Opera ako hudobný žáner nemusí byť nevyhnutne spájaná iba s divadelnými produkciami, ale aj s koncertnou činnosťou. Operná speváčka Eva Pieronová sa sústreďuje práve na koncerty, prostredníctvom ktorých chce prepájať a približovať komplexný svet opery v intímnejšom prežívaní. V našom rozhovore sme sa rozprávali o jej začiatkoch a postupnom prehlbovaní lásky k opere, o pedagógoch, ktorí ju formovali, aj o tom, ktorý slávny taliansky maestro jej vysvetlil a nasmeroval na spevácku techniku bel canta. Presvedčiť sa o jej speváckych a umeleckých kvalitách môžete naživo už 5. júna v Stredisku kultúry Vajnorská, kde vystúpi so svojím programom Viva Opera! – Eva Pieronová, na ktorom ju bude sprevádzať klavirista Bohuš Balko a huslista Miroslav Baloga.
Na úvod by som sa rád spýtal, prečo ste sa rozhodli stať opernou speváčkou. Čím si vás opera získala natoľko, že sa stala stredobodom vašej umeleckej aj osobnej pozornosti?
Odmalička som spievala a môj hlas sa prirodzene vyvíjal smerom k tomuto žánru. Pre mňa je opera niečo ako vrcholový šport v umení. Ľudský hlas je najdokonalejší hudobný nástroj, je to dokonalá technika tela a rezonancie.
Pre každého, kto začne študovať hudbu, je dôležité stretnúť dobrého pedagóga – človeka, ktorý ho dokáže viesť, motivovať a podporiť v rozvoji. Aká bola vaša vlastná skúsenosť pri rozhodovaní stať sa opernou speváčkou? A aké dôležité je podľa vás to, aby pedagóg vedel pristupovať ku každému študentovi individuálne a prispôsobiť sa jeho potrebám?
Pedagóg spevu bol pre mňa absolútne kľúčovou osobnosťou. Bol to beh na dlhé trate nájsť mentora, ktorý by vyhovoval mojim potrebám. Pre môj umelecký a technický rozvoj bolo absolútne zlomové, keď ma Maestro Antonio Carangelo osobne objavil počas štúdia na vysokej škole na majstrovských kurzoch v Karlových Varoch.
Stretnutie s pedagógom takejto svetovej úrovne, ktorý nesie priamu tradíciu talianskeho belcanta, kompletne zmenilo môj pohľad na operný spev. Pod jeho vedením som začala hlbšie rozumieť talianskej škole, dychovej opore a interpretácii, ktorá spája technickú dokonalosť s emóciou. Skutočnosť, že si ma vybral na základe môjho potenciálu priamo na kurzoch, mi dodala obrovskú umeleckú sebadôveru a nasmerovala ma k profesionálnej kariére.
Ešte pred štúdiom vo Viedni ste študovali aj na Slovensku – v Žiline a Banskej Bystrici. Myslíte si, že slovenské hudobné školstvo je viac ovplyvnené rakúskou alebo českou pedagogickou tradíciou? A v čom vidíte medzi nimi najväčšie rozdiely?
Ak mám byť úprimná, myslím si, že česká alebo rakúska tradícia nemá na súčasné štúdium operného spevu žiadny reálny vplyv. Operné umenie je dnes absolútne globalizované a pre moderného speváka sú lokálne historické tradície bezpredmetné.
Základom operného spevu je a vždy bude talianska škola belcanta. Buď spevák spieva technicky správne, zdravo a s medzinárodnými štandardmi, alebo nie. Na národnosti školy nezáleží. Moja vlastná skúsenosť to potvrdzuje – Maestro Antonio Carangelo mi ukázal priamu taliansku metodiku, ktorá funguje bez ohľadu na stredoeurópsky kontext.
Vo Viedni ste absolvovali Carangelo Belcanto Academy, ktorú založil významný tenorista a pedagóg Antonio Carangelo. Pod jeho vedením ste sa intenzívne venovali technike bel canta. Ako prebiehalo samotné štúdium na akadémii a akým spôsobom bolo prepojené s opernou praxou? Otvorila vám akadémia dvere aj do talianskeho operného prostredia, napríklad do Milána či ďalších operných domov?
Štúdium pod vedením Maestra Carangela bolo pre mňa obrovskou školou poctivosti a disciplíny. Jeho prístup je založený na absolútnej čistote talianskeho belcanta – nekompromisne vyžadoval dokonalé legato, otvorenú dychovú oporu a precíznosť vo všetkých smeroch. Táto technika mi nepochybne otvorila dvere k medzinárodným príležitostiam – vďaka nej som získala možnosť koncertovať priamo v Taliansku, čo bola pre mňa ako interpretku belcanta neoceniteľná skúsenosť. Avšak mojou ambíciou nikdy nebolo pôsobiť v klasickom opernom dome.
Pre svoj život a tvorbu potrebujem slobodu. Zistila som, že mi oveľa viac vyhovuje vlastný manažment v rámci koncertnej činnosti. Koncertné pódium mi dáva možnosť vyberať si vlastný repertoár, dramaturgiu a flexibilne tvoriť projekty, ktoré ma umelecky napĺňajú. Práca v opernom dome so sebou prináša prísne mantinely, zatiaľ čo nezávislá koncertná dráha mi umožňuje spájať technickú kvalitu, s absolútnou tvorivou slobodou.
Ako postupne dozrieval váš hlas, až ste si osvojili techniku bel canta? V čom podľa vás spočívajú najväčšie úskalia a nároky tejto techniky?
Najväčším úskalím belcanta je dosiahnutie absolútnej slobody a prirodzenosti hlasu, ktorá je však vykúpená extrémnou disciplínou tela. Človek musí držať obrovskú dychovú oporu v tele, no pritom mať dokonale uvoľnený krk a sánku. Náročné je najmä prepojenie registrov v oblasti pasáže a udržanie dokonalej vokálovej línie bez akéhokoľvek tlaku na hlasivky. Spev musí znieť absolútne ľahko, prirodzene a bez námahy, dosiahnuť tento stav si vyžaduje extrémnu kontrolu nad telom a prekonanie prirodzených fyzických reflexov.
Čo sa týka času, pochopiť princípy tejto techniky mi trvalo približne päť rokovintenzívneho tréningu vo Viedni s Maestrom Carangelom, kedy sme odstraňovali staré zlozvyky a budovali novú svalovú pamäť. Avšak pre mňa je belcanto celoživotný proces. Stále na sebe pracovať…
V jednom z rozhovorov ste spomínali, že veľkou inšpiráciou pre vás bola Maria Callas, ktorá do bel canta priniesla výrazné prepojenie virtuóznej techniky s dramatickou intenzitou a psychologickou pravdivosťou postáv. Čím vás oslovila najviac? A máte nejakú postavu v jej interpretácii, ku ktorej sa najradšej vraciate?
Mojím celoživotným umeleckým vzorom bola aj je Maria Callas kvôli jej neprekonateľnej dramatickej pravdivosti a schopnosti odovzdať na javisku maximum emócií. Avšak z hľadiska môjho vlastného hlasového odboru dnes oveľa viac vzhliadam k Edite Gruberovej. Keďže som sama koloratúrny soprán, Gruberová je pre mňa absolútnym vzorom technickej dokonalosti. Jej precízna práca s dychom, ľahkosť vo vysokých polohách a čistota interpretácie belcantového repertoáru sú pre mňa neustálou inšpiráciou. Navyše ma fascinuje jej umelecká cesta – dokázala si udržať hlas vo výnimočnej kondícii celé desaťročia.
Najradšej sa vraciam k postavám ako Lucia di Lammermoor, Kráľovná noci a pod. Vybrala som si ich zámerne, pretože mám nesmierne rada výzvy a technicky tie najťažšie veci. Kráľovná noci je pre mňa symbolom absolútnej vokálnej precíznosti a disciplíny, kde neexistuje priestor pre najmenšie zaváhanie. Lucia di Lammermoor zasa predstavuje vrchol belcanta, kde sa krkolomná koloratúrna technika musí spojiť s hlbokou dramatickou interpretáciou a emóciou. Práve v týchto hraničných polohách a extrémnych umeleckých úlohách sa cítim najviac doma. Fascinuje ma posúvať vlastné limity a zdolávať prekážky v daných áriách.
V posledných piatich rokoch ste získali viacero úspechov na medzinárodných súťažiach, ako sú NY Classical Music Competition, Virtuoso International Music Award či Amadeus International Music Awards. Čo znamenajú takéto ocenenia v opernom svete? A podľa čoho si vyberáte súťaže, ktoré majú pre vás najväčší význam a zmysel?
Pri výbere súťaží som vždy postupovala veľmi strategicky. Nikdy mi nešlo o kvantitu alebo zbieranie titulov pre samotný titul. Vyberala som si súťaže, ktoré mali pre mňa skutočný umelecký a profesionálny význam. Prvým kritériom bolo odborné zameranie a porota.
Vyhľadávala som súťaže, kde sedeli rešpektované osobnosti z oblasti belcanta a interpretácie koloratúrneho repertoáru. Druhým momentom bola náročnosť. Keďže milujem výzvy, priťahovali ma súťaže s ťažkými podmienkami. A naposledy, súťaž musela dávať zmysel mojej koncertnej dráhe, aby poslúžila ako silný argument pre náš vlastný manažment pri organizovaní samostatných koncertov.
Ako sólistka hosťujete nielen v operných domoch, ale venujete sa aj koncertnej činnosti. Podľa čoho vyberáte dramaturgiu svojich koncertov a samotné koncertné priestory? A ako vyzerá vaša príprava na koncert — po hudobnej aj psychickej stránke?
Tvorba koncertu je pre mňa komplexný proces a som nesmierne vďačná, že na to nie som sama. Mojím manažérom je môj manžel, s ktorým spoločne preberáme a precízne plánujeme každý jeden detail. Pri výbere dramaturgie nehľadám kompromisy. Keďže milujem výzvy, program staviam tak, aby bol technicky náročný, no zároveň divácky príťažlivý. Spolu s kolegami hudobníkmi prepájame veľké belcantové árie s intímnymi skladbami, aby mal koncert jasný príbeh, bol dynamický a zároveň rôznorodý. Neprinášame len ťažké a náročné operné diela, ale chceme ľuďom ukázať aj známe melódie z filmu či muzikálov.
Čo sa týka výberu priestorov, kľúčová je pre mňa čistá akustika a atmosféra. Vyberáme si historické sály alebo chrámy, kde môže môj hlas prirodzene rezonovať bez umelého ozvučenia. Po psychickej stránke je pre mňa príprava o hľadaní absolútneho vnútorného pokoja. Spievať repertoár ako Lucia alebo Kráľovná noci si vyžaduje stopercentnú mentálnu koncentráciu. Obrovskou výhodou je, že môj manžel kompletne zastrešuje organizačný stres v zákulisí. Ja sa tak môžem psychicky stíšiť, dôverovať si po technickej stránke a vyjsť na pódium s jedinečným cieľom – odovzdať divákom čistú emóciu a slobodné umenie.
Z čoho bude pozostávať váš najbližší koncert 5. júna v Stredisko kultúry Bratislava? Ktoré diela z programu by ste chceli osobitne vyzdvihnúť a prečo by si ich mali diváci prísť vypočuť práve vo vašom interpretovaní? A mohli by ste zároveň predstaviť aj svojich hudobných hostí — klaviristu Bohuš Balko a huslistu Miroslav Baloga?
Môj nadchádzajúci koncert v Bratislave bude oslavou hudobnej slobody, virtuozity a vášne. Dramaturgiu sme postavili tak, aby sme divákom priniesli zážitok, na ktorý nezabudnú. Ľudia by mali prísť preto, lebo ich čaká večer plný kontrastov – od najnáročnejšieho operného umenia až po nesmrteľné svetové hity, ktoré chytia za srdce každého. V prvej línii program prinesie technicky extrémne ťažké, virtuózne diela z belcantového repertoáru, najmä od majstrov ako Gaetano Donizetti a Giuseppe Verdi. Koncert však preklopíme aj do uvoľnenejšej, neuveriteľne atmosférickej roviny.
Zaznejú svetoznáme skladby plné talianskeho a južanského temperamentu ako napríklad Parla più piano (téma z filmu Krstný otec) alebo emotívne Bésame mucho. Na pódiu nebudem sama, sprevádzajú ma dvaja fantastickí a renomovaní umelci. Naším pilierom je skvelý klavirista Bohuš Balko, ktorý drží celú hudobnú architektúru koncertu a dodáva mu obrovskú istotu. Dopĺňa ho bravúrny huslista Miroslav Baloga. Diváci sa môžu tešiť na ich virtuózne spracovanie svetoznámych inštrumentálnych skladieb, akou je napríklad energické a vášnivé Libertango od Astora Piazzollu. Bude to večer, kde sa akademická dokonalosť stretne s absolútnou diváckou radosťou, a presne to je filozofia našej nezávislej koncertnej činnosti.
Budú vás môcť slovenskí diváci v blízkej budúcnosti vidieť aj v niektorej opernej role?
V klasickom opernom predstavení ma diváci neuvidia, keďže v samotných operných produkciách nevystupujem. Je to moje vedomé rozhodnutie, pretože pre svoju tvorbu potrebujem absolútnu slobodu, ktorú mi dáva práve nezávislá koncertná dráha ako som už spomínala.
Jedným zo spôsobov, ako priblížiť operu súčasnému publiku, môže byť aj jej spracovanie vo forme videoklipu, čo ste využili pri árii „Vissi d’arte“ z opery Tosca od Giacomo Puccini. Ako prebiehal výber lokalít, tvorba scenára, kostýmov a samotné nakrúcanie? A máte v tejto oblasti aj ďalšie ambície či plány do budúcnosti?
Keďže nepôsobím v kamennom divadle, chceli sme divákom priniesť vizuálne uchopenie tejto silnej drámy moderným, filmovým spôsobom. Pri výbere lokalít sme hľadali priestory, ktoré v sebe nesú mystiku, históriu a zároveň dramatický vizuálny chlad, ktorý korešponduje s beznádejou postavy Toscy v druhom dejstve. Stavili sme na miesta s jedinečnou hrou svetla a tieňa, kde architektúra dotvára vnútornú emóciu skladby. Samotné nakrúcanie bolo nesmierne intenzívne. Opakovať zábery z rôznych uhlov a udržať si v očiach absolútne psychické vypätie a modlitbu, ktorou táto ária je, si vyžadovalo koncentráciu. Musím však dodať jednu kľúčovú vec – pracovať s takým skvelým tímom, aký sme mali okolo seba, bola jedna čistá radosť.
A budúce plány? scénu šialenstva z Donizettiho Lucie di Lammermoor, konkrétne áriu „Ardon gl’incensi“. Je to veľmi dramatická a technicky krkolomná pasáž, kde sa speváčka ocitá na absolútnej emočnej hrane. Chceme tento vnútorný rozpad postavy preniesť do filmového obrazu. Plánujeme začať aspoň krátkou, vizuálne a spevácky údernou ukážkou, ktorá divákovi vyrazí dych. Uvidíme, kam nás to celé zavedie, ale s mojím skvelým tímom verím, že to opäť premeníme na čistú tvorivú radosť a prinesieme na našu nezávislú scénu niečo unikátne.
S tým súvisí aj ďalšia otázka — opera si okrem speváckej techniky vyžaduje aj výrazné herecké schopnosti. Mali ste k herectvu prirodzené vlohy už od začiatku, alebo ste si javiskový prejav museli postupne osvojovať?
Áno, javiskový prejav bol pre mňa dlhým procesom hľadania a zrenia. Keďže nepôsobím v opere/divadle, kde speváka vedie režisér a chránia ho kulisy, na koncertnom pódiu stojím pred divákom absolútne odhalená. Nemám sa za čo skryť – som tam len ja, môj hlas a moji skvelí kolegovia muzikanti.
Na záver jedna úvaha: má podľa vás opera ako tradičný umelecký žáner šancu uspieť vo svete, kde je pozornosť publika čoraz viac rozptýlená a často nevydrží dlhšie než niekoľko minút či sekúnd? Kam sa podľa vás bude opera v budúcnosti uberať?
Je pravda, že žijeme v dobe zrýchleného vnímania, no ja to nevnímam ako hrozbu pre operu, ale ako obrovskú príležitosť hľadať nové formy interpretácie. Kamenné operné domy robia fantastickú a nezastupiteľnú prácu. Sú to majestátne inštitúcie, ktoré chránia čistú tradíciu a prinášajú veľkolepé, komplexné inscenácie. Moja cesta koncertnej umelkyne nie je negáciou divadla, ale skôr jeho paralelným doplnením. Verím, že v dnešnej dobe majú obidva tieto svety svoje pevné miesto.
Budúcnosť operného žánru vidím v pestrosti. Popri veľkých divadelných produkciách je tu obrovský priestor práve pre nezávislú koncertnú dráhu a komornejšie formáty, ktoré robíme my. Keď divákom ponúkneme dynamický program – kde spájame virtuózne belcanto s emotívnymi svetovými skladbami – dokážeme udržať pozornosť aj moderného poslucháča. Ponúkame mu koncentrovaný zážitok v bezprostrednej blízkosti interpretov. Moderným vizuálnym jazykom môžeme osloviť mladú generáciu na sociálnych sieťach a inšpirovať ju, aby si neskôr našla cestu či už na náš koncert, alebo práve do operného domu. Opera skrátka nezomiera, len hľadá nové, flexibilné cesty k srdciam divákov.
