8.6 C
Slovakia
piatok, 18 septembra, 2020
Home Reporty Cesta do hlbín vojakovej duše – Stravinskij na Konvergenciách

Cesta do hlbín vojakovej duše – Stravinskij na Konvergenciách

autor: Daniel Hevier ml.; autorka fotografií: Martina Šimkovičová; Príbeh vojaka; 16.02.2019; Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu

Na Konvergencie zavítal „duch“ autora, ktorý sa celý život neuspokojil s dosiahnuteľným. Igor Stravinskij chcel meniť a vytvárať novú estetiku hudobného univerza. Príbeh vojaka je dielom, ktorému mal porozumieť každý.

Konvergencie sa vo svojej zimnej časti zamerali na ďalšieho skladateľa, ktorý významne zasiahol aj do komornej tvorby. Už sme tu mali Šostakoviča, Bartóka, Beethovena a teraz prišiel na rad ďalší velikán. Pozornosť by si zaslúžili aj iní.  Riaditeľ Konvergencií Jozef Lupták spomínal napríklad Franza Schuberta. Za spracovanie by určite stál aj taký Arnold Schönberg či niektorí z autorov 21. storočia. Voľba, ktorá padla na skladateľa vzbudzujúceho kontroverziu, obdiv aj odpor, nie však ľahostajnosť, bola správna. Svedčí o tom aj zaplnené hľadisko na viacerých koncertoch.

Igor Stravinskij v každom období svojho života zanechal nezmazateľnú stopu a cez vlastnú štýlovú premenu posúval modernu hudbu do ďalších epoch. A či už to bol neoklasicizmus, ruské obdobie, dodekafónia či serializmus, vyryl doň svoju originalitu, autonómnosť a autenticitu.

Ruský skladateľ tvrdil, že hudbu treba nanovo vynájsť a on ako jej vynálezca neustále osciloval medzi citovou angažovanosťou autora a jeho teoretickej a technickej prípravy. Kým u iných ruských autorov, ako napríklad u Šostakoviča či Prokofieva, sa ich ruskosť vystavuje na obdiv cez náboženstvo a folklór, Stravinskij do nej extrahuje mestá v ktorých žil, či už to bol Paríž, Zürich, New York alebo Los Angeles s epizódkou v Hollywoode.

Príbeh vojaka skomponoval počas svojho pobytu vo švajčiarskom meste Morges. Na motív ruskej povesti zo zbierky folkloristu a literárneho historika Alexanderom Afanasyevom, spracovaný švajčiarskym spisovateľom C.F. Ramuzom. Stravinskij v tom čase už koketoval s jazzovou hudbou, ktorú miešal s ruským charakterom. Zároveň sa už obracal k neoklasicizmu a všetky tieto črty silne vplývali na melodickú líniu skomponovaného baletu. Melodická zložka je na Stravinského pomery ľahko zapamätateľná a rozoznateľná. Pritom nebol nikdy takým veľkým melodikom ako Čajkovskij či Korsakov, u ktorého študoval.

Igor Stravinsky – L´Histoire du soldat

Už bolo takmer po vojne. Dva mesiace pred podpísaním mieru. Na východnom fronte ešte zúrili posledné zvyšky a ako to už býva, prichádzajúca mierová ratolesť priniesla aj najväčšie straty na ľudských životoch. Akoby sa ľudia chceli ešte vyzúriť a pochovať zvyšok dôstojnosti, o ktorú ich vojna pripravila.

Stravinskij vítal zmier národov, aj keď sa neskôr priklonil k zlej strane. Zvábený diktatúrou, talianskym fašizmom, ktovie či ho na ňom fascinoval ten poriadok, ktorý v rozvrátenom cisárskom či stalinistickom Rusku nenachádzal, alebo ho priťahovala nová epocha, ktorá mala spáliť všetky mosty s minulosťou. Ťažko povedať. Jeho hudba bola pravým opakom. Panoval v nej organizovaný chaos, nepokoj, rozbúrená vášeň skoncentrovaná z dejín hudby, ktoré pochoval a následne nanovo vynašiel. Stravinského majstrovstvo spočíva vo výrečnosti aj skratkovitosti ansámblu. 

V komorných skladbách bol výstižný a stručný, ako sa ukázalo už na úvod večera v diele Tri skladby pre sólový klarinet v podaní Branislava Dugoviča. Išlo o dôvtipné pripomenutie Stravinského podporovateľa, švajčiarskeho filantropa a amatérskeho hráča na klarinet Wernera Reinharta, ktorý finančne podporil aj dobové uvedenie diela Príbeh vojaka.

Po krátkom intermezzu prišiel zaplnenému hľadisku Veľkej sály Slovenského rozhlasu, vyrozprávať večný boj dobra proti zlu a príbeh ľudského zlyhania, Robo Roth pod sprievodom  komorného ansámblu v zložení Igor Karško (husle), Juraj Griglák (kontrabas), Ronald Šebesta (klarinet), Peter Kajan (fagot), Zoltán Molnár (trúbka), Branislav Belorid (trombón), Peter Kosorín (bicie nástroje). Naštudovanie sa odohrávalo v dvoch rovinách – ako tieňohra pod veľkou bielou plachtou a potom na železnej konštrukcii umiestnenej pri rozprávačovi.

Nešlo o výpravnú produkciu, veď samotný Stravinskij prišiel s nápadom hrať Príbeh vojaka ako „jarmočné predstavenie“. Príliš veľa obrazov by podľa neho odvádzalo pozornosť od deja a hudby. Režisér Silvester Lavrík utlmil choreografiu a z tanečníkov Ivici Franekovej a Krisztiána Gergyea spravil štatistov hereckých – rozprávačských etúd Roba Rotha. Z jeho úst sa valil veľmi dobre artikulovaný dej prebásnený Jánom Štrasserom, hoci niekedy sa divák strácal v tom, či rozpráva vojak a či diabol. O to viac mohli rozoznať jednotlivé motívy v hudobnej zložke, ktorá zaznamenala faustovský boj o dušu a mravnú integritu zmarenú peniazmi a mocou. Najprv ukázaná bezprostrednosť nič netušiaceho vojaka vykračujúceho si na cestu za svojou rodinou a milou, neskôr ho divoké rytmické štruktúry, v ktorých bol Stravinskij neprekonateľný, dostali do situácie, z ktorej nebolo úniku.

Plynúci rytmus diela vyjadroval neúprosný tok času, v ktorom má každý jedinec svoj vymedzený priestor na skutky a činy. Synkopy a vírenie v dychoch zase ukazovali nepredpokladané zmeny, ktoré sa objavujú v našich životoch počas starnutia a čakania na smrť. Stravinskij ho prerozdelil do štýlového prelínania znázorňujúc ním vojakovu povinnosť (pochod), spomienky na domov (folklór) a túžbu po dobrodružstve a snoch o ďalekých cestách (ragtime).

Tvorivý tím sa rozhodol pri tomto naštudovaní neoddeliť orchester od rozprávača a tanečníkov. Zotrel tým rozdiel medzi tým, čo sa odohráva za scénou a na scéne. Na diváka rovnako strhujúco pôsobila hudba ako v mysli vojaka – hudobníka, ktorý diablovi nechtiac zapredal svoju dušu (husličky) výmenou za bohatstvo a moc.

Príbeh vojaka stál na začiatku skladateľovej cesty, na ktorej konci bolo uznanie a sláva. Veľký Rus otvoril novú kapitolu modernej hudby a tá je rovnako napínavým príbehom ako jeho baletné dielo. Aj keď dopredu vieme, ako sa Stravinského životný osud končí, nevieme, kde ešte môže inšpirácia jeho tvorbou skončiť. Isté je, že Igor Stravinskij si zaslúži byť znovu a nanovo objavovaný.