Pokračujúc v objavovaní medzižánrových medzier, Bicep po štyroch rokoch prichádzajú s novým štúdiovým albumom, ktorý budujú na odlišnom princípe ako ich predošlý, rovnomenný debut. Minimalistické štruktúry ešte väčšmi spestruje kombinácia organiky a výrazných syntetizátorov. Tanečné tendencie tu pritom výrazne ustupujú.
Na nahrávke, ktorej tracky vznikali v Írsku a Veľkej Británii, je od prvého momentu cítiť a počuť dôležitosť tamojšej scény pre vznik a napokon aj titul nahrávky. Zvlášť interpretácie Jungle a UK Bass znejú v podaní Bicep ambientne hladko a jemne. Spoliehajúc sa na štylistiku, ktorú si za posledných desať rokov duo zdokonalilo na jednotku, sa vďaka Isles posúvajú o poriadny kus ďalej od toho, čím naplnili rovnomenný debut – Bicep (2017).
Od debutu sa však odlišuje nielen úbytkom tranceových štruktúr, ale aj konečnou stavbou tracklistu, ktorá sa s menšími odchýlkami presne v polovici prerezáva atmosféricky neutrálne interlúdium Lido.
Vytrvalé uvádzanie do tranzu
Už Atlas, ako nečakane energický track, prekvapí extrémnym množstvom hookov, ktoré zároveň definujú ostatný zvuk albumu. Organicky ostré vokály pritom putujú k tradícií raných housových klasík s balearickým nádychom ako Bomba z albumu Rising Above Bedlam od Jah Wobble´s Invaders of the Heart (1991) a s domyslením si niekoľkých oktáv by Atlas mohol fungovať ako súčasť raveového setu Urban Hype – Conspiracy to Dance (1992). Tak ako aj skladby nasledujúce po ňom.
Lenže štruktúry sa postupne abstrahujú a stávajú sa menej predvídateľnými, aj keď iste, repetícia v nich neprestáva fungovať. Prevažuje zámer na vytváranie náladových textúr, ktoré usadzujú album v kontemplatívnom móde, podobne ako albumy iných rovesníkov; či už Valeron a Amare (2015) alebo Siku od Nicolu Cruza (2019). Tento dojem sa nestráca ani po prekonaní prostredného Lida, čím Bicep opäť dokazujú odvahu skúšať aj doteraz málo prebádané možnosti klasického minimalizmu na štýl Steva Reicha.
V línii minimalistickej hudby, avšak predsa len už nasiaknutej musique conrete, nastupuje napokon track označený ako X. Ten by sa dal pokojne považovať za centrálny prvok celého albumu, okolo ktorého oscilujú energie všetkých ostatných skladieb a po doznení ktorého sa jeho naakumulovaná energia rozpúšťa vo zvyšku. Progresie, niekoľko simultánne zakomponovaných shakeov a kontrastujúca, tenká, oceľová oscilácia tesne pred fade outmi, vytvárajú dojem futuristického popu s dystopickým, darkwaveovým moodom – čosi ako Mobyho After z albumu Destroyed (2011).
„Len ťažko sa dá ubrániť dojmu, že Bicep svoje publikum nielen poznajú, ale takisto presne vedia, v ktorom okamihu je správny čas na to, aby ho uviedli do tranzu.“
Atmosféra albumu sa nemení ani na sekundu. Žiaľ, v polovici poslednej tretiny albumu znie všetko trochu monotónne, zvlášť ak album nefunguje ako súbor chilloutových trackov, ktoré sa dajú v sete ľubovoľne nakombinovať. Malou útechou sú tónické a žánrové modality, ktoré nenápadne prispievajú k plynulejšiemu prechádzaniu zo stopy na stopu. Napriek tomu pri Fir začína nastávať neprekonateľná kríza a trúfam si tvrdiť, že album by sa pokojne zaobišiel aj bez neho, prípadne ako extenzia záverečného tracku.
Stále je to však len drobnosť, ktorá sa dá vnímať ako účelná, predovšetkým pri hraní live, kedy aj zmieňovaný Fir funguje ako hypnotizujúci a svojou nekonečnou repetíciou extatický element, ústiaci do výstižného záveru – Hawk. Len ťažko sa dá ubrániť dojmu, že Bicep svoje publikum nielen poznajú, ale takisto presne vedia, v ktorom okamihu je správny čas na to, aby ho uviedli do tranzu.
