8.6 C
Slovakia
utorok, 27 októbra, 2020
Home Reporty Poctivo a verne – hold Filipovi

Poctivo a verne – hold Filipovi

IMG_9766_final_web

90. roky boli poslednou dekádou pre multitalentovaného „človeka hromadného výskytu” Jara Filipa. Podarilo sa mu prekročiť prah nového milénia, avšak nebolo mu dopriate zažiť neuveriteľne dynamické roky nulté. Ako jeden z prvých ľudí v Bratislave s pripojením na internet by mal dnes veľkú radosť a satirou by nás preniesol cez udalosti neradostné. Človek, ktorý mal Filipa už v mene, človek renesančný, ktorý poznačil slovenskú kultúru naprieč celým spektrom umeleckých druhov a žánrov. 

Filipova genialita v spojení s Müllerovou charizmou a majstrovskou muzikalitou Šebana, Rózsu či Buntaja, naplno dokázala svoju silu na 4 albumoch s Filipovou hudbou. Turné 15 rokov bez Filipa je unikátnou spomienkou na hudobné dedičstvo, ktoré v slovenskom éteri zľudovelo. Sympatické je, že pri tejto príležitosti sa po rokoch spojili odlúčení Šeban s Müllerom. Pozvánka, ktorá znie až príliš lákavo, aby sme si ju nechali ujsť.

Z majestátneho priestoru londýnskej Union Chapel sa turné vracia do slovenských reálií nitrianskeho PKO. Po príchode si sadáme na výzvu usporiadateľov do zhruba desiateho radu. Priznám sa, roky som si na koncerte nesadol a tak sa cítim zo začiatku nesvoj. Je to  pochopiteľné. Publikum tvorí z veľkej časti generácia Müllerových rovesníkov a ľudí, ktorí búrlivé 90. roky už naplno vnímali. Koncert sa začína pár minút po siedmej hodine za úvodnej dvojice tónov piesne 24 hodín. Publikum sa pozvoľna zobúdza a chvíľu mu trvá, kým opätuje smerom k pódiu, okrem strnulého potlesku, aj autentické emócie. Ich vrchol príde, keď Müller prenechá mikrofón a pódium Šebanovi a jeho sugestívnemu aranžu piesne Vyletel vták.. Šeban exceluje nielen ako inštrumentalista. Strhujúco odspieva jednu z najsentimentálnejších piesní z Lasicu, Satinského (a samozrejme Filipa). Z ikonického Bolo nás jedenásť zaznie aj Do batôžka. Kto sleduje sólovú tvorbu Andreja Šebana, neostáva prekvapený, s akou ľahkosťou a perfekcionizmom si počas celého koncertu počína. Viditeľne si ho užíval s nadhľadom a úsmevom. Aj keď Šebana uchovávam v osobitej úcte, myslím, že sa nechal uniesť a namiesto úspornej hry často volil košaté vyhrávky. Vo výsledku ostávam aj tak opäť ohúrený (nehovoriac o jeho mäkkom, guľatom zvuku!).

Jaro Filip – Do batôžka

Priznám sa, zvyšok kapely v zložení klávesy – Matej Benko, bicie – Juraj Kuchárek, gitara – Peter Markuljak a basgiara/kontrabas – Miloš Klápště – som nepoznal. Každopádne išlo o prvotriednych muzikantov, so silným jazzovým cítením. Nemali problém krotiť egá, ale aj individuálne sa blysnúť. Diváci a ani ja som neprišiel súdiť muzikantov, avšak oni sú katalyzátorom zážitku. Celkový dojem z Müllera a jeho kapelníkov bol zadosťučinením a s ubúdajúcim časom čoraz viac nasycoval energiou zaplnenú sálu. Rockový feeling ustúpil komornejším aranžom a navodzoval dôstojnú atmosféru spomienkového turné. „Komorne” pôsobila aj intenzita zvuku. V nej sa mi dostávali tóny „suchej” gitary až do desiateho radu! Azda kompromis voči divergentnému publiku. Zazneli notoricky známe hity Cez Okno, záverečná zborovo odspievaná Cigaretka na dva ťahy, osobná spoveď Filip, „rozchodová” Už asi nie si, Holubí kráľ, ale aj mnou obľúbená Hotel Morrison. Každý si prišiel na svoje, aj keď z pretlaku kvalitného repertoáru bolo určite ťažkým rozhodnutím vynechať piesne ako Koniec sveta, Ani nevieš…

Richard Müller – Už asi nie si

(Ne)pochopiteľným dramaturgickým krokom bolo pre mňa rozdelenie koncertu na dva bloky. V momente dramatického vrcholenia sa opäť prepadáme kdesi na začiatok. V momente, kedy sa vyprázdni pódium, zapínajú sa postranné obrazovky a narušujú prirodzený ľudský šum. Komorná poetika je pohltená vulgárne hlučnou reklamou a moje rozčarovanie ventilujem smiechom. Nebyť tohto hrubého predelu, nebolo by čo vytknúť. Müller na záver uprie svoj pohľad smerom k nebesiam a najväčší aplauz je venovaný Jarovi. Symbolické gesto zarezonuje a naplnení opúšťame PKO. Ďakujeme Jaro!