Možnosti moderného jazzu ešte stále nie sú úplne vyčerpané a Cotatcha Orchestra predstavuje vlastnú, ojedinelú ideu toho, ako môže znieť jazz v dvadsiatom prvom storočí. Titul aj artwork albumu sú azda provokatívne tak zámerné.
Početné teleso, vedené Jiřím Kotačom, debutom presahuje hranice žánrov, elektronika je však prítomná skôr v hudobných kompozíciách, než v doslovnom hudobnom spracovaní. Príkro rytmická, nepravidelná a subtílna zmes deviatich skladieb prepája viaceré vplyvy, ktoré možno dešifrovať každým ďalším počúvaním.
Obrátený spôsob kríženia
Cotatcha Orchestra dokonca v istom zmysle robí s hudobnou teóriou to, čo spravil kvartet Dava Brubecka pred viac ako polstoročím. Elektronický bigband nie je v žiadnom prípade future jazzovou formáciou, ktorá by ťažko závisela na elektronike. Jej prítomnosť skôr pripomína jazzový flux neskorých päťdesiatych a raných šesťdesiatych rokov, aký napríklad predviedlo iné trio Manne, Evans, Budwig na albume Empathy (1962).
Na Elektronickom bigbande je postup opačný, než to býva zvyčajne To, čo by za normálnych okolností znelo ako repetitívne modulácie na korgoch, je tu prevedené do delikátnych sólových partov a nezameniteľných trombónových intervencií Ilju Reijngouda. Ten na tejto kolaborácii prejavil rovnako žiarivé polohy, ako to bolo napríklad pri spolupráci na dvojalbume Unleashed and Remixed (2007) s holandským moderným jazzovým zoskupením The Houdini´s.
„Elektronický bigband je výsledkom kvalitných hudobníkov, ktorí po rokoch trávených hraním rozličných cudzích, historických aj autorských repertoárov vytvorili unikátny zvuk.”
Tu a tam sa objavujú hard bopové tendencie altosaxofonistu Radka Zapadla, aké tvorili napríklad aj album Mafiosi (2000). Už úvodný San Sei predznamenáva dramatický vývoj albumu, ktorý je vďačný na príjemné prekvapenia. Dlhé saxofónové improvízácie Mareka Kotača sú strhujúce o to viac, keď sa ocitajú v juxtapozícii voči jazzovo konvenčnejšiemu druhému číslu Billy´s Pilgrimage s vokálnym hosťovaním Lenky Dusilovej a intenzívnym basovým podmazom Petra Kormana. Viac ako sede minút dlhá skladba má nádherné bluesové momenty, ktoré sú po celý čas nemenne sprevádzané ornamentmi bubeníka Kamila Slezáka.
Posledným z mnohých skvelých zážitkov je interplay Radima Hanouska v siedmej skladbe s názvom Nerf Nitro Throttle Shot Blitz. Žiaľ…po tom všetkom opäť nasleduje pomalá kompozícia For Ben, ktorá možno až príliš pripomína melodiku Gloryhole Waltz. Treba povedať, že od druhej polovice sa album snaží vyrovnávať napätie medzi uponáhľaným bebopom a pokojnejším, introspektívnym swingom. Napriek tomu sa to tu deje v dobre premyslenom pomere.
Elektronický bigband je výsledkom kvalitných hudobníkov, ktorí po rokoch trávených hraním rozličných cudzích, historických aj autorských repertoárov vytvorili unikátny zvuk.
