8.6 C
Slovakia
nedeľa, 26 mája, 2024
spot_img
ÚvodReportyInferno Metal Festival 2024 – peklo na severe s rozhorúčenou atmosférou, stovkami...
spot_img

Inferno Metal Festival 2024 – peklo na severe s rozhorúčenou atmosférou, stovkami metalistov aj odborníkmi z celého sveta 

Ak by ste chceli preniknúť do metalovej komunity a to v prostredí, kde vznikol black metal, v štáte, ktorý ho považuje za dôležitú súčasť svojho kultúrneho dedičstva a svojej národnej identity, tak jednoznačne odporúčame navštíviť Oslo a konkrétne festival Inferno Metal Festival. V rámci neho sa uskutočnila aj dvojdňová konferencia so zaujímavými témami v podaní odborníkov z celého sveta, v ktorej prehovorila aj slovenská delegácia.

Za praotcov black metalového žánru možno považovať kapely ako Venom, Bathory a tiež Celtic Frost, ktoré svoje prvé štúdiové nahrávky vydávali už v prvej polovici osemdesiatych rokov. Najsilnejšia a zároveň aj najkontroverznejšia black metalová vlna sa však prehnala v Nórsku začiatkom deväťdesiatych rokov. Najmä v druhom najväčšom meste – Bergen, vznikali dnes už kultové black metalové  formácie ako Burzum, Gorgoroth, Immortal, či tiež Kampfar, Naglfar a Taake. Nesmieme opomenúť Ihsahn-ov Emperor a neslávne známych Mayhem.

V Osle to boli zase Darkthrone a tiež Dimmu Borgir, ktorý však už patria do takzvanej druhej vlny nórskeho black metalu. Na Inferno Metal Festivale 2024 sa predstavili štyri z týchto kultových black metalových skupín ako headlineri. Na Zelený štvrtok to bol Kampfar, na Veľkonočný piatok Gorgoroth, na Bielu sobotu hlavný headliner celého festivalu Dimmu Borgir a na Veľkonočnú nedeľu Taake.

Otváracou skupinou celého festivalu (nepočítajúc skoršie menšie klubové koncerty) bola v Rockefelleri dánska, čisto ženská formácia Konvent, hrajúca death/doom metal s hrubým ženským vokálom. Hneď ma prekvapil zvuk, na počudovanie bol veľmi kultivovaný, až priam tlmený. Nič zbytočne nevyčnievalo, ani gitary, či vokály. Nebolo treba žiadne štuple do uší, či slúchadlá. Napriek tomu to bolo zvuk hutný a dostatočne čitateľný. Nebolo treba hádať, že takýto zvuk budú mať všetky kapely na festivale. Spolu s vizážou hudobníčok z Konvent a celkovo tajuplnou až napätou atmosférou celého priestoru som ihneď pocítil, že toto bude jeden zo životných festivalov.

Presun do susedného klubu James Dean trval pri snahe do minúty, a tak po ukončení show v Rockefelleri ste mohli okamžite zachytiť úvod kapely v James Dean. Tak ako to na správnom festivale má byť. Mladé pušky s krkolomným názvom Nakkeknaekker, rovnako z Dánska, nás prevalcovali svojím mimoriadne energickým vystúpením v duchu moderného death metalu. Druhou kapelou štvrtka v Rockefelleri boli domáci Keep of Kalessin z Trondheimu so svojím epickým melodickým black/death metalom.

V James Dean sa veľmi podobným žánrom prezentovala formácia Orm, a do tretice z Dánska. V Rockefelleri už išlo do tuhého. S ohňovou show, ktorou riadne v sále prikúrili a tradičným nórskym black metalom sa s corpse paintmi predstavili bubáci z Nordjevel. Vrcholom štvrtkového večera v James Dean bola jednoznačne brazílska Crypta. Štyri Amazonky predviedli death metalovú show, pri ktorej padali sánky hlboko dolu.

V Rockefelleri sa mi začal plniť prvý väčší sen. Svoj koncert zahájila švédska doom metalová legenda Candlemass. Výborné vystúpenie s vtipnou vsuvkou basáka Leifa Edlinga, ktorý zaspomínal ako v Rockefelleri koncertovali spolu so Slayer na ich turné South of Heaven. Musel sa písať rok 1988, alebo 1989 a ako Lief podotkol…and that was bruuutal!

Hviezdou štvrtkového večera boli domáci black metalisti Kampfar a ťahákom v James Dean boli vychytení Američania Cattle Decapitation. Slovenská výprava však mala dôležitejšiu misiu, v susednom klube Goldie mal odohrať svoj set jediný slovenský zástupca na festivale Black Hole Constellation – projekt basgitaristu, skladateľa Michala Jahodu, ktorý štyri roky svojho života prežil vo vzdialenom Bergene, kde pracoval na svojom druhom štúdiovom albume Garden of Deception Delights.

Bol to vlastne jeho prvý nórsky koncert a treba podotknúť, že pred samotným vystúpením mal Michal pred sebou množstvo úloh, aby dokázal mnohovrstvovú hudbu, skomponovanú pre niekoľko nástrojov, prearanžovať pre sólové vystúpenie. Téma vedomia-podvedomia, hľadanie opustených miest, samota a izolácia od spoločnosti, to všetko sa prelialo do silnej výpovede autora, ktorého tvorba je ťažko zaraditeľná, lebo vykazuje znaky ambientu, avantgardy, black metalu, industriálnej aj experimentálnej hudby.

Väčšinou ju nie je ľahké k niečomu priradiť, hoci návštevníci jeho koncertu ľahko identifikovali, že toto je niečo výnimočné. Je to taká šagrénová koža pre tých, čo sa vyberú do labyrintu temnoty. Impulzívnosť a spontánnosť Michalovej povahy sa prejavila niekoľkokrát počas pokusu vyštverať sa na pódiovú techniku. Svoj čas na pódiu si užíval a prekročil ho o pár minút, ale nikomu z nadšeného publika to nevadilo. A hoci svoj set začal pred sediacimi divákmi, zakončoval ho už v hlúčiku stojaceho davu.

V piatok začínal koncertný program v Rockefelleri už o štvrtej poobede úžasným vystúpením Arthura Browna, ktorého tvorba a imidž ovplyvnila celý rad umelcov a dala podnet k vzniku žánru tzv. shock rocku na čele s Alicom Cooperom, King Diamond či Kiss. Osemdesiatjeden ročný pán s charizmou na rozdávanie má dodnes neuveriteľnú energiu s posolstvom, že jeseň života nemusí nutne znamenať zošúverené opadané lístie signalizujúce odchod z tohto sveta.

Jeho vnútorný oheň niekoľkokrát rozdúchal  plné hľadisko a počas skladby Fire si nasadil na hlavu ikonickú kovovú helmu so skutočnými plameňmi. „Šialený svet Arthura Browna“, čo je odkaz na jeho psychedelickú skupinu, má bližšie k životnému štýlu a svetonázoru než len k hudobnému dedičstvu.

Nie je to však len kuriózna odbočka v rock and rollových dejinách, ale predovšetkým skvelá hudba s vynikajúcimi interpretačnými výkonmi. Hoci by sa mohlo na prvú zdať, že tie skladby sú viac menej podriadené jeho veľkému štvor-oktávovému hlasovému rozpätiu, opak je pravdou. Melodické motívy so základom v bluesovej pentatonike podfarbené psychedelickým zvukom vyniknú aj v súčasnej hlučnej dobe.

Ďalej nastúpila formácia Vltimas (čítaj: ul-tuh-mas) zložená z troch harcovníkov extrémneho metalu: David Vincent (ex-Morbid Angel), Blaspehemer (ex-Mayhem) a Flo Mounier (Cryptopsy).

Po nich nasledovali domáci black metaloví zástupcovia Carpathian Forest prezentujúci black metal v drevnej a zemitej podobe. Vlajúce nórske vlajky a rozvešané masky s falickými symbolmi mali ukázať ich lásku k rodnej krajine, ako aj zmysel pre iróniu. Obe smery odrážajú vlastnosti speváka a lídra Nattefrosta, ktorý na koncerte predstavil aj svojho syna, s ktorým si zaspieval coververziu All My Friends Are Dead od svojich punk rock and rollových kolegov Turbonegro. Narážal tým na to, že viacerí jeho kolegovia už pominuli a na mále mal aj on sám.

Spevákovou najväčšou inšpiráciou zostávajú prechádzky po prírode a načerpané zážitky z minulosti, predtým to bola aj poézia – dielo Edgara Allana Poeho a Charlesa Beaudelaira. Možno to je aj vysvetlenie, prečo sa tak v Nórsku darí black metalu, pretože keď ste väčšinu času v tme a chlade, tak ani do vášho vnútra nepreniknú slnečné lúče nádeje a optimizmu.

CF sa nikdy príliš nezaoberali veľkými a časovo náročnými turné. Osemnásť rokov dlhé čakanie na ďalší štúdiový album j lemovaný občasnými koncertmi, do ktorých vkladajú veľkú energiu, občasne až príliš premotivovanú, niekedy zase odfláknutú. Domácemu publiku sa však predviedli v dobrom temno-ironickom svetle

Jeden z najlepších koncertov celého festivalu odohrali Sólstafir z Islandu. Spevák a gitarista  Aðalbjörn “Addi” Tryggvason, ktorý je vedúcou osobnosťou na islandskej post metalovej scéne, sa na konferencii v živom rozhovore priznal, že sa plynúcimi rokmi už upokojil a už dávno neotravuje promotérov žiadosťami o omamné látky.

Vtipne tiež podotkol, že už má dosť toho, ako tri skladby tvoria playlist celého koncertu a už by radšej robil kratšie štruktúry. Sólstafir nakoniec zahrali osem skladieb, v ktorých sa prelínala atmosférickosť s mnohovrstvovým gitarovým zvukom.

V James Dean sa hralo naďalej predovšetkým na death metalovú nôtu. Podarilo sa mi vzhliadnuť slam/brutal death metal z Bieloruska Extermination Dismemberment, ale najmä výborné nemecké duo Mantar, kde sa len gitarista a bubeník prezentujú neskutočne hlučným sludge/black metalom.

V susednom klube Goldie vystupovali mimo žánrové formácie: DJ DraculaPatriarchy z Los Angeles. Dvojica Actually Huizenga, s makeupom alá Siouxsie a nedbalým punkovým štýlom Nancy Sponge, Andrew Means je horúcim artiklom súčasného undergroundu. Idú hore neuveriteľne rýchlym tempom, za čo môžu ďakovať svojím oduševneným koncertom, v ktorých je istá dávka perverznosti aj cudnosti.

Momentálne nehrávajú s bubeníkom, ale vystačia si s rôznymi touchpadmi v kombinácii s bubnovaním na rytmičákoch. Ich antipatriotizmus pestovaný Dead Kennedys a pokračujúci v skate punku kapelami US Bombs či Rancid, Patriarchy ešte viac zašpinili.

Piatkový večer dôstojne zakončili, tak ako sa na stále najmä black metalový festival patrí, domáci kult Gorgoroth. Zážitkový koncert, plný neškodného strachu, kedy napríklad frontman Atterigner s 20 cm ostňami na rukách si vyhliadne nejakého úbožiaka v publiku a neustále po ňom v prestávkach medzi piesňami zazerá. Nuž, to máte tak, keď sa uprene zapozeráte do očí človeku, ktorý vie pohľadom urieknuť.

Sobotný festivalový deň bol vypredaný. Nečudo, neskoro večer o pol dvanástej vystupoval headliner celého festivalu, domáce hviezdy Dimmu Borgir. Deň však začal už o druhej poobede v peknom klube pri rieke Aker s príznačným názvom Vaterland. A to skvelými koncertmi dvoch nórskych menej známych, ale výborných kapiel. Najprv išli sludge/post metaloví Dwaal a po nich odohral vynikajúci koncert progresívno metalový drahokam Madder Mortem so speváčkou Agnete Kirkevaag, ktorú som stretol deň predtým, povedal odkiaľ som a ďalší deň pred koncertom ma už milo zdravila: „Ahoj“. To sú tí ľudia s veľkými skúsenosťami so svetom.

Presunom do Rockefelleru začal nabitý sobotný program. Celé to odštartovali atmosferickí folk/black metalisti Saor zo Škótska. V James Dean nakopli sobotu domáci avant-garde black metalový Tilintetgjort. V Rockefelleri pokračoval program švédskymi Orbit Culture a tí odohrali zrejme najviac intenzívny koncert na celom festivale. Konečne sa spustili mosh pity a bola aj wall of death. A keď som sa poobzeral okolo seba, na môj údiv boli okolo mňa samé ženy. Takže chlapi, takto sa to robí, žiadne masky, pozlátka, kostýmy, hlúposti, ale hektolitre potu a poriadny groove metal.

Ďalšou v poradí bola poľská formácia Me And That Men, za ktorou nestojí nikto iný ako starý známy hriešnik Nergal (Adam Darski) z black metalových velikánov Behemoth. V tomto sólovom projekte sa však s kapelou prezentuje dark folkom s korením blues a Americany a mne osobne sa to pozdáva ešte viac než Behemoth. V James Dean odohrala fascinujúci koncert skladateľka a čelistka z Londýna Jo Quail.

V Rockefelleri boli predposlednou kapelou večera nórski progresivci Borknagar a išlo o môj ďalší väčší splnený sen. Nesklamali! V James Dean ešte potešili posledným koncertom domáci black metalisti Khold a po nich už nastal čas na hlavnú hviezdu Inferno Metal Festivalu 2024, mocný Dimmu Borgir, alebo tiež familiárne zvaní Dimáči. Čo k tomu dodať? Bolo to úžasné. Tie ohne, svetlá, kostýmy, zvuk, výber piesní, hosťovanie bývalých členov v podobe Vortexa, Tjodalva a Mustisa. Proste ozajstná oslava black metalu.

Festival pokračoval aj posledným dňom na Veľkonočnú nedeľu, ale to už žiaľ bez účasti slovenskej delegácie. A čo sa oplatilo posledný deň festivalu určite vidieť? Rozhodne black metalový Misƥyrming (čítaj: mysfirming) z Islandu, amerických chameleónov Cynic, fínsku folk metalovú juchandu Finntroll, vychádzajúcu hviezdu funeral doom metalu zo Seattlu Bell Witch a samozrejme už spomínanú  domácu blackovú legendu Taake (čítaj: tóke, nórsky hmla).


Pár odsekmi sa ešte vráťme ku konferencii, ktorá je súčasťou tohto metalového maratónu. Inferno Music Conference sa snaží pozvať a združiť na jedno miesto – do luxusného konferenčného hotela Clarion – profesionálov, ktorí sa venujú metalovej hudbe alebo hard´n´heavy – či už sú to promotéri, agenti, interpreti, publicisti, vydavatelia atď.

Slovensko získalo zastúpenie v podobe delegácie zorganizované agentúrou Music Press Production, v zostave Daniel Hevier ml. (MPP – promotér, dramaturg, publicista), Martin Saksa (Music Press.sk – redaktor), Denis Kollár (Music Press.sk – fotograf, šéfredaktor Rock For You), Ralf Ševčík (Lemmys – prevádzkovateľ, promotér, selektor), Michal Jahoda (interpret – Black Hole Constellation) sa rozprávali, ako to vyzerá s našou scénou a pripravili taký skrátený výklad, ktoré kluby, promotéri a kapely sa venujú tejto hudbe. Prítomné publikum síce o slovenskej hudbe vedelo len veľmi málo, za to však poznali a vybadali, že má skvelú kulisu v podobe početných hradov a zámkov, ktoré mnohí z nich aj naživo navštívili.

Organizátori dávajú dôraz aj na to, aby búrali mýty a bariéry okolo extrémneho metalu. Do diskusie vniesli témy ako zastavenie šírenie nenávisti, rozbitie stereotypov o maskulínnom prostredí a priama angažovanosť metalových priaznivcov voči šikanovaniu slabších, alebo nabádanie žien, aby sa viac zapájali do metalovej subkultúry a mali k tomu vytvorené podmienky rovnoprávnosti.

Tým, že má Nórsko medzinárodný rešpekt na metalovej scéne, tak do nej chcú preniknúť takmer všetci významní promotéri, je pre nich aj dobrou príležitosťou prezentovať na konferencii svoje vlastné festivaly – turisticky známejší Island (Sátan), menej navštevované Faerské Ostrovy (G! Festival) ale aj podujatia z Pobaltia (Kilkim Žaibu festival), USA (Fire in the Mountains) či z Mexika (Candelabrum Metal Fest). Práve tá rôznorodosť má predstaviť metalovú hudbu v jej odlišnosti – iná je latinskoamerická scéna, iná zase tá nemecká alebo škandinávska. Všeobecná úcta k nórskemu extrémnemu metalu je zhmotnená aj tým, že na Inferno Music Festival každoročne chodí aj riaditeľ festivalu Wackenu.

Tých tém bolo dosť a kto sa chcel dozvedieť niečo viac mimo tých klasických konferenčných šablón typu ako bookovať, robiť marketing a PR, tak si našiel panelové diskusie so špecifickým záberom aj odbornosťou – dvojica publicistov Dayal PattersonHarald Fossberg, ktorá napísala knihy o black metale, sa v diskusii „Black metal in writing“ venovala najmä prístupu k téme s vyvarovaním sa klišé, ktoré z tohto žánru plynú (satanizmus, násilie, extrémizmus), keďže aj tento žáner sa rokmi menil a vyvíjal a dnes je široko akceptovateľnou formou v hudobnom priemysle aj v umení.

Rozprávanie rumunského bádateľa Andreia Pogaciasa a nemeckého publicistu Gunnar Sauermann uviedlodo sveta tmavých majestátnych hradov v Rumunsku a legendami kolujúcim o skutočne žijúcom Draculovi – Vlad Tepes, známy j ako „napichovač“. Oddeliť mýty od faktov ani nebolo účelom tejto diskusie, skôr išlo o spojenie hudby, histórie a umenia, v ktorých kľúčovú rolu hral temné knieža.

Okrem diskusií a živých rozhovoroch sa uskutočnilo aj niekoľko workshopov. Jeden z tých vokálnych viedla Kathrine Shepard –  v umeleckom svete známa pod prezývkou Sylvaine, ktorá na svojom vyškolenom hlase predviedla niekoľko techník od čistého vokálu, distorted vokálu až po jačanie tzv. screamovania a samozrejme to najdôležitejšie – nezničiť si hlasivky a relaxačnými a dychovými cvičeniami si ich cvičiť tak, aby ste mohli odspievať celé turné v dobrej kondícii.


Účasť slovenskej delegácie bola financovaná z projektu s názvom „Podnikanie v oblasti kultúry, kultúrne dedičstvo a kultúrna spolupráca“ podporeného v rámci Grantov EHP/Nórskych Grantov/Grantov EHP a Nórska 2014 – 2021 a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.

spot_img
spot_img
spot_img
spot_img
spot_img