8.6 C
Slovakia
piatok, 25 septembra, 2020
Home Reporty Bohren & Der Club Of Gore a ich zádušná omša v berlínskom...

Bohren & Der Club Of Gore a ich zádušná omša v berlínskom Funkhause

autor: Daniel Hevier ml.; Bohren & Der Club Of Gore; 02.01.2019; Funkhaus, Berlín

Na tento koncert sme sa dostali tak povediac náhodne. Lístky sme získali iba preto, že pár ľudí sa nemohlo dostaviť. Beznádejne vypredaný koncert sa neuskutočnil v malom jazzovom klube, ale vo veľkej sále kultúrneho komplexu Funkhaus. Nemci si svoju hudbu vážia, o čom sme sa viackrát pri našom hudobnom výlete do Berlína presvedčili.

Zároveň ju chcú počúvať v kvalitných sálach a Funkhaus spĺňa pre to všetky predpoklady: kvalitná akustika, nádherné a funkčné priestory, z ktorých je zovšadiaľ dobre vidieť na javisko. Keď k tomu pripočítame kapelu špecializujúcu sa na živé vystúpenia, inak ako veľkým zážitkom sa to ani skončiť nemohlo.

Pritlmené svetlá na pódiu, v sále je tma a z ticha by sa dal vyskladať „cageovský“ koncert. Priestorom sa vkráda tíšina silnejúca do atmosférického ambientu. Minimalizmus v jazzovom rytme začali Bohren & Der Club Of Gore tvoriť pred dvadsiatimi rokmi – po zmene zostavy a vydaní nahrávky Sunset Mission. Vyšperkovali ho takmer do dokonalosti. 

Za svoj inšpiračný zdroj považujú speváčku Sade a jej smooth jazz nie je v príkrom kontraste s temnou náladou tejto dnes už trojice. Veď krása priťahuje škaredosť, zlo dobro a kontrasty určujú celý náš život od narodenia až po smrť.

Bohren & der Club of Gore – Nightwolf

Tibetský kruh znovuzrodenia cítiť aj v tvorbe Bohren & Der Club Of Gore. Ich takmer doom metalové prekrývanie jazzového a gotického ponímania je výnimočné. Má to nádych rukopisu Angela Badalamentiho, skladateľa a tvorcu hudby do seriálu Twin Peaks, ale toto trio ide ešte ďalej. Melódie sú ťaživé, opadáva z nich opar temnoty, napriek tomu, že vibrafón im dodáva jasnú a priezračnú inštrumentálnu farebnosť. Všetko sa spomalí a čas v tejto chvíli nehrá žiadnu úlohu. Iba spojenie medzi kapelou a jej publikom. V niečom sa to podobá zážitkom z koncertov Nicka Cava a Swans. Lenže gradáciu a stupňovanie dynamiky Bohren & Der Club Of Gore ignorujú. Po celý čas zotrvávajú v jednej nálade.

Samotní členovia sa kedysi vyjadrili, že ľudia by ich mali počúvať, ako keby malo ísť o ich vlastné zádušné rekviem. Takmer by sa chcelo dodať, že s prianím, aby odďaľovanie konca skladby predlžovalo niť života. Takéto pocity vás napadnú pri rozmýšľaní nad touto hudbou.

Bohren & Der Club Of Gore – Catch My Heart

Bohren sú koncertnou kapelou, ktorú ľudia vyhľadávajú pre statickosť a pomalosť. Iba v tichu bez ďalších rušivých vplyvov si tento koncertný zážitok, ktorý sa nedá preniesť na album, môžu naplno vychutnať. A to ticho, ktoré pohltí všetku prichádzajúcu hudbu do vírivých myšlienok. Potlesk po skončení skladieb a príhovor muzikantov boli jediným prerušovaním kontinuálnej plynúcej hudby.

Medzi trojicou Christopherom Clōserom, Mortenom Gassom a Robinom Rodenbergom prebehla komunikácia takmer poslepiačky, bez žiadneho gesta. Nemusia sa pritom vidieť, vedia, kedy má kto nastúpiť, kto sa pridá a rozvedie tému do prelínajúcich sa harmonických pavučín, do ktorých je poslucháč chytený a naplno v nich pohltený. Christopher a Morten vystriedali viacero nástrojov, kým Robin striedavo bral do rúk basu a bicie s metličkami aj paličkami. Ich hráčska úspornosť je rovnakou ekvilibristikou ako rýchle technické behy u jazzových a metalových hudobníkov. Dobrý muzikant vie aj z mála spraviť veľa. Toto asi nikdy nepochopia samoúčelní virtuózi vytvárajúci hlušinu tónov.

Zažiť koncert Bohren & Der Club Of Gore je oslobodzujúce. Kto raz vstúpi do ich mystického sveta, pozorne ho počúva a načúva mu, ten z neho bude čerpať ešte dlho po jeho doznení.