V bratislavskej Redute sa 12. a 13. júna v sprievode Slovenskej filharmónie predstaví renomovaný macedónsky klavirista Simon Trpčeski. V rozhovore pre MusicPress.sk nám porozprával o svojich koreňoch a vzťahu k macedónskej hudbe, zážitkoch z nedávneho koncertu v Čile, kultúrnej diplomacii aj o tom, čím ho zaujala slovenská kultúra, v ktorej vidí množstvo ďalších vplyvov a historických pohybov.
Ste aktívny aj v oblasti kultúrnej diplomacie. V dnešnom svete plnom napätí a konfliktov – ako podľa vás môže hudba prispieť k vzájomnému porozumeniu medzi národmi a k posilneniu kultúrnej diplomacie?
Áno, verím, že v tomto destabilizovanom svete, ktorý, žiaľ, pramení z ľudskej povahy – azda neexistuje lepší nástroj ako práve hudba. Hudba ako forma umenia má schopnosť spájať ľudí, objať ich, otvoriť im oči, srdcia a duše, osvietiť ich… s nádejou, že budú múdrejší a lepší – ako ľudské bytosti.
Ja osobne žijem v neustálom prechode, odkedy si pamätám – od čias, keď sme boli súčasťou Macedónie v rámci Juhoslávie, až po vznik nezávislej republiky, ktorá si aj dnes hľadá svoju stabilitu, a to najmä kvôli politike. Iný dôvod neexistuje.
Namiesto toho, aby sa ľudia zbližovali, stále sa medzi sebou bijú – mali by bojovať intelektuálne, pre dobro, no nie agresívne alebo vojnou. A v tom všetkom – hudba môže slúžiť ako terapia. Aj pre politikov. Verím, že aj oni by mohli prostredníctvom hudby nájsť lepší spôsob komunikácie a diplomatického porozumenia.
Naše územie má navyše strategickú geografickú polohu – vždy sme boli v centre pozornosti, alebo túžob rozličných mocností. Preto čelíme výzvam nielen doma, ale aj v medzinárodných vzťahoch. A hoci to spôsobilo veľa zápasov, tiež to jednotlivcov – ako aj mňa – posilnilo.
Verím, že ako umelec a človek, ktorý svojou prácou píše hudobnú históriu krajiny, môžem prispieť k zbližovaniu ľudí. Pretože keď sa človek stane lepšou bytosťou, začne myslieť zdravšie – s rešpektom k sebe samému, svojej kultúre, histórii a tradícii. A práve to považujem za veľmi dôležité.
Aký máte osobný vzťah k tradičnej macedónskej hudbe? Inšpirovala vás niekedy vo vašej umeleckej tvorbe?
Určite áno. Moja prvá hudobná láska bol akordeón – harmonika, ktorá sa v Macedónsku veľmi používala, najmä v rámci folklórnej hudby. Dnes, samozrejme, máme aj výnimočných akordeonistov v oblasti klasickej hudby. Ale keď som ja začínal, bolo to najmä moje vlastné želanie a talent, ktorý sa spojil s podporou mojej rodiny a s hudobným dedičstvom, ktoré som zdedil z oboch rodičovských línií.
Začal som hrať na akordeóne, pretože som vyrastal v skromných podmienkach – ale s obrovským množstvom lásky a rodinného zázemia. A to bolo niečo, čo ma veľmi ovplyvnilo pri budovaní mojej osobnosti.
Vyrastal som tiež v prostredí bohatého spoločenského života – vďaka rodine mojich rodičov, ich priateľom, častým stretnutiam a oslavám, na ktorých sa vždy spievalo a hralo. Tým pádom som sa s ľudovou hudbou stretol veľmi skoro – keď som mal asi štyri a pol roka. Už vtedy som začal hrať na akordeóne a folklór sa stal súčasťou môjho hudobného sveta.
Macedónsky folklór má obrovské bohatstvo a rôznorodosť, ktoré mi neskôr veľmi pomohli pri pochopení „prirodzeného“ v hudbe – aj tej klasickej. Čím viac som študoval klasiku, tým viac som si uvedomoval, ako hlboko bola ovplyvnená ľudovou hudbou. A ako veľmi inšpirovala aj tých najväčších hudobných géniov.
Tento objav ma veľmi potešil – pretože som s folklórom vyrastal a viem, že má silu, ktorá zasahuje hlboko do srdca. A áno, som s ním spätý – bol som, som a vždy budem. Takže – keď máte okolo seba toľko kvality, ako hudobník nemôžete byť nič iné ako šťastný.
V rozhovoroch sa vyjadrujete, že vás baví objavovanie nových kultúr a miest. Čo by ste chceli objaviť na Slovensku? Je niečo z našej kultúry alebo tradícií, čo vás osobitne zaujíma? Vnímate nejaké paralely medzi Slovenskom a vašou domovinou?
Určite by som chcel viac preskúmať slovenskú históriu – najmä tie kultúrne stopy, ktoré tu zanechali rozličné vplyvy: od príchodu Slovanov, cez obdobie Osmanskej ríše, Habsburskej monarchie, neskôr aj Česko-Slovenska či Uhorského kráľovstva. Všetky tieto historické vrstvy sú viditeľné v architektúre, v rôznorodosti obyvateľstva, v múzeách, v tradíciách. A to je podľa mňa veľmi dôležité pre každú krajinu a národ.
Osobne by som sa chcel tomu všetkému viac venovať. Ako to však už býva, času je vždy málo. Toto je moja tretia návšteva Slovenska a všetky boli zatiaľ len v Bratislave. Rád by som sa však dostal aj do iných miest – do Košíc, Žiliny – a tiež spoznal vašu prírodu, ktorá je nádherná.
Ale už len to, čo človek vidí pri prechádzke mestom – historická budova Slovenskej filharmónie, divadlo, staré mesto – má svoj pôvab a atmosféru, na ktorú čas zanechal nezameniteľnú pečať. A to je pre každého, kto miluje umenie a históriu, obrovská inšpirácia.
Zoznámil som sa aj s kvalitou slovenských hudobníkov, so Slovenskou filharmóniou, a je to krásna skúsenosť. Cítiť v tom prirodzený talent a hudobnosť – čo je mimochodom aj črta, ktorú vnímam ako spoločnú medzi našimi národmi. Okrem toho, že pochádzame z rovnakého slovanského koreňa, máme podobné jazyky, niektoré zvyky, mentalitu i záujmy. Verím, že naše krajiny majú priateľské vzťahy – a všetky tie veci, ktoré som spomenul, nás ešte viac zbližujú.
V Santiagu de Chile ste debutovali s veľkým ohlasom. Kritici ocenili vašu sviežu interpretáciu i výbornú spoluprácu s orchestrom a dirigentom Paolom Bortolameollim. Ako ste tento koncert vnímali vy osobne? Čo pre vás urobilo toto vystúpenie výnimočným a ako si spomínate na prvý kontakt s čilským publikom?
Zaujímavá otázka, musím povedať. Južnú Ameriku mám veľmi rád, najmä kvôli mentalite – je v niečom podobná tej našej. Ľudia tam majú vášeň pre život, sú srdeční a spontánni. Zároveň som zistil, že Čile – okrem toho, že je známe vínom a tým, že je najdlhšou a najužšou krajinou Južnej Ameriky – má aj veľmi silnú kultúrnu tradíciu.
Je to krajina veľkých umelcov – napríklad fenomenálneho klaviristu Claudia Arraua alebo básnika Pabla Nerudu, ktorého poéziu som dokonca recitoval na pódiu počas koncertu 48. marca.
Zároveň je Čile jednou z najorganizovanejších krajín Južnej Ameriky – čo je pravdepodobne dôsledok európskych vplyvov. To bolo cítiť aj v rámci organizácie koncertu. Hrali sme v nádhernom divadle – v jednom z tých klasických, ktoré mám tak rád.
S dirigentom Paolom Bortolameollim som už predtým spolupracoval v Španielsku, a keďže je teraz hlavným dirigentom orchestra v Santiagu, bol som veľmi rád, že prebral aj tento koncert – pôvodne to tak nebolo plánované, ale nakoniec sa tak rozhodli.
Hrať Rachmaninovov koncert je vždy obrovská zodpovednosť. Som veľmi rád, že sme si s orchestrom rozumeli – nielen po hudobnej stránke, ale aj ľudsky. Publikum bolo skvelé – obe koncerty boli vypredané, čo ma úprimne potešilo. Zároveň to bol dôkaz, že aj vzdialené krajiny, o ktorých často vieme málo, môžu byť veľmi inšpiratívne – a že majú obrovský rešpekt voči umeniu a hudbe.
Mimochodom – už budúci týždeň cestujem prvýkrát do Kolumbie, kde budem hrať s tamojším orchestrom v Bogote. Potom sa vraciam do Brazílie a neskôr v roku opäť do Buenos Aires, kde budem hrať veľmi zriedka uvádzaný koncert od Ginasteru.
V Slovenskej filharmónii budete interpretovať Klavírny koncert č. 1 fis mol, op. 1. Je tento koncert jedným z vašich obľúbených z Rachmaninovovej tvorby? Čo ho pre vás robí výnimočným?
Áno, prvý koncert od Rachmaninova je naozaj mojím najobľúbenejším z jeho koncertov. Práve kvôli odvahe, originalite, sviežosti a mladíckej energii – je to dielo mladého génia, ktorý mal túžbu objavovať, posúvať hranice – ako v hudbe samotnej, tak aj v sebe ako skladateľovi.
Je v ňom neuveriteľná zrelosť, ktorá však býva často prehliadaná, pretože druhý a tretí koncert sú oveľa populárnejšie. Ale keď sa pozriete na výber melódií, spôsob, akým Rachmaninov pracuje s hudobným materiálom, na jednoduchosť a zároveň hĺbku evokatívnych momentov – to všetko je fascinujúce.
Zaujímavý je aj časový odstup medzi prvou verziou koncertu a jeho revíziou, ktorú Rachmaninov dokončil tesne pred tým, ako opustil Rusko. Medzitým získal obrovské skúsenosti – a tie sa odrazili v precíznejšej, kompaktnejšej štruktúre koncertu, v orchestrácii, v harmonickom jazyku. To všetko mu dodáva výnimočnosť.
Keby druhý koncert nebol natoľko ikonický a známy, možno by sa prvému dostalo oveľa viac pozornosti. To isté platí aj pre štvrtý koncert, ktorý je tiež výnimočný. Ja som mal tú česť nahrať všetky štyri koncerty – a aj „Rapsódiu na Paganiniho tému“ – s Kráľovskou liverpoolskou filharmóniou a Vasilym Petrenkom, s ktorým som hral aj tu v Bratislave pred dvoma-troma rokmi.
Som veľmi rád, že tento koncert hrám v tejto sezóne viackrát – a že ľudia oň opäť prejavujú záujem. Veľké uznanie patrí aj dirigentovi Danielovi Raiskinovi, že ho zaradil do programu. A Slovenská filharmónia sa pripravila na výnimočnej úrovni – o to viac, že nejde o často hraný titul. Verím, že publikum si ho užije – a my všetci urobíme maximum, aby to bol výnimočný zážitok.
A aby ma niekto nepochopil nesprávne – milujem aj ostatné Rachmaninovove koncerty, dvojku, trojku aj Paganiniho rapsódiu – každý má svoje čaro. Ale práve tie kvality, ktoré som spomenul, robia pre mňa jednotku výnimočnou a veľmi osobnou.
Nahrali ste všetky štyri Rachmaninovove koncerty. Ako si spomínate na túto skúsenosť? Máte naplánované aj ďalšie štúdiové projekty?
Áno, nahral som všetky štyri Rachmaninovove koncerty – a aj Rapsódiu na Paganiniho tému, teda všetkých päť diel pre klavír a orchester. Bola to pre mňa skutočná životná cesta. Nahrávali sme ich počas jedného roka – ak si dobre spomínam – s Kráľovskou liverpoolskou filharmóniou a Vasilym Petrenkom, jedným z najväčších dirigentov súčasnosti.
Spolupráca s ním, ako aj s orchestrom, bola výnimočná. Vzniklo medzi nami skutočné porozumenie, spoločná vízia, vzájomný rešpekt. Úroveň hry orchestra bola vynikajúca – a to je nesmierne dôležité, pretože nahrávanie si vyžaduje intenzívnu tímovú prácu.
Pre mňa ako sólistu bola zároveň veľmi inšpiratívna úroveň interpretácie, ktorú Petrenko dokázal s orchestrom vybudovať. A to je prirodzené – pri každom väčšom projekte sa umelec musí „znovu objaviť“, neustále nachádzať nové vrstvy. Hudba má tú magickú silu – odhaľuje nám veci aj o nás samých, o ktorých sme možno predtým ani netušili. A to je neopísateľné čaro.
Som vďačný a poctený, že som mal možnosť zúčastniť sa tohto projektu. A čo sa týka ďalších plánov – áno, počas pandémie som bol, ako mnohí iní, nútený zrušiť veľa koncertov, ale zároveň som veľa investoval do nahrávania.
Prvým výsledkom toho obdobia bolo vydanie môjho projektu „Makedonissimo“ – ktorý prináša sofistikované spracovanie macedónskeho folklóru v spolupráci s Pandem Shahovom, výnimočným skladateľom. Tento projekt zaznel aj v orchestrálnej verzii – mimochodom, blízko Bratislavy, vo viedenskej Musikverein s Tonkünstler Orchestrom. Dnes už dosiahol publikum v 17 – 18 krajinách, a čoskoro ho uvedieme aj v Hongkongu.
Ďalším výsledkom pandémie bol projekt „Friendship“ – komorná hudba nahratá s mojimi kolegami z ansámblu Acanthisima pre vydavateľstvo Linn Records. A predtým som počas pandémie stihol aj ďalšie nahrávanie v Ostrave, v Českej republike – oba Brahmsove koncerty s dirigentom Cristianom Măcelaruom a Ostravskou filharmóniou.
Následne sme v Berlíne – za veľmi náročných podmienok – nahrávali „Variations“, môj prvý sólový album s dielami Mozarta, Beethovena a Brahmsa, ktorý vyšiel na klavíri Bechstein. Získal veľmi pozitívne ohlasy v rôznych krajinách aj v renomovaných hudobných magazínoch.
Neskôr som s Cristianom Măcelaruom a Gürzenichovým orchestrom v Kolíne nad Rýnom nahral monumentálne Brahmsove koncerty, ktoré tiež dostali výborné recenzie. A ako rezidenčný umelec Kráľovského škótskeho národného orchestra som minulý rok naživo nahral Rachmaninovove sonáty č. 2 a č. 5 s Thomasom Søndergårdom – a tento album by mal vyjsť začiatkom budúceho roka.
Takže áno, bol som počas pandémie veľmi aktívny. Možno som stratil koncerty a osobné stretnutia s publikom, ale tú energiu som investoval do nahrávania a tvorby. A som rád, že výsledky boli skutočne výnimočné. Verím, že v tom budem môcť pokračovať – mám v pláne ďalší veľmi zaujímavý projekt, ktorý by sa mal nahrávať v budúcom roku.
Pracujem veľa – možno by som mal trochu menej – ale snažím sa nájsť rovnováhu. Lebo bez každodenného duševného osvieženia nemôže byť svieža ani interpretácia. A som nesmierne rád, že som momentálne v Bratislave – teším sa na koncerty so Slovenskou filharmóniou, na prvú spoluprácu s Danielom Raiskinom, na túto krásnu sálu – a samozrejme, na slovenské publikum. Je pre mňa cťou byť súčasťou záveru sezóny a hrať pre taký vnímavý a kultivovaný poslucháčsky dom.
