8.6 C
Slovakia
sobota, 2 marca, 2024
spot_img
ÚvodReportyBeyond the Pale – festival v írskom Wicklove, kde hmla padá za horizont

Beyond the Pale – festival v írskom Wicklove, kde hmla padá za horizont

Beyond the Pale; 16 – 18.06.2023; Glendalough Estate, Wicklow, Írsko

Beyond the Pale je stále veľmi mladý festival, ktorý však má šancu stať sa podobným dramaturgickým skvostom, akým je napríklad poľský OFF Festival, alebo waleský Green Man Festival. Počas štyroch dní bolo v nádhernom prostredí možné uvidieť kvalitných umelcov, kapely, producentov v rôznorodom žánrovom mixe.

Pre pravidelných návštevníkov festivalov možno nie je Írsko ich prvou voľbou, väčšina sa už rozhodne skôr zamieriť do Anglicka, kde si môže vybrať zo širokej ponuky. Pritom sa v Írsku koná napríklad Electric Picnic, kde vystupujú tie najväčšie mená (tento rok napríklad Billie Eilish, The Killers atď.).

Keď však zamierite na východ krajiny, do oblasti s názvom Glendalough Estate, nachádzajúcom sa v grófstve Wicklow, objavíte tam ešte stále veľmi mladý festival Beyond the Pale, ktorý má však nesmierne zaujímavú dramaturgiu v kombinácii s nádherným a tak trochu mysterióznym miestom s výhľadom na priľahlé lesy a kopce zaliate hmlou.

Už cesta z Dublinu je impozantná – na jednej strane sa rozprestierajú hory podobné našim Karpatom, na druhej more s vyčnievajúcimi útesmi. Ten výhľad z vlaku nenaruší ani hlučná skupinka tínedžerov, ktorí v rukách telefóny a v druhej sladkosti – dve nevyhnutné veci potrebné k ich životu.

Možností, kde sa ubytovať je viacero – jednou z nich je prespávanie v Dubline, odkiaľ chodila kyvadlová doprava, ďalšou bolo stanovanie a kempovanie priamo v areáli, kde si bolo možné zarezervovať niekoľko typov ubytovanie v luxusných či obyčajných stanoch. A ešte jednou možnosťou bolo bývať v neďalekom mestečku Rathdrum, v hoteli Jacobs s typickou ospalou atmosférou britských hotelíkov s rodinnou tradíciou. Treba si však dávať pozor, keď voláte taxík, pretože sú dva Wicklowi – každý iným smerom.

Írske hudba to nie je iba Bob Geldof a Boomtown Rats, Dubliners, či U2, The Cranberries, ale aj súčasná generácia zosobnená v kapele Inhaler, kde spieva a hrá Bonov syn Elijah Hewson. Všetkých z nich spája úcta k tradíciám k pesničkárstvu, ktoré je stále prítomné v rádiách sprevádzajúc tak našu cestu za iným poznaním. Program festivalu Beyond The Pale išiel cestou hľadania prieniku elektronického zvuku a živých nástrojov a hlavný program sa niesol v spleti žánrov.

Ani intenzívnym mrholením si ľudia nenechali pokaziť zábavu, počasie nie je niečo, čo by ovplyvnilo náladu domácich. Neodradilo to ani ľudí, aby sa stiahli z koncertu Truncata, kedy lialo najviac, v tomto prípade pomohol každý voľný prístrešok. Jediným nedostatkom inak pekného areálu bol malý počet miest na sedenie, čo chýbalo najmä potom, čo vykuklo slnko a návštevníci festivalu si sadali priamo na zem.

Letnú atmosféru, akú poznáme z horúcich dní na našej Pohode, priniesla jamajská legenda The Skatalites s ich podaním tradicionálu When the Saints Go Marching In.

Tanečné groovy zneli aj pri vystúpení soulovej divy Candi Staton, ktorej v roku 2019, v pokročilom veku 78 rokov, diagnostikovali rakovinu prsníka. O štyri roky neskôr už je na pódiu s optimizmom z vyliečenia, ktoré preniesla do publika, aby od neho prijala toľko potrebnú energiu počas spoločnej modlitbe, ktorou pripomenula, že jej tvorba vychádza z gospelových koreňov. Dojímavý moment.

Švédska skupina Little Dragon prišla tesne pred vydaním siedmeho štúdiového albumu Slugs of Love. Síce majú klubový drive, ale na veľkej scéne dokážu uhranúť s kombináciou trip hopu a downtempa výrazne okorenené farbistým vokálom speváčky Yukimi Nagana. Morcheeba tiež vyšla z triphopového žánru, hoci veľmi blízko má aj k popovému prejavu. Stále je to príjemná hudba zaliata šarmom, ktorý vychádza najmä od  Skye a jej vrelých príhovoroch k fanúšikom.

Zaujímavé boli dve konfrontácie obdobných hoci žánrovo rozdielnych interpretoch. Tá prvá „Lettfield vs. Hot Chip“ sa odohrala na veľkom stagi – obe formácie predviedli, ako pracovať so zvukom minulej éry súčasnými prostriedkami.

Hot Chip sa v pätici snažia pretlačiť osemdesiatkový sound do súčasnosti. Fistulový spev Alexis Taylora je nasledovaný Joeom Goddardom a v plnej inštrumentálnej sadzbe, v ktorej je možné objaviť podobnosti s Duran Duran, Orbital, Pet Shop Boys, čo pôsobilo až príliš epigónsky.

Lettfield boli pevne spojený ako triangel, v ktorom sa ozývala elektronická minulosť, ale pôsobilo to zároveň tak súčasne a moderne. V mnohom pripomenuli deväťdesiatkový rave, avšak omnoho sviežejším dojmom pôsobí ich vplyv na evolúciu elektronickej hudby.

Úsporný v štúdiovej tvorbe povedali všetko podstatné na štyroch albumoch, naživo je to ako dokonalá skladačka z progresívneho housu, trip hopu, dub techna, aby až na záver setu skĺzli k zvuku The Prodigy.

Druhé porovnávanie prišlo pri sledovaní živej produkcie Maxa Coopera a Oneohtrixa Point Never v krytom stagi. M. Cooper si vytvoril vlastnú audiovizuálnu šou, ktorá je postavená na prekrývaní obrazov v dvoch projekciách na základoch IDM a techno rytmov – hudba na premýšľanie, vnímanie aj tancovanie.

Rovné beaty pokrivuje Daniel Lopatin s kultovým statusom v jeho producentskom projekte OPN. Tvorba podľa mnohých jedného z najvplyvnejších súčasných hudobníkov (kto so súčasných experimentálnych hudobníkov si môže dovoliť dosadiť do svojho videoklipu hviezdneho herca Val Kilmera) nie je priamočiara, ale jednoliata organická hmota s mnohými odbočkami a regresiami.

Na krytom stagi sa na poslucháčov valil prevažne rytmický zvuk od tanečných producentov ako Christian Löffler, ktorého priamočiarosť miestami už nudila, rýchle tempá servírovali kapely ako Squid, Los Bitchos, niekde medzi tým úkaz a najpríjemnejšie festivalové prekvapenie Just Mustard, či tradične energická dvojica Lebanon Hanover – dobrý mix, ktorý nenechal publikum vychladnúť.

Na DJskom stagi, kde boli reproduktory rozmiestnené vpredu aj zozadu, hrali také mená  ako Jan Blomqvist, DJ Seinfeld, Jungle DJ set a svoje DJské schopnosti predviedol aj známy spisovateľ Irvine Welsh – autor kultového Trainspottingu, ktorého set bol zmesou housovej hudby ako pripomienka za „old dirty good nineties“.

Vrcholom festivalu malo byť vystúpenie Grace Jones. Vo všetkých smeroch to splňovalo tieto parametre – veľká scéna, ktorú organizátori ako jednu z mála pripravovali pod zakrytou plachtou – a spevácka osobnosť, ktorá zanechala stopu aj v Hollywoode.

Fyzicky namáhavé prvky zvládala americko-jamajská speváčka s ľahkosťou, rovnako ako spievanie v náročných polohách (dole hlavou, pri krútení s obručou), tempo koncertu však brzdili časté zmeny kostýmov. Nielen v tomto smere to pôsobilo ako retro a nie príliš to zapadlo do predstáv, ako sa dnes robí populárna hudba. Zároveň však treba oceniť spôsob koncertnej prezentácie, v ktorom sa mohli inšpirovať súčasné hviezdy ako Taylor Swift, ktoré si to na javisku „odmakajú“.

Okrem koncertov a parties boli súčasťou festivalu aj čítačky, kabaretné predstavenie a street food, taktiež treba spomenúť, že o pohodovú atmosféru sa postarali samotní návštevníci – nikto nič neriešil, neprichádzali žiadne konflikty, všetci boli na seba ohľaduplní a najmä zdvorilí, akoby chceli ukázať, že britská slušnosť sa neprejavuje iba v tom, že niekoho pozdravíme, spýtame sa ho „ako sa máš“, ale aj mu poďakujeme, prípadne sa ospravedlníme, keď omylom do niekoho drgneme.

Nikomu tu neprekážala iná rasa, pohlavie, orientácia, váha, výzor – práve o tejto rozmanitosti sú letné festivaly. Kiežby sa to dalo preniesť do každodenných životov. Tak ako v Írsku. Mesiac dúhy bol znateľný na každom kroku. Nielen na Beyond the Pale, ale aj v Dubline.

spot_img
spot_img
spot_img