8.6 C
Slovakia
streda, 23 septembra, 2020
Home Reporty Hardrockové psie kusy či kusy psov?

Hardrockové psie kusy či kusy psov?

m15tp__TheWineryDogs2

Tak preplnený Majestic Music Club ako včera som ešte nezažil. Muzikanti, hudobní milovníci a rockoví nadšenci zo všetkých kútov republiky sa zliezli, aby videli koncert americkej superskupiny The Winery Dogs.

Už predkapela Inglorious nasadila latku dosť vysoko a svojím tradične znejúcim -purpurovo–dúhovo–vzducholoďovým-bielohadím extraktom naladila ťažký vzduch v klube na modernú rockovú nôtu viac ako dôstojne. Najvýraznejšie asi bývalí supestárista a trans-sibírsky spevák Nathan James, ktorý nenechal veľa pozornosti pre svoju zohratú a suverénne pôsobiacu kapelu. Jeho hlas zvládal všetky potrebné polohy a farby no ku koncu bolo jasné, že sa má stále čo učiť hlavne čo sa týka pestrosti výrazu. Uveriteľné piesne s občasnými závanmi chytľavosti a v rámci možností fajn zvuk predstavili ambicióznych Britov v plnej kráse, pričom hlavne ich viachlasy vyzneli nečakane sviežo. Som zvedavý, či skutočne budeme o tejto bande v súvislosti s budúcnosťou rockovej hudby ešte počuť.

Inglorious – Until I Die

Po nutnej prestavbe sa konečne zjavila Portnoyova, po úspešne ukončenej Dream Theater ére stále sa zväčšujúca bicia súprava a očakávaná hard rocková show sa mohla začať. Tri tak výrazné osobnosti s bohatou minulosťou a s hráčskymi schopnosťami ďaleko za hranicami bežnosti nemohli jednoducho odohrať zlý koncert. Basgitarový virtuóz z Mr. Big Billy Sheehan sa stále rovnako teší zo svojho svetelne rýchleho,  no často nezrozumiteľného hrania na prevažne skreslenom zvuku a charizmatický Ritchie Kotzen necháva ľudí už roky úspešne na pochybách, či je dokonalejším spevákom alebo gitaristom. Miestami, hlavne z úvodu síce išlo do jeho mikrofónu viac soulového vzduchu ako zvuku, no gitarovo presvedčil už od prvej sekundy, keď len za pomoci prstov dostal zo svojho Telecastra všetky učebnicové tóny z palety právoplatného gitarového hrdinu. V rozpätí od pomalého bluesu až po prudko technický shredding. Rytmicky kapelu úspešne viedol čoskoro už pol storočie mladý Mike Portnoy, bubeník, ktorého hranie na nástroj baví asi najviac zo všetkých bubeníkov na scéne, aj keď tento koncert sa pohyboval myslím, tesne pod jeho výkonnostným priemerom. No všetko vynahradzovala jemu vlastná úcta ku koreňom ľahko pozorovateľná vo zvuku, prístupe k hraniu či dokonca vo fyziognómii. Zavreli ste oči a počuli ste Bonza, Moonyho, Rigna, Neila Pearta a keď ste ich dobre otvorili, tak ste niečo z nich aj videli. Okrem bravúrnych inštrumentálnych výkonov power trio nesklamalo ani vokálne a s potrebným nasadením a záujmom odohrala motivovaná kapela najvýraznejšie skladby zo svojich dvoch albumov. Setlist bol vyrovnaný, svižnejšie veci striedali skladby v stredných a pomalších tempách a došlo aj na balady, kde bohužiaľ elektrické piano Wurlitzer znelo len pokiaľ sa k nemu nepridala kapela. Zvuk zaznieval ako vyvážený a zrozumiteľný s potrebnou šťavou a primerane hlasnou reprodukciou.

The Winery Dogs – Oblivion

https://www.youtube.com/watch?v=66aK_9h8Nhw

The Winery Dogs odohrali včera v Bratislave hardrockový koncert vyššieho štandardu so všetkým čo k nemu patrí, no stále si nemôžem pomôcť, že v ich prípade platí, že celok je menší ako súčet všetkých jeho troch častí. Možno to súvisí so spôsobom obživy muzikanta v súčasnom svete, možno to súvisí s jeho ambíciami na sklonku stredného veku… No a možno už je aj trošku neskoro aby tridsať rokov tri rozhodne inak a inde obrusované diamanty vedeli spojiť svoj lesk do jedného uceleného a unikátneho lúča. Ale ešteže v tento utorkový večer pestrý a početný dav vo vypredanom Majesticu nehľadal primárne unikátnosť a tak jasne zažil veľmi atraktívny, profesionálny a americký koncert, z ktorého celkový dojem závisí práve od zoradenia jeho vymenovaných kľúčových atribútov. Najdôležitejšie čo ale The Winery Dogs nielen v Bratislave dokázali je, že rocková hudba bez akýchkoľvek post nálepiek má stále publikum, silu a opodstatnenie.