8.6 C
Slovakia
utorok, 24 novembra, 2020
Home Reporty Eddie Vedder & Glen Hansard in Benaroya Hall 2011 - report

Eddie Vedder & Glen Hansard in Benaroya Hall 2011 – report

Sny sa plnia na počkanie, len nie všetci sme rovnako trpezlivý. Ja som na jeden zo svojich snov čakal vyše sedem rokov – možno aj viac. Sníval som o tom, že raz pôjdem do Seattlu – do mesta, kde sa zrodil grunge – a na vlastné oči i uši uvidím Pearl Jam v ich svätostánku – v Benaroya Hall.
A tak sa aj stalo – 16.7.2011 – som sa rozhodol, že si splním svoj sen. V ten deň totiž v Seattli vrcholilo americké turné Eddieho Veddera, ktorému support robil Glen Hansard (polovička z dua Swell Season). Môj ciel bol jasný – dostať sa tam! Nevedel som však ako, lebo v Amerike som ešte v živote nebol. Nevedel som, kde zoženiem lístok, kde budem spať – a keď do toho započítam jazykovú bariéru – jedinou istotou bola moja vízia, ktorú som si utkal v hlave z obrázkov, snov a CDčiek.

Do Seattlu som dorazil okolo 13:45, do hodiny som našiel halu, kúpil jeden z posledných lístkov a čakal na siedmu hodinu večer.
Koncert začal krátko po pól ôsmej. Sála bola ešte poloprázdna, keď sa na pódiu objavil Glen Hansard so svojou akustickou gitarou. Svoj osem pesníčkový set odpálil songom Pennies in the Fountain, za ňou hneď pridal Leave a Lucia. Samozrejme nechýbala ani You Will Become a In These Arms. Jednu skladbu si požičal aj od svojho krajana Vana Morrisona – Astrial Week, ktorú natiahol na krásnych 8 minút. Posledná pieseň bola Song of Good Home.

Potom nasledovala 30 minútová prestávka, počas ktorej technici pripravovali pódium pre hlavnú hviezdu večera. „Dámy a páni, vypnite si prosím Vás mobilné telefóny. Ďakujeme.“  – táto veta ma vie vždy veľmi potešiť.

V sále sa konečne zhaslo. Svietilo len jedno bodové svetlo smerujúce na prázdnu stoličku na pódiu. 5,4,3,2,1… a je to tu! Ticho sa zmenilo na mohutný potlesk. Ľudia vstávajú zo sedadiel a tlieskajú. Ešte som nikdy na žiadnom koncerte nezažil „standing ovation“ pred začiatkom vystúpenia. Bez toho, aby interpret povedal, čo i len jedno slovo, bez toho, aby zahral, čo i len jeden tón. V Benaroya Hall, keď vyjde na pódium Eddie Vedder, je to bežný jav. Eddie je miláčik – modla – nielen domáceho publika. A samotná hala je pre nás fanúšikov niečo ako pre väčšinu veriacich kostol. S tým rozdielom, že tu sa nekľačí, ale žije!

Prvý song večera bol ako sme skoro všetci predpokladali, Can’t Keep. Pieseň, ktorá otvára dosku Riot Act i Eddieho sólovku Ukulele Songs. Po nej Eddie poznamenal, že dnešný večer bude dlhý, veľmi dlhý. A tak aj bolo. Koncert trval 2 hodiny a 40 minúť. Odohralo sa dohromady 32 skladieb, medzi ktorými nechýbali ani perly z dielne Pearl Jam (Wishlist, Just Breathe, Betterman, Elderly Woman Behind The Counter In a Small Town, Lukin, Porch), či piesne od Eddieho obľúbených interpretov (Needle And The Damage – Neil Young, I’m One – The Who, Open All Night – Bruce Springsteen). Silné momenty sa striedali s ešte silnejšími a endorfín sa dal v hale doslova krájať. Skladby Lukin, Just Breathe a The End, Eddie odohral spolu so sláčikovým kvartetom, pričom Just Breathe zahral pre technické problémy dvakrát. Sem tam na pódium dobehol aj Glen, aby pomohol Eddiemu s nejakou tou skladbou. V Long Nights ho doprevádzal len na gitare, avšak Sleepless Nights z posednej Vedderovej dosky si i zanôtil. Skladba bola odohraná v A capellovej verzii. Hlavný set sa končil skladbou Betterman a Save It For Later.

Medzi prvými prídavkami nechýbal ani Oscarom ovenčený song Falling Slowly, pri ktorej som si uvedomil, že všetci sme nahraditeľní.
Eddieho nechceli ľudia pustiť domov a tak sa vrátil i druhýkrát a venoval nám ďalší set prídavkov na čele s rockovou klasikov od Neila Younga – Rockin’ In Free World. Uši mi zaplavil už ani neviem koľkí orgazmus a to ešte neodznela Hard Sun, pri ktorej sa v sále rozsvietilo – prišlo slnko – a my sme ho tanečnými krokmi a úžasom v očiach nasledovali.

Jediná nevýhoda všetkých rozprávok je, že majú svoj koniec. Čiže aj rozprávka o Eddiem a jeho oddaných poslucháčov sa pomaly, ale isto chýlila ku koncu. Záverečný song bol od The Mamas & The Papas – Dream a Little Dream of Me, ktorým sa s nami i s celou U.S. Tour 2011 definitívne rozlúčil. Samozrejme nám stihol poďakovať za krásny večer a všetkým poprial dobrú noc.

Mne sa spať ešte nechcelo, však komu by sa aj chcelo, keď ušnou trubicou vtiahne do seba 160 minút endorfínu! Zmocnila sa ma bláznivá myšlienka – stretnúť sa s ním. Ale nevedel som ako, keď že ochranka ma nepustila ani na jeho toaletu, nie to ešte do jeho blízkosti. Tak som šiel za Annou (pani, s ktorou som si padol do oka, keď ma usádzala na miesto) a poprosil ju, či sa nemôže za mňa prihovoriť u Eddieho security. Prihovoriť sa síce prihovorila, ale žiadne ovocie to neprinieslo. Šiel som teda pred halu hľadať bočný vchod. Keď som tak prechádzal okolo nej, všimol som si hlúčik ľudí postávajúci na chodníku. Niektorí mali v rukách Eddieho fotku, iní plagát z koncertu od Jeffa Sota. Vedel som, že to je to miesto, na ktorom ak zotrvám a znovu sa na mňa usmeje šťastie, dosiahnem, čo chcem.

1:37 a.m. – skoro dve hodiny po koncerte sa otvárajú dvere a ja opäť ožívam. Eddie stojí meter predo mnou. Podáva si s každým vytrvalcom ruku, usmieva sa a my tiež. Sme šťastní a spokojní. Obojstranne si ďakujeme za úžasný zážitok, sem tam prehodíme nejaké to slovo naviac. Ja som sa zmohol jedine na: „Hi, Eddie. I’m Marek. I’m from Slovakia“ a Eddie na to: „Slovakia? Wau!“ a potom odišiel. Bolo to presne 1:45 miestneho času. Tú noc, sa priznám, som nespal. Taký som bol šťastný.

autor: Marek Kučera/ Musicpress.sk / Seattle

Fotografie sú majetkom autora. Akékoľvek kopírovanie je porušením autorského zákona !