8.6 C
Slovakia
streda, 22 septembra, 2021
spot_img
HomeRecenzieCobalt Chapel – Orange Synthetic

Cobalt Chapel – Orange Synthetic

Sheffieldské duo Cobalt Chapel sa s týmto štúdiovým albumom pokúša dosiahnuť syntézu z debutu a jeho upravenej verzie, ktorá bola vydaná o dva roky neskôr pod názvom Variants. Psych-folkové tendencie sú však bližšie americkej scéne a preto je zaujímavé sledovať, ako sa Cobalt Chapel aj na tomto albume pokúša vyšpekulovať, ako sa dá pracovať s inou vetvou psyvhedélie, hlboko zakorenenou v britskej tradícii.

Dvojica vznikla v priebehu rok 2014 a do projektu si každý z jej členov priniesol niečo iné. Zatiaľ čo Jarrod Gosling, zakladajúci člen I Monster, si zachoval aj tentokrát zmysel pre vintage sound loungových nahrávok z prelomov päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, Cecilia Fage odhodlane pokračuje v psychrockovej tradícii. Tú si priniesla z predchádzajúceho pôsobenia v skupine Matta Berryho.

Cítiť, že aj po rokoch hudobníci prehodnocujú, čo je pre ich hudbu najvhodnejšie. Či to sú baxterovsky elektronické aranžmány z Goslingovej éry I Monster, alebo psychedelicky úpenlivé popevky v štýle Warpaint. Táto alternatívna inkarnácia Yazoo však má niečo do seba.

Poctivý shoegaze a žiadne sladidlá

Začiatok úvodnej In Company nastoľuje nemennú atmosféru celého albumu: chvíľami hravé, rytmicky nepravidelné skladby so zhodne nevšedným staccatovým mezzosopranom, klesajúcim skôr do nižších polôh registra, stále však zamatovo jemným a étericky sladkým na to, aby dokázali poľahky uspievať hoc aj Enyino Orinoco Flow. Shoegazovo rozťahané vokály len zriedkakedy preruší nejaká Goslingová arabeska. Kdeže, tým necháva veľkorysý priestor v interlúdiách a outrách. No slabina formácie sa začína odkrývať v pomerne krátkom čase. A tou je tentokrát stabilná hudobná štruktúra.

Už pri druhej stope sa vybavuje zádumčivosť Pale Saints, či Tu Fawning. The Sequel sa vezie v podobnom tóne ako Mouths of Young z Hearts on Hold (2010). V porovnaní s Tu Fawning je však The Sequel mdlejší, zvukovo plochý a predsa len neomylne spätý s otupujúcou, existenciálne shoegazovou atmosférou debutového albumu Pale Saints – The Comforts of Madness (1990).

Aj keď pri tretej stope Message To konečne nastupuje rezkejšie tempo a vďaka odvolávke na históriu naivného popu sa začína do tracklistu dostávať energia, sú to stále skôr Goslingove zvraty, ktoré menia plynulosť melódie, presekávajú ju v najmenej pravdepodobných častiach a zahusťujú hojnými nánosmi rozdvojených vokalických loopov.

Desaťstopová nahrávka sa vydáva viacerými smermi súčasne. A treba povedať, nerobí to prvoplánovo. Je naozaj počuť, že medzi členmi, hoc sú len dvojica, prebieha neustály kreatívny dialóg. V mnohom ich spolupráca pripomína prvotiny austrálskeho manželského páru Fabulous Diamonds (2008) či epečiek Pit Er Pat, zvlášť Emergency (2004) a Shakey (2005). Verím tomu, že keby sa Cobalt Chapel odviazali ešte viac, mohlo by Synthetic Orange znieť trebárs tak roztopašne ako Warpaintový The Fool (2010).

„Cobalt Chapel týmto albumom zapadlo do kategórie shoegaze, otázne je, či sa tam bude cítiť pohodlne aj dostatočne dlho, zvlášť ak vezmeme do úvahy slobodomyseľnosť Goslingovej inštrumentácie.“

Niežeby sa o to nepokúsili. Zvlášť posledná tretina albumu sa dostatočne líši od úvodného In Company. Aj keď niektoré momenty ma neustále vracajú naspäť k Pale Saints a neviem sa zbaviť pocitu, že sofomór vznikal tentokrát s príliš striktným plánom a nebyť takej vervy, akiste by sa aj Orange Snythetic ušli drobné intrá, zbory či elektronické improvizácie z rovnomenného debutu (2017), ktoré by pokojne mohli slúžiť len na dotvorenie zámeru. Alebo sa dvojica snaží o serióznejší, vedomejší a stálejší zvuk, ktorým bude ľahšie zaraditeľná?

Isté je, že druhým albumom odchádza Cobalt Chapel z leftfieldu do historicky bohatej kategórie shoegaze. Síce tam veľmi dobre zapadá, je otázne, či sa tam bude cítiť pohodlne aj dostatočne dlho, zvlášť ak vezmeme do úvahy slobodomyseľnosť Goslingovej inštrumentácie.

spot_img
spot_img
spot_img
spot_img

VYBERÁME

spot_img