Kultová kapela, bez ktorej by pravdepodobne nikdy nevznikla skupina Lucie v podobe, v akej ju poznáme. Provokatívne texty, štipľavá irónia a rockovo-novovlný nárez, ktorý sa nebojí povedať veci nahlas. Skupina Jasná Páka má tento rok štyridsaťpäť rokov a hoci koncertuje len veľmi sporadicky, stále sa jej darí udržiavať pri živote spomienku na Michala Ambroža aj jeho, žiaľ, stále aktuálne posolstvo vzdoru voči totalitným režimom. David Koller v našom rozhovore zaspomínal na začiatky Jasnej Páky, ktoré sprevádzali divoké večierky aj zákazy hrania, porozprával o svojich spoluhráčoch aj zaspomínal na zosnulého Michala Ambroža a vysvetlil nám aj pohľad na súčasné smerovanie tejto formácie. Koncert Jasnej Páky sa uskutoční 26. februára 2026 v bratislavskom MMC v rámci Danube Music Day. Vstupenky sú v predaji v sieťach: Tootoot, Predpredaj.sk, Ticket Live.
Jasná Páka bola tvojou prvou výraznou kapelou. Ako dnes vnímaš svoje začiatky v kapele počas tých dvoch rokov pred zákazom? Čo všetko si sa v tom období naučil – čo ťa následne posunulo ďalej na tvojej hudobnej ceste?
Ja som to bral ako skvelú partiu ľudí, ktorých som náhodou spoznal; kapelu vymyslel jeden kamarát v krčme a po dvoch týždňoch skúšania sme mali prvý koncert.
Bol som najmladší, takže som skôr počúval, čo tí ľudia čítajú, počúvajú a podobne. Veľa som cvičil na bicie a spieval svoju prvú pesničku.
Akú úlohu v smerovaní a formovaní Jasnej páky zohrávala kapela Mrňous Singers?
Mrňous Singers boli tá kapela, ktorá sa zrodila po 14 dňoch, predzvesť J. Páky. Hrali sme B-52’s, Iggyho Poppa, Talking Heads…
Vyrovnať sa so zákazom činnosti muselo byť pre mladého človeka na začiatku kariéry mimoriadne náročné. Ako si túto situáciu vtedy vnímal? Prečo vlastne kapelu zakázali a akým spôsobom sa to následne kontrolovalo?
Mňa to veľmi neprekvapovalo, stále niekto – komunisti – niečo zakazoval: dlhé vlasy, krčmy zatvárali o desiatej večer, na ulici ťa otravovali fízli a chceli občiansky preukaz, či pracuješ (musel si mať pečiatku od zamestnávateľa), nemohol si si kúpiť ani zahraničnú hudbu, nebolo kde a tak ďalej a tak ďalej. Párkrát ma dosť surovo zbili, takže mi to pripadalo normálne. Vtedy som šiel ďalej, hrať k Lubošovi Pospíšilovi. Na basu si zvykneš, keď sa v nej narodíš. Vtedy zakázali asi tridsať kapiel.
Do Jasnej Páky si prizval aj mimoriadne talentovaného basgitaristu Mareka Minaríka, s ktorým si už predtým spolupracoval v kapele Lucie. Čím ťa zaujal – po hudobnej stránke aj osobnostne?
S Martou sa poznáme od albumu Oskara Petra, ktorý som okolo roku 1992 produkoval, a potom som si ho vzal do Lucie, Pusy a Kollerbandu. No Marek je talent – hrá bez mindrákov, zahrá, čo mu povieš, alebo ťa odzbrojí groovom, na aký by si neprišiel ani za sto rokov, a je s ním fakt sranda. Doteraz žijúca legenda československej povojnovej basgitary.
Ako výrazne ovplyvnil tvoje hudobné formovanie a osobný aj umelecký rast Michal Ambrož? V čom ťa najviac ovplyvnil?
Michal bol človek, ktorý bol Umelec. Vo všetkom, čo robil, bol nadhľad – či varil jedlo, kávu, písal text, skúšal alebo sa s tebou len rozprával. Mal fenomenálnu pamäť. A navyše, najdlhší žúr, aký som uňho na Zámeckých schodoch zažil, trval štvrť roka, takže ma asi dosť ovplyvnil.
Michal pre teba napísal ešte posledný text – Za hranou. Ako na teba táto skladba pôsobí dnes? Zaujal ma najmä refrén: „Smažeme to, jedem dál, už to není o nás dvou. Naše ega po nás pěkně tvrdě jdou.“ Museli ísť ega bokom aj v Jasnej Páke, kde sa stretlo mnoho výrazných a rôznorodých individualít?
On bol neskôr taký trochu náladový, takže naňho musel človek občas aj trošku zhúknuť, aby to nepreháňal a bol pokoj. Napríklad bol drsný fajčiar – balené cigarety, normálne cigarety, tráva a potom ešte aj doutníček, takže keď mu niekto omylom povedal, že sa tu nefajčí, tak sčervenel a začal strašne kričať: „Tu mi kurva nebude nikto hovoriť, že sa tu nefajčí!“ No a potom bol tiež pokoj (smiech).
Inak s tými egomaniakmi sa robí strašne. Musíš ich chváliť až do …
Po obnovení kapely prevzal úlohu frontmana po Vladimírovi Albrechtovi Petr Váša. Aké tam vidíš paralely, kontrasty, posun v prejave kapely, reminiscencie na minulosť…?
Je to naša sranda partia. Petr vie spievať všetko a ako ktokoľvek, a ešte veľmi neotrele komunikuje s ľuďmi. Koniec koncov vyučuje v Brne Fyzické básnictvo. Podľa mňa si ho vymyslel. Dáda Albrecht s nami však občas tiež vystupuje a musím povedať, že je vo forme. Na poslednom ročníku festivalu Trutnoff strhol, myslím si, celý festival.
Keď sa po dlhšom čase začnú rodiť nové piesne pre kapelu, akou je Jasná Páka – kde sa hudobníci medzičasom vyvíjali, majú vlastné projekty, no stále k nej majú silný vzťah – ako tento proces vlastne prebieha? Ako si spokojný s posledným albumom Jasná Páka: Starej bejt každej neumí! (EP)
Robili sme na tom, na čo nám stačil čas. Vznikalo to v mojom štúdiu v Mikulove na texty Petra, kapely a Michala a som rád, že sme to dali dokopy ako za starých čias. Spoločné vymýšľanie vecí dohromady. Všetci máme, pochopiteľne, vlastné kapely či projekty, ale pracujeme aj pre Páku.
Budúci rok uplynie už štyridsaťpäť rokov od vzniku Jasnej Páky v roku 1981. Aký je to pocit sledovať, že kapela má za sebou takú dlhú históriu? Predchádzajúce štyridsiate výročie bolo poznačené smutnými udalosťami – ako sa spätne pozeráš na toto obdobie?
No nie je to úplne kapela so všetkým čo k tomu patrí, povedzme, že môžeme odohrať asi desať koncertov do roka. Pred rokom sme vydali jednu starú zamilovanú pieseň Dády Albrechta, Holka Tonka, teraz vo februári vydáme pred Lucernou, ktorá bude 1.3., jeho ďalšiu, takú akoby detskú skladbičku, a musím povedať, že sa tešíme z každého koncertu a stretnutia.
Naše speváčky Tereza Kopáčková Barešová a Veronika Vítová sú skvelé, rytmika je z Kollerbandu a celé to organizuje multiinštrumentalista Radovan Jelínek. Pár žúrov verím, že spoločne urobíme. Mimochodom, v Lucerne bude aj Garáž. A tešíme sa aj na koncert na Slovensku – 26.2.2026 v bratislavskom MMC.
