8.6 C
Slovakia
streda, 2 decembra, 2020
Home Reporty Pesničkár, ktorý píše z duše - Fink v MMC

Pesničkár, ktorý píše z duše – Fink v MMC

Včerajší sobotňajší večer zaplnili Majestic Music Club priaznivci anglického speváka, pesničkára, gitaristu, producenta Fina Greenalla vystupujúceho s kapelou pod názvom Fink.

Prvá hodina večera patrila premietaniu filmu s názvom MIXTISQUE, ktorý bol kolážou rôznych dokumentárnych záberov v réžii Finka a celej kapely. Nebolo však jednoduché počúvať o čom sa v dokumente zhovárajú, pretože väčšina divákov tento dokument brala ako čas, kedy sa do zaplnenej haly majú dostať, nájsť si miesto a hlučne sa baviť so známymi. V najlepších možných podmienkach by bolo veľmi zaujímavé dokument sledovať a verím tomu, že by nám mohol navodiť atmosféru večera. Ale neberiem to za rozumné rozhodnutie, pretože väčšina ľudí ide v sobotu večer buď na koncert/party zabaviť sa, alebo idú do kina na film. Včera sa to snažil niekto spojiť a jediné, čo docielil bolo občasné pohopkávanie pri hudobných úryvkoch v dokumente a prekrikovanie samotného dokumentu. Radšej si mali vybrať lokálneho predskokana.

Fink však prišiel na pódium presne načas, čo som už veľmi dlho na žiadnom koncerte nezažila. Celkom rýchlo sa usadili dvaja bubeníci, z ktorého jeden občas hral aj na gitare. Vzadu sa postavila basa s dokonalým zvukom a sprievodná gitara, skutočný „eye candy“ kapely. Na pódiu s nimi bol aj ich vlastný zvukár. To považujem za veľkú profesionalitu, ktorá je o Finkovi známa.

Koncert začal skladbami z nového albumu Resurgam s úžasnou lyrickosťou textu a hutnosťou zvuku celej kapely. Finka mám zafixovaného ako pesničkára s gitarou, ale včera predviedol dokonalú šou s premyslenými aranžmánmi celej kapely, pri ktorej sa nejednému chcelo rozhýbať svoje telo. Tancovalo sa už pri druhej groovy piesne Day 22, kedy som ľutovala, že som si našla miesto na sedenie. Po nej nasledovala tajomná pieseň Shakespeare, kde boli spomenutí Rómeo a Júlia. Fink menil gitary a všimla som si fakt, ktorý ma trochu znepokojil. Keď spieval, tak prestával hrať na gitare a nechával na spomenutom „eye candy“, nech to odohrá za neho. Búchal po gitare, čím nechával znieť akordy. Zahral väčšinou iba začiatočný akord, ktorý nechal doznieť. Asi v polke koncertu povedal, že má práve teraz úplne novú gitaru, čo mohlo trochu upokojiť tieto znepokojenia.

Skladby z nového albumu na mňa pôsobili pochmúrnejšie, ako ho ja poznám. Necítila som v nich takú pesničkársku veselosť. Aj ukončenia skladieb boli celkom nejasné a publikum nevedelo, kedy má začať tlieskať. Počas skladieb povedal: „Playing new tracks is such a f***ing pleasure.“ Tu by sa mi hodilo doplniť – ako pre koho. Avšak hudobníci okolo neho boli naozaj precízni, niektorí sa predstavili ako multiinštrumentalisti. 

Svetelná šou sa mi v niektorých úsekoch zdala tiež trochu prehnaná, sám Fink spomenul, že DJ-om bol predsa v minulosti. Negatívom pre mňa bolo aj to, že nepredstavil niektoré najmä nové skladby, ku ktorým by sa patrilo niečo povedať. Posledné piesne boli konečne niečo, čo sme viacerí poznali. Začal skladbou Looking too closely, ktorú som si naozaj užila s celou kapelou viac ako keby hral iba on sám. Publikum zrazu ožilo a aj viacerí si to začali viac užívať. Po nej odišla celá kapela z pódia a on sa usadil so svojou gitarou, tak ako ho všetci poznáme a zahral niečo zo staršej tvorby. Nepokračoval podľa zverejneného setlistu, ale počúval, čo si žiada publikum.

Koncert bol povznášajúci a zároveň bolo cítiť úprimnú výpoveď umelcovej duše. Tento umelec svetového formátu, ktorý spolupracoval s Johnom Legendom, Amy Winehouse a s ďalšími, vie očariť svojou skromnosťou a čistotou hudobného umenia.