8.6 C
Slovakia
utorok, 24 novembra, 2020
Home Reporty Kto počúva Toma Jonesa...

Kto počúva Toma Jonesa…

autor: Pavol Gajdoš; zdroj fotografie: FB VIVIEN; interpret: Tom Jones; 20.06.2019; AXA aréna NTC; Bratislava

Vo štvrtok 20.6. sa Tom Jones vrátil po štyroch rokoch na Slovensko. Už keď som sa blížil k priestorom NTC som tušil, že to bude iný koncert. Väčšina vystúpení podobných hudobných legiend zo všetkých štýlov, ktoré som videl, mala publikum zložené z fanúšikov. Kto sa pozrie lepšie, väčšinou vníma v dave rôzne tour tričká z pred desiatich rokov, nadšené pohľady či elektrizujúcu atmosféru. Tentokrát som po vstupe do haly zostal udivený, že pri stánku s merchandise okrem predavačiek  nik nestojí, no o to väčší rad bol na pukance či kolu. V hale, kde som videl Slayer, Manowar, Joan Baez, Dream Theater, Faith No More a mnoho iných, bol pre mňa tento gastro triumf niečím novým.

Potešilo ma, že sála pôsobila zaplnene a že scéna vyzerala vkusne a skromne zároveň. Už na prvý pohľad bolo jasné, že to nebude one man show, ale že sprievodní muzikanti dostanú takisto dostatočný priestor. Keď na pódium vyšiel nestarnúci sympaťák Tom Jones, publikum sa úprimne tešilo a dalo to patrične najavo. Kapela hrala sebavedome, dynamicky a s ľahkosťou. Všetkému samozrejme kraľoval majstrov nezničiteľný barytón, stále sýty , emotívny a prierazný. Atraktívne vyznel v rôznych polohách, či to boli pomalšie balady, stredno-tempové gospely alebo svižné rock and rolly.

Jones popri bezchybnom speve stíhal vtipkovať a niekoľko krát predstavil aj svojich kolegov na pódiu. Niet sa čo čudovať, keďže kapela vytvorila jeho hlasu a osobnosti naozaj viac ako dôstojný sprievod. Svoj zvuk namiešala z až rockových gitár, bendža, kontrabasu, basovej gitary, zvuku klavíra, akordeónu a hammond organu.  Skupina účelne striedala rockové a akustické nástrojové obsadenie ako aj zvukovosť. Bubeník a umelecký vedúci súboru Gary Wallis si cez koncert dokonca približne 5-krát vymenil malý bubon, čo nie je vôbec bežné aj u oveľa „umeleckejších“ spolkov. Väčšina členov podporila spev vokálmi vyznievajúcimi priemerne, no inštrumentálne výkony boli presvedčivé o to viac.

Tom Jones – I´ll Never Fall In Love Again (Lonnie Donegan cover)

To, že Jones je oveľa viac interpret ako autor, je každému jasné. No že gro programu budú tvoriť piesne staré okolo pol storočia ma osobne prekvapilo. Samozrejme, že chytľavosť majstrovsky vystavaných kompozícií od velikánov ako Lonnie Donegan, Leonard Cohen, či Solomon Burke dokázala v momente presvedčiť každého v miestnosti.  Podobne ako stále živá energia skvele zahratých bluesov od autorov ako Billy Boy Arold, Blind Willie Johnson či John Lee Hooker. Skladby v ten večer účel splnili, no mám dojem, že doma sa k nim málo kto z publika vráti. Ten, koho tie piesne bavili najviac v celej svojej šírke bol samotný Tom Jones, čo však nie je málo!

Sex  Bomb zaznela ako skromné shufflované boogie a publikum ju spoznalo hlavne vďaka textu, big bandové hymny ako It’s not unusual či Delilah v priamočiarejších aranžmánoch a s menším ansámblom vyzneli oveľa menej farebnejšie ako sme zvyknutí z albumov. Zvuk bol ako vždy v NTC nedostatočný, o jeho kvalitu sa viac ako profesionálna aparatúra zaslúžila kovová konštrukcia budovy, ktorá  vibrácie vychádzajúce z reproduktorov premieňala na typické zamotané klbko s deravými frekvenciami.  To, že si toho všimol samotný spevák vo svojich in ear monitoroch hovorí za všetko.

Za celý koncert som si v Jonesovom speve všimol dve rozpačito zaspievané noty, zvyšok bol mimoriadny s krásnou rovnováhou medzi energickosťou, technikou a feelingom speváka s kariérou siahajúcou cez šesť dekád.  Dianiu na pódiu teda nie je čo vytknúť. Iné to už bolo v publiku. Moment „zabávaj ma, kúpil som si (dostal som z firmy) lístok, tak čakám“ bol cítiť všade okolo mňa. V zornom poli som mal vždy dvojciferný počet žiariacich obrazoviek smartfónov „fanúšikov“, ktorí si vychutnávali koncert na ploche pár rozmazaných centimetrov a pri tichších momentoch boli rozhovory v publiku hlasnejšie ako kapela. Medzi pesničkami však každý ocenil dianie na pódiu srdečným potleskom, u niektorých došlo aj na tanec, či jeho náznaky. Prvýkrát v živote sa mi však stalo, že ma v polke koncertu vyzvala rozčúlená diváčka, či sa nemôžem menej kývať zo strany na stranu, pretože ju to veľmi vyrušuje pri pozeraní…

Dav tvorili starší ľudia vo veku bližšom Jonesovi, ako aj mladší, skôr nenáročnejší poslucháči.  Ak je publikum zrkadlom umelca, Tom Jones bol v ten večer skôr nenáročný, strednoprúdový a nesklamal by ani na svadbe. Hĺbka a múdrosť jeho posledných albumov bohužiaľ zostala uväznená na hudobných nosičoch a koncertne Jones stavia skôr na istotu.  Je možné, že tento „artový“ rozmer si sir odkladá na posledné roky svojej kariéry.  Vo štvrtok v Bratislave o nich tento 79 ročný velikán však vôbec nepomýšľal.