Tvoja kniha Hudobná publicistika pôsobí veľmi systematicky. Vychádzal si pri jej písaní viac zo svojich praktických skúseností alebo z teoretického výskumu?
Bol to vedomý mix oboch prístupov. Moje skúsenosti z médií ako Týždeň, Full Moon či Harmonie mi dali praktický základ, ale chcel som to aj teoreticky ukotviť. Preto som pracoval s historickými zdrojmi a snažil sa ukázať hudobnú publicistiku v širších súvislostiach.
V knihe sa venuješ aj tomu, ako sa stierajú hranice medzi kritikou a PR. Je podľa teba dnes ešte možné zostať nezávislým hudobným publicistom?
Je to náročnejšie než kedysi, ale stále možné. Dôležité je uvedomiť si tieto hranice a pracovať s nimi vedome. Dnes publicista často funguje aj ako kurátor obsahu, no práve transparentnosť a autenticita sú kľúčové, ak si chce zachovať dôveryhodnosť.
Otvorene sa pýtaš, či hudobná publicistika upadá alebo sa transformuje. K akému záveru si sa priklonil?
Skôr k tomu, že sa transformuje. Tradičné formy možno strácajú vplyv, ale vznikajú nové platformy a spôsoby, ako o hudbe hovoriť. Otázkou nie je, či publicistika zanikne, ale ako sa prispôsobí novému mediálnemu prostrediu.
