mal gramofón a platne, mohol to počúvať, a kto nemal, tak sa nemal ako k tomu dostať, a štát to nepodporoval . Keď ja som ako konzervatorista už vystupoval, to bolo v 1959 – 1960, koncertoval som na takzvaných zväzáckych predpoludniach, tak sme sa stretávali s veľkou nedôverou, nepodporovali nás v ničom, naopak, vyhadzovali ľudí z konzervatória, poviem taký príklad, že tam bol klarinetista Baránek, ktorého vyhodili zo školy za to, že ho prichytili, že hral v nejakej kapele v Carltone. Po rokoch sme sa dočítali na doske, že hral s Woody Hermanom.

„Čomu malo slúžiť to konzervatórium? K tomu, aby vychovalo dobrých remeselníkov, dobrých muzikantov, ktorí vedia zahrať podľa možností všetko, ale boli kantori, ktorí mali k tomu ďaleko a nevedeli si dať rady s populárnou hudbou, tak robili ťažkosti, dokonca bol tam profesor, ktorý Bohuša Trnečka zažaloval a chcel, aby ho vyhodili zo školy. V pravidlách školy už bolo zakázané hrávať po baroch. Počas môjho štúdia sme boli dvaja, ktorí sme mohli hrať – ja a flautista Miloš Jurkovič – vtedy bol riaditeľom Michal Vílec, on sa nekamarátil s touto hudbou, ale mal pochopenie pre to, aby to pomohlo k všeobecnému rozletu muzikanta, tak on nám dovolil hrať, ale žiadal nás, aby sme mu vždy povedali, kde budeme hrať, čo sme aj dodržiavali, takže to bolo v poriadku v tých dobách, keď vyhadzovali napríklad toho Baránka a Trnečku. Nechodil sa na nás pozerať, on potreboval iba mať prehľad, keby mu niekto niečo povedal, aby mohol povedať, že nám to dovolil. Inakší zdroj ako požičiavania platní v tej dobe nebol, v televízii iba možno na Viedni, lebo Bratislava ani Praha takéto veci nevysielala. Rock and roll bol tiež úžasný, ale to sme nemali, kde vidieť, jedine vo viedenskej televízii, alebo počuť, keď niekto získal platňu. Ja som mal zhodou okolností mal požičaný magnetofón od spolužiaka na konzervatóriu, ktorému dvaja bratia emigrovali do Ameriky a poslali mu magnetofón – u nás s prístupom týchto magnetofónov neskôr, keď išli do predajní, je spojený aj veľký boom šírenia nahrávok.“


Spýtali sme sa či takúto populárnu hudbu šírili aj zahraničné orchestre na koncertoch v Československu v päťdesiatych rokoch: „Zahraničné orchestre u nás nehrali. Prvé čo sa objavilo až v polovici šesťdesiatych rokoch – 1966, / 1967 – tu na agentúre HUDA, tam bol jeden vynikajúci hudobník Pavol Polanský, a on angažoval do baru Devín, tam priniesol kapelu z Fínska – Esa Pethman – a oni prišli hrať populárne pesničky, ale keď videli, aký ohlas majú jazzové skladby u publika, tak sa orientovali iba na jazz a bola z toho jazzová akcia, potom neskôr prišiel zo Švédska Berth Rosenkrie.“

Ak bol problém dostať sa do styku so zahraničnými súbormi doma, ako prijímali rockové piesne hudobníci z tanečných orchestrov, s ktorými sa Braňo Hronec stýkal na zahraničných angažmánoch: „Keď boli také pesničky, čo poznali všetky kapely ako napríklad Love Me Tender, tak to všetci hrali, lebo to bola pekná pesnička s ľúbivou melódiou, takže nikto sa tomu nebránil. Alebo od The Beatles Yesterday. Takže sa nevymedzovali voči rockovej hudbe. Vezmime si napríklad spomínaný The Beatles, to je akože rocková hudba a ja sa pýtam, čo je na tej hudbe také rockové? Aj The Beatles, keď nahrávali prvé nahrávky, tam s nimi dokonca spieval Tony Sheridan, jeden spevák, s ktorým sme mali tiež dočinenia, a hrali také skladby, ktoré nemali rock and rollový charakter. Všeobecne môžeme povedať, že to má svojský rytmus a tvrdší, než bolo bežné, lebo v swingovej ére sa hralo s metličkami.“

Hronec zároveň vysvetlil, ako mohli naše tanečné orchestre v čase izolovanosti od sveta vedieť, čo bolo svetovým hitom: „Tanečné orchestre vystupovali po kaviarňach, kde sa tancovala aj čača, samba aj rock and roll, ale ten repertoár neobsiahol také množstvo nových pesničiek. Niekto musel nejakú novú pesničku najprv priniesť, lebo boli aj takí, čo ju počuli raz a si ju pamätali a naučili ju hrať ďalších. Tie pesničky sa šírili len ústnym podaním. Vtedy sa nezapisovali do nôt, časom už hej. Kapely, ktoré hrávali v tých nočných podnikoch, mali väčšinou zloženie z rómskych hudobníkov, spomeňme napríklad Pištu Bugu (Horváth Pista), bratov Seridovcov, rodinu Móžiovcov, ale aj Gustava Broma.“

Na konci päťdesiatych rokov sa zahraničné hity spracovali skôr sluchovo než do partitúr: „Boli vydavateľstvá, ktoré vydávali našu pôvodnú muziku. Aj ja som mal niekoľko zošitov v notovom zápise. Väčšinou v značkách. Ale bolo aj také, že partitúra sa robila, to bola iná kategória, hoci v tom istom vydavateľstve. To bola taká pomoc pre tieto kapely, čo hrávali po podnikoch (60. roky). Výber spracovania do tejto podoby bolo na nich. My sme napísali melódiu s harmonickými značkami a tam bola komisia, ktorá rozhodla či áno, alebo nie. Zo začiatku som mal problémy, keď som ešte bol študent, tak ma nebrali, keď už ako druhák na konzervatóriu som tam dával nejaké skladby, napríklad som dal skladbu do komisie, kde mi povedali, že sa to podobá na nejaký maďarský čardáš, takže to nezobrali. Najprv som sa stretával s nedôverou, ale potom už automaticky brali, čo som doniesol.“


„V roku 1961 som v lete so študentskou kapelou, obsadenie podľa toho, kto mal čas a koho sme oslovili, bol na tri mesiace angažovaný do Bulharska. V tých dobách sa ani do Maďarska nechodilo, lebo boli zablokované hranice, ale ústredný výbor mládeže nás angažoval do stanového tábora, ktorý oni mali v Bulharsku na Zlatých Pieskoch, kde spali naši československí rekreanti (umelecká a kultúrna elita – napríklad riaditeľ PKO, šéfdirigent Slovenskej filharmónie Ladislav Slovák) , ktorí si dokázali vybaviť, že tam išli na dovolenku. Keď sme dohrali, tak sme sa vybrali do jedného reštauračného zariadenia, v každom jednom z nich sa hralo – a tam jeden chlapec v našom veku hral úžasnú hudbu, ktorú sme my vôbec nepoznali – twist. Podľa mňa twist je súčasťou tej novej vlny – tej bigbítovej vlny – bigbít to už bolo také vyhranené, ale twist to bolo niečo, čo sa absolútne líšilo od tej populárnej hudby, ktorá bola na princípe swingových vzťahoch.“

„Boogie woogie a rock and roll je to isté, má tú istú harmonickú štruktúru, má to tú istú formu, ten istý rytmus, akurát, že v boogie woogie sa hrával iný sprievod. Prišli sme z Bulharska domov do Bratislavy a už sme aj nahrávali moju skomponovanú skladbu na twist Telegrafný kľúč. Mal som to v hlave a rozumel som tomu. Bol mi jasný ten princíp, ako to treba urobiť. Česi nahrali potom skladbu Oliver Twist. Ale tú twistovú éru sme u v Československu začali my. Takisto sme nahrali prvé funky – disco – to už ale bolo v sedemdesiatych rokoch. Spolu s Telegrafným kľúčom prišla aj skladba Lampy už dávno zhasli. Nie som si istý, či sme to dali do tej komisie. Myslím si však, že áno, lebo ja som vtedy mal čas a pár korún sa mi vždycky zišlo, tak som nezanedbával takéto veci. Nie som si však celkom istý.“

Zaujímalo nás, ako tvaroval mladších muzikantov, ktorí k nemu prešli z bigbítových kapiel: „Zas toľko sa ich u mňa nevymenilo. Ale vždy mi záležalo na basistovi, na bubeníkovi, na každom, ale rytmika musela byť perfektná, takže som z bigbítového sveta zobral basgitaristu Petra Ryšavého, títo bigbiťáci hrali skoro zadarmo, tak keď som ho oslovil, tak rád išiel. Spolupracoval s nami aj Vasko Velčický, príležitostne v televízii, samozrejme Vlado Chválny, a potom neskôr veľmi talentovaný Marián Bednár.“

Pri umeleckom procese musela zákonite prísť k vzájomnej inšpirácii a Braňo Hronec odpovedal na otázku, či mali spomínaní muzikanti vplyv na ich výraz: „Určite tam to fungovalo. Aj mňa obyčajne muzikanti z kapely upozornili tu je takáto skladba svetového úspechu a mali by sme ju dať, lebo si ju budú ľudia vyžadovať. Dokonca som nechal kolegu muzikanta, aby to zaranžoval.“

Na otázku, či musel nejako formovať ich interpretačné podanie, odpovedal: „Ja som veci nenechával na náhodu. Keď sme cvičili nejakú novú skladbu, tak som veľmi jasne vyjadril, čo má hrať basista a čo má hrať gitarista, bubeník atď. Ale inak som im nemusel nič vysvetľovať, boli to hotoví muzikanti.“


Príchod skupiny The Beatles poznamenal celú éru populárnej hudby a o ich vplyve vraví aj Braňo Hronec: „The Beatles boli niečo výnimočné. To bola najkrajšia éra populárnej hudby môjho života. To malo aj umeleckú hodnotu, oni dokázali, že čo oni priniesli, akúkoľvek skladbu, tak to publikum bralo. To je nebývalý fenomén a nikto to už veľmi nezopakoval. Mali sme od nich veľa pesničiek v repertoári a ja som potom spravil takú zmes melódii The Beatles, to už ale bolo na konci sedemdesiatych rokov, skôr v osemdesiatych rokoch, to bolo pred tým, ako končila moja kapela. Tú zmes sme nahrali v Sovietskom zväze. Keď si uvedomíte, čo vytvorili The Beatles, aké krásne harmónie, aké krásne melódie, aj rytmus, oni k tomu ešte mali George Martina, ktorý bol vzdelaný hudobník a rozumel tomu, za tým George Martinom je veľa čo ostalo, že keby tam nebol on, tak sotva by to tí chlapci, ktorí nemali vtedy rozvinuté myslenie kompozičné, išli na to intuitívne a robili to výborne, napríklad v skladbe All My Loving je proti pohyb – basová linka ide dole, melodická linka ide hore v protipohybe a toto je jednoznačne poradenie toho, kto mal patričné vzdelanie.“

„Naproti tomu Rolling Stone mali jeden veľký hit (I Can’t Get No) Satisfaction, kde je dokola jedna figúra, ktorá ide s gitarou a basovou gitarou a do nej spieva Mick tiež jednu melódiu, ktorá nie je nejako bohvieako vynaliezavá zdanlivo, ale asi bola, keď si ju ľudia pamätajú. Takto aj fungovalo, že keď prišiel hosť a povedal nám poznáte Satisfaction, tak sme už hľadali, upravovali, inštrumentovali a naštudovali. Ale mňa osobne ani mojich chlapcov v kapele už nič iné od nich nezaujalo. Až teraz, keď som ich počul prednedávnom, tak som si uvedomil, že tá hudba je ľúbivá, čiže aj my sme prekonali nejaký vývoj.“

Braňo Hronec vo svojom rozprávaní potvrdil, že kapelníci z tanečných orchestrov a priori nemali proti rockovej hudbe vôbec nič. Dokonca museli sledovať jej aktivity a progres, lebo si to poslucháči vyžadovali, ak sa stala niektorá pieseň hitom, orchestre ju naštudovali.

O niečo zložitejšia je optika samotných rockových hudobníkov na tanečnú hudbu resp. tanečné orchestre. Niektorí tvrdia, že sa chodili pozerať na týchto muzikantov, lebo išlo o špičkových interpretov, od ktorých sa mohli niečo naučiť. Ďalší zase vyhlásili, že nemali žiadne domáce vzory z populárnej hudby a nepočúvali teda ani tanečné orchestre. Jedno z týchto svedectiev podáva Stanislav Hrda: „Do tanečných orchestrov sa nebolo jednoduché dostať, z bigbítu sa to skôr podarilo náhodným javom, napríklad Stanislav Herko sa dostal do rozhlasového orchestru tým, že bol dobrý gitarista. Pri šírení rock and rollu neboli pre nás podstatné tanečné orchestre. My sme to nepočúvali. My sme v tej dobe počúvali Radio Luxembourg a na Viedni nejaké rozhlasové programy. Naživo sme to nevyhľadávali.

Naopak Peter Ryšavý zo skupiny Tiene si myslí, že tento vplyv Braňa Hronca netreba podceňovať: „Príspevok Braňa Hronca k šíreniu rock and rollu na Slovensku spočíva v muzikálnej progresivite jeho vlastnej kapely, zmäkčovaním pôdy pre tvrdý rock. Nové formy muziky, jazz, rhythm and blues a šou prinášali záujem u publika.“


Viac k téme slovenský rock a tanečné orchestre a množstvo ďalších rozhovorov nájdete v publikácii Formovanie slovenského rocku ako svojbytného fenoménu – autor Daniel Hevier ml. Možnosť zakúpiť prostredníctvom objednávky na mail info@mpproduction.eu

MOHLO BY ŤA ZAUJÍMAŤ