8.6 C
Slovakia
sobota, 26 septembra, 2020
Home Reporty dunk! - Keby tento festival vedel rozprávať

dunk! – Keby tento festival vedel rozprávať

autor: Radoslav Lakoštík; dunk!festival; 30.05-01.06.2019; Zottegem

V súčasnosti najväčším sviatkom post-rockovej hudobnej kultúry je belgický festival dunk! Tento rok sme sa ho rozhodli s redakciu navštíviť a preniknúť do svojského ostrovčeka okrajovej hudby.

Hudba je pre tých, ktorí zabudli rozprávať. Zabúdanie v tomto prípade myslíme ako vedomé a očisťujúce. Slová častokrát nestačia a človek si hľadá cesty ako odhaliť nevedomé štruktúry iným jazykom, gramatikou. Integrálnou súčasťou hudby je aj spájanie na základe jej vnútorných predpokladov. Hudba, mlčanie, jazyk, nová gramatika – tak trochu neprehľadné, patetické a tajomné ako predmet, ku ktorému smerujeme. Post-rock; to je spôsob hudobného myslenia, tak ako ho opísal na začiatku 90. rokov hudobný publicista Simon Reynolds. O niekoľko rokov neskôr sa stal post–rock väčšmi žánrovým pomenovaním mileniálnych skupín ako Mogwai, Sigur Rós či God Is an Astronaut.

Prvý ročník Festivalu dunk! sa datuje od roku 2005. Z lokálnej klubovej akcie sa transformoval do súčasnej podoby – trojdňového open-air festivalu s nálepkou najväčšieho svojho druhu vôbec. Ako to už býva u podobných udalostí zvykom, aj za festivalom dunk! je zaujímavý a vo svojej podstate prostý príbeh nadšencov, priateľov, známych a dobrovoľníkov. Tí sa rozhodli založiť festival, ktorý by zaplnil prázdne miesto na žánrovej mape a oživil vidiecke prostredie nenápadného mesta Zottegem.

Priamo na mieste

Mesto Zottegem je vzdialené od hlavného mesta Brusel necelú hodinu vlakom. Hneď od vlakovej stanice sme narazili na podrobne značenú cestu k areálu. Zvolili sme odporúčanú trasu po vlastných, ktorá lemuje krásne vidiecke prostredie, polia, lúky a priľahlé farmy. Po príchode sa oboznamujeme s areálom. Dominuje mu veľký stan s hlavným pódiom. Srdcom je kamenná budova s jedálňou a organizačným týmom a miestom na oddych. Hneď na skok je druhé pódium umiestnené priamo v lese. Pre návštevníkov je v obkolesení prírody možnosť bezplatne stanovať alebo využiť služby autokempu. Príjemné pocity nevyvoláva len prostredie, ale aj pozitívny a ochotný organizačný kolektív. Na ilustráciu spomeňme, že ich prístup nám značne zjednodušil pomerne komplikovaný presun na letisko, po ukončení festivalu. Ku komfortu a spokojnosti pridajte bezplatné raňajky a kávu počas celého trvania festivalu. Nad štandardnosť smerom k návštevníkom sa však zďaleka nevyčerpáva na týchto maličkostiach, ktoré maličkosťami, či lepšie povedané samozrejmosťami, zďaleka nie sú.

Line-up a belgická scéna

Prirodzene veľký podiel na festivale mali belgické skupiny. Svedčí to o silnej a vitálnej scéne, ktorá nemá núdzu, z domácich skupín obsadiť na každý deň hneď niekoľko. Napríklad prvý deň to bola trojica skupín výrazných skupín Haester, FVNERALSCelestial Wolves. Každá sa pohybuje v odlišných „post“ prúdoch, no všetky sú dostatočným signálom spomenutej vitality a pestrosti scény. Netreba zabúdať, že hovoríme o krajine, kde sa sformovala jedna z najikonickejších a najsvojráznejších žánrových skupín Amenra, ktorá neskôr viedla k širšiemu združeniu umelcov známemu ako Church of Ra. Je to fakt, ktorý nemožno opomenúť v charakteristike belgickej „post“ scény a ani v žiadnom z rozhovorov so skupinami z domácej scény. K ďalším všeobecným faktom treba pridať počet vystupujúcich skupín. Dokopy ich bolo 39 a striedali na dvoch pódiách. Nikdy sa však hrací čas skupín nekryl a tak bolo teoreticky možné vzhliadnuť všetkých 39.

Headlineri

Každý z troch hracích dní priniesol úplne odlišnú bodku. Aj keď pomer inštrumentálnych skupín a tých ktoré mali v tvorbe obsiahnutý spev, bol asi pol na pol, zväčša sa tie populárnejšie či žiadanejšie spevu nevyhnú. Taliani Ufomammut si uzurpovali prvý deň energickým, valivým odkazom sludge, doom či stoner metalu.V záplave zasnených kapiel, ukázali nekompromisný prílev energie a silu gitarového riffu, ktorý v tejto podobe priniesol svetu architekt metalu Tony Iommi. Opačnou protiváhou druhého dňa bolo meno Efrim Manuel Menuck. Sólový projekt spolutvorcu montrealskej hudobnej scény a hlavne člena skupiny Godspeed You! Black Emperor. Osobné a pokojne rozbiehavé vystúpenie bolo prezentáciou jeho aktuálne sólového albumu Pissing Stars. Máločo sa dalo vytknúť zaujímavo vyskladanej hudbe. Skôr sa núkala opačná otázka ako pri väčšine hudby na festivale: nevyniknú detaily takto komponovanej hudby viac na albume ako v živom vystúpení?

Efrim Manuel Menuck

Posledný deň patril asi najzvučnejšiemu menu festivalu Francúzom Alcest. Posledný deň bol areál citeľne zaplnenejší a možno aj Alcest boli jedným z dôvodov. Alcest ako jednej z mála súčasných skupín sa podarilo vybudovať nezameniteľný rukopis a charakteristickú poetiku. Azda aj preto patria medzi najúspešnejších interpretov, ktorí koketujú s post-rockom aj keď oni sami by sa tejto skratke radi vyhli. Neige ako leader vyžaroval stoický pokoj a vyrovnanosť. Z celého vystúpenia sršala sústredenosť a profesionalita a v melancholickom opare aj pozitívny náboj. Alcest nikomu nemuseli dokazovať pozíciu headlinera.

Alcest

Aspoň niekoľko tipov

Napriek tomu, že festival dunk! je vyprofilovaný pomerne úzko, až pri sumári celého festivalu sa ukazuje pestrosť, ktorú priniesol. Prirodzene nie všetky koncerty sme absolvovali a nie všetky kapely možno spomenúť. Pozornosť určite lákali geograficky exotické zoskupenia. Zhaoze sú čínskou skupinou a hrdo o sebe tvrdia, že sú jedinou skupinou, ktorá používa v tvorbe elektrifikovaný tradičný čínsky nástroj guqin. Excentrické vystupovanie, zaujímavá farebnosť a miestami neštandardné hudobné cítenie zatienili kopec intonačných aj rytmických nepresností. Zhaoze určite osviežili, zaujali a presne pre ich typ hudby sedel priehľadný lesný stage najlepšie. Nerocková inštrumentácia rovnako krásne farbí hudbu ich krajanov Wang Wen. Ich skromný komorný orchester bol rovnako pútavý ako všetky pochvalné recenzie a reportáže, ktoré im posledné roky robia zaujímavé renomé. Špeciálny koncert pri príležitosti reedície albumu From Fathoms (dunk!records) odohrali Američania Gifts From Enola. Svoj reunion poňali viac ako zodpovedne. Ich technicky a muzikálne zdatné kompozície, boli jedným z vrcholov posledného dňa.

Wang Wen

V opačnej pozícií sa ocitli Her Name is Calla, pre ktorých to bol ich oficiálne posledný ohlásený koncert, ktorý zavŕšil ich takmer sedemnásťročnú hudobnú kariéru. Pre dlhoročných fanúšikov a pre kapelu samotnú silný emočný moment, ktorý symbolicky uzatvoril aj pódium lesnej scény tohto ročníka. Her Name is Calla zdobili výborné vokály a perfektne vystavaný playlist. Pamätné vystúpenie, ktoré bolo (možno) ich posledným vôbec. Z kategórie objavov prvej kategórie bolo stretnutie s austrálskou improvizačnou smršťou Tangled Thoughts of Leaving. Koncept tejto skupiny bol postavený na takmer free jazzovej hre súčasnej bubeníčky Gracie Smith a návale zvukovo-hlukových stien s animálnou energiou. Objavné, zaujímavé a hodné dodatočnej pozornosti.

Her Name is Calla

Záverom

Post-rock je zväčša hudba bez slov, veľkých gest, jasne preložiteľných odkazov, no aj napriek tomu dokáže spájať ľudí s podobnými životnými pocitmi a prežívaním. Jedinečnou skúsenosťou bola návšteva belgického festivalu dunk!, ktora priniesla viac než špecificky zameranú hudobnú dramaturgiu. Festival dunk! je festivalom, teda oslavou a utópiou trvajúcou tri dni, no stačí na to, aby ste pocítili silu malej, ale súdržnej komunity. Patetický začiatok uzatvára jemne patetický koniec. Nebol to však zámer, ale pokus podeliť sa o pocit, z festivalu, ktorý síce nikdy nebude a nechce byť veľkým, ale o to vzácnejším a hodným pozornosti festivalových nomádov a hudobných zanietencov.