8.6 C
Slovakia
streda, 22 septembra, 2021
spot_img
HomeRozhovoryDepeche Mode ho dostal z choroby - Vladimír Neitz

Depeche Mode ho dostal z choroby – Vladimír Neitz

Neiz_zdroj1200

Často sa stretávam s názormi, že hudba Depeche Mode je depresívna. Maliar z Trnavy, Vladimír Neitz, mi však potvrdil to, čo som si vždy myslela. Depeche Mode nie sú len čierne nechty a skladba Enjoy the Silence, ktorú pozná azda každý. Je to životný štýl, kult. Jemu ich hudba pomohla vyliečiť sa z choroby. Odvtedy maľuje obrazy s motívom kapely, ktoré majú v depešáckej komunite mimoriadny úspech.

Hlas Davea Gahana ho očaril až v roku 2011, keď bojoval s ťažkou chorobou. Vyliečil sa, a odvtedy vystavoval maľby s depešáckou tematikou už dvakrát. Vladimír Neitz hovorí, že hudbu kultovej kapely z Basildonu mal na nemocničnom lôžku v ušiach nepretržite. Hoci mu ťahá na šesťdesiatku, a kedysi viac holdoval Beatlesu, Trnavčan si depešácke party nechá ujsť málokedy.

Musicpress:

Myslím, že to bol Ján Smrek, ktorý sa pri písaní pekne vyobliekal, upravil, a až potom mohol pracovať. Máte podobné zvyky?

Vlado:Vlado

Kedysi to bola cigareta v ústach alebo položená v popolníku. Stále som mal pri maľovaní cigaretu – pozeral som na obraz, zadusil ju a potom ďalšiu. K tomu nejaké červené víno. Také bohémske… Ale ako ma skolila rakovina hrtana, so všetkým som skončil. Päť rokov nefajčím ani alkohol nepijem. Nerád by som s tým opäť začínal. Že by som mal teraz pri maľovaní nejaké ceremoniály? Vôbec. Natiahnem na seba staré handry, počúvam hudbu a rozmýšľam pri tom.

 
Musicpress:

Obrazy ste vystavovali v rámci Depeche Mode party. Ste fanúšikom DM?

Vlado:Vlado

Originál ani nie som depešák (smiech). Bol som fanúšikom Beatles. Milujem ich od štrnástich rokov. Do roku 2009 pre mňa neexistovalo v hudbe nič len Beatles. Mal som však priateľov, ktorí ma zasvätili do komunity depešákov a ich hudby. Gahanov hlas ma dosť očaril. Keď som vážne ochorel, v nemocnici som počúval len Depeš. Neustále som ich mal v ušiach, a dá sa povedať, že ich hudba ma z toho dostala. A aj naša depešácka partia.

 
Musicpress:

A potom ste začali maľovať obrazy s ich motívom?

Vlado:Vlado

Dostali sme nápad spraviť výstavu s témou DM. Vedel som, že týchto ľudí to baví, aj mňa to dosť chytilo. Keď má človek rád ich hudbu, oveľa ľahšie sa tvorí. Pustiť si DM a do toho maľovať. Je to balzam na dušu. Maľujem aj iné veci, ale DM bol teraz prioritou. Postupne, tak po dôchodcovsky – pomaličky. Som vďačný za to, že tu môžem byť. Som starší, a robí mi radosť, že mladší ma berú ako priateľa. Budem mať 60 rokov, priateľka sedemdesiat. Niekedy by ste povedali, že je to vek, kedy všetko pomaly končí. Človek však zistí, že vek je len číslo, a má žiť tak, aby si to užíval. Teraz som šťastný človek. Mám umeleckú priemyslovku v Bratislave. Robil som výtvarníka, aranžéra aj písmo maliara v tejto brandži. Až keď som vážne ochorel v roku 2011, život som začal brať ináč. Prevrátili sa mi hodnoty, a začal som maľovať viac. Na zákazku som dovtedy robil portréty, ale takú tú „svoju“ tvorbu som dovtedy nerobil. Až po útrapách, ktoré zažijete, potrebujete dávať tie veci von.

 
Musicpress:

Maľujete na motívy skladieb, ktoré sa vám páčia?

Vlado:Vlado

Presne tak. Walking in my shoes – to je moja obľúbená skladba. Aj s textom. Ako si človek pobabral život. Skúste kráčať v mojich šľapajach… Na mňa to veľmi sedelo, tak som to chcel dať na plátno. Tiež sa inšpirujem videoklipmi. Je to dosť pocitové. Ak chcem konkrétne zachytiť Gahana, Goreho, maľujem aj podľa predlohy.

 
Musicpress:

Keď nemaľujete DM, čo je na vašich obrazoch?

Vlado:Vlado

Maľujem portréty a abstraktné veci – skôr také modiglianovské, jemné. Väčšinou muža a ženu, lásku. Aj dcéram som maľoval na svadbu takéto obrazy. Je to taký jemný modiglianovský abstrakt.

 
Musicpress:

V rohu miestnosti som si všimla obraz tajomnej postavy v klobúku pri mori. Je to spojenie osobného s motívom Depeche Mode?

Vlado:Vlado

Áno. Inšpirovala ma moja priateľka. Vhupol som ju do DM témy. Stratená v čiernom, konečne vyšla z mora, pláže. Mal to byť symbol samej vo veľkom svete, ale už v čiernom – depešáckom. Pôvodne tento obraz vznikol pre kapelu The Silence. Klávesák Albín ma poprosil, či mu nespravím návrhy na obal albumu. Medzi nimi bola aj táto žena. Chcel niečo mysteriózne. Nakoniec som mu spravil iné. Počúval som jeho hudbu, a vznikol obraz.

 
Musicpress:

V klube British Rock Star ste vystavovali aj s vašou kamarátkou Luciou Kroneislovou. Ako sa pozeráte na jej tvorbu?

Vlado:Vlado

Má svojský štýl. Ja mám dosť vecí reprodukovaných. Viem namaľovať obraz, ktorý vyzerá takmer ako fotka. Lucia má svojské pero, to sa mi páči. Robí to po svojom, a je to originálne. Je skromná, často hovorí, že kam sa ona hrabe na mňa, ale ja jej vravím, že má naozaj perfektné veci. Viac sa mi páčia ako niektoré moje. Niektoré robím tak, ako ich ľudia chcú, a ona to dáva pocitovo. Je to omnoho viac.

 
Musicpress:

Lucia používa najmä akrylové farby, aké techniky používate vy?

Vlado:Vlado

Akrylové farby, ceruzu… Portréty robím najradšej s tužkou, s tým sa vyhrám, baví ma to najviac. Obrazy však s akrylom. Ten sa vzhľadovo vyrovná oleju, nemusíte toľko čakať, kým vám to uschne, nezapácha. Olej musíte riediť s terpentínom, všetko acetóny, a mne to nerobí dobre na dýchanie. Akryl vám úplne nahradí olej. Nie je to úplne ono, ale keď to dobre nalakujete, tak to nie je vidno.

Ďakujem za rozhovor a prajem veľa úspechov.
spot_img
spot_img
spot_img
spot_img

VYBERÁME

spot_img