8.6 C
Slovakia
pondelok, 20 mája, 2024
spot_img

Dalibor Kocián alias Stroon – Hudba v chráme má veľkú energiu, filmová často trpí orchestrálnymi klišé

spot_img

Jeho nahrávka Temple Timbre Embers z roku 2020 sa venovala súčasnej chrámovej hudbe. Dalibor Kocián, ktorý vystupuje pod umeleckým menom Stroon, k nej pristúpil z pohľadu formy a nie teológie. Hoci medzitým pripravil ďalšie nahrávky, k týmto skladbám sa vrátil v koncertnom prevedení na minuloročnom festivale Konvergencie 2022. Zazneli tam v bloku spolu s filmovou hudbou Hansa Zimmera. Zákonite sa tak tlačila otázka, či ho oslovuje jeho tvorba, ako on pracuje s filmovou hudbou, či ho baví ju počúvať a ako znázornil vlastnú predstavu o chrámovej hudbe.

Témou koncertu Interstellar & Temple Timbre Embersje bol čas a jeho plynutie aj vo sférach hudby. Ako vnímaš čas v zmysle tvojej tvorby? Ako s touto témou narábaš?

Cítim, že musím viacej pracovať s časom vo svojej tvorbe. Aj teraz, keď dokončujem štyridsaťminútovú kompozíciu, tak ju viacej potrebujem počúvať a viacej vnímať, čo sa deje tých každých päť, desať, sedemnásť minút. Užívam si, že moja tvorba sa nejakým spôsobom vyvíja v čase, že to čo som urobil pred troma rokmi, už nerobím a to čo o tri roky budem robiť, zatiaľ nerobím. Tok v mojej tvorbe, alebo v mojich prístupoch vnímam ako veľmi benefičný a užitočný element.

Zaujíma ma koncept albumu Temple Timbre Embers, v ktorom si chcel prepojiť klubovú elektroniku a chrámovú hudbu po formovej stránke. V čom ťa tieto dve protipólne kontrastné svety k sebe priťahujú?

Priťahujú ma svojou silou. Aj hudba v chráme, aj hudba v klube majú veľkú energiu, či už svojou hlasitosťou, alebo použitím zvukových prostriedkov. Organ je vlastne kráľ nástrojov podľa niektorých ľudí, ale zároveň aj veľká aparatúra niekoľko kilowatová vie byť tiež kráľom nástrojov a zároveň sa tam dejú podobné veci, podobné archetypálne procesy, kde sedí, stojí, tancuje skupina ľudí a prežíva niečo spoločne – môže to byť spirituálna skúsenosť, nemusí byť komplementácia, alebo odovzdanie sa niečomu väčšiemu, možno sa to dá tak povedať. Zároveň ako keby spoločná oslava niečoho, či už života, alebo čo ten život zosobňuje, alebo vyjadruje prostredníctvom hudby a mňa práve tieto dve majestátne elementy veľmi bavia na obidvoch typoch hudieb.

Pri inštrumentácii tohto albumu si sa pohrával s myšlienkou opustiť vibrafón z pozície sólového nástroja a vymaľovať ním témbr celkového zvukového prejavu. Určilo to aj tvoje ďalšie smerovanie v oblasti komponovania?

Rozmýšľam, či tá myšlienka opustiť vibrafón ako sólový nástroj sa udiala v procesu komponovania alebo predtým. Mám pocit, že predtým bola trošku iná predstava, ale počas robenia albumu sa mi práve zdalo, že by mohol vibrafón fungovať ako zvony v pozadí iba ako taká reminiscencia. Potom som zistil, že vibrafón by mohol byť viacej v pozadí a súvisí to s efektami, ktoré sú na ňom a možno so štýlom hrania ani nie, lebo podobne som hral na vibrafón aki na predchádzajúcom albume  Solar Preludes. Asi ten štýl ako som ho do tých zvukových plôch položil, tak to možno bolo ovplyvnené práve tou ideou.

Dôležitou súčasťou koncertnej prezentácie je audiovizuálne spracovanie tvojho diela, na ktorom si spolupracoval s Jánom Šickom. Ako by si opísal vašu spoluprácu?

Spolupráca s Janom je veľmi fajn, je to v podstate asi tretí vizuálny umelec, s ktorým robím. Predtým to bol Jakub Fischek a Boris Vitázek. V zásade nedošlo k prerušeniu spolupráce, len ma Jano dávnejšie oslovil, že či spravíme niečo spolu a práve tento koncept sa mi zdal taký, že by sme toto mohli robiť spolu. Na začiatku sme si spolu sadli a povedali si o čom by to mohlo celé byť. Ja som investoval do hardvéru, kúpili sme samostatnú grafickú kartu a počítač, aby Jano mohol tieto veci live generovať. To sú milióny partiklov, ktoré on kóduje. Myslím si, že to bola veľmi organická spolupráca. Mne sa Janove vizuály veľmi páčia a  pekne dopĺňajú aj rozširujú ten koncept. Je tam viacero momentov – ako si spomínal pnutie času, aj tá láska a radosť, tá chrámovosť. Človek si to tam vie nájsť.

Album si zahral v Kostole Panny Márie Snežnej, ktorý Bratislavčania poznajú pod názvom Kalvária. Bol to prvotný nápad odohrať ho v tomto kostole, alebo si rozmýšľal aj nad inými priestormi? Čo ťa fascinuje na podobných duchovných priestoroch?

Koncert sme hrali v kostole Panny Márie Snežnej. Ja som chcel tento koncertný program hrať v kostoloch, kvôli tomu, že je to chrámová hudba a s nápadom prišiel Michal Žák, ktorého sme stretli po koncerte v Žilinskej synagóge – on je dominikán – a spomínal, že v tomto kostole by mohli byť aj otvorení ľudia takejto produkcii. V spolupráci so Starým Mestom sme hľadali ešte iné priestory, bol to kostol na SNP, kde sa nepodarilo dohodnúť s farnosťou, potom Klarisky, ktoré už boli obsadené a v tom čase, keď sa to už uzavrelo, tak ma oslovil Jožko Lupták, či nechcem hrať túto vec v kostole Panny Márie Snežnej, tak som bol unesený z toho a bol som veľmi rád, že to mohol byť práve tento kostol.

Prvá polovica koncertu patrila filmovej hudbe Interstellar v zaujímavom spracovaní komorného ansámblu. Aký je tvoj vzťah k hudbe Hansa Zimmera?

Môj vzťah k hudbe Hansa Zimmera je ambivalentný. Myslel som si, že je trošku „prehajpovaný“, ale pozeral som s ním nejaký masterclass a stále sa mi zdalo, že niečo na tej hudbe je zaujímavé. Potom prišiel film Duna a prvá polovica je veľmi fajn. Bavili ma momenty ako hrdelné spevy vojakov, potom veľmi vysoký ženský spev a použitie ďalších elementov, no druhá polovica sami zdala, že už prevláda generickejšia akčná hudba. Niekedy pre tých orchestrálkach je to tak, že sa podobá jedna na druhú a že možno cesta je ísť viacej po elektronike, alebo po špecifických hudobných nástrojoch. V každom prípade si myslím, že Hans Zimmer pracuje funkčne so zvukmi alebo so zvukovými elementmi, ktoré sú nie úplne nové, ale používa ich v kontexte, kde sa hodia.

Aj ja sa teraz zaoberám otvorenosťou alebo prístupnosťou hudby k masám a myslím si, že on to robí tak, že tá hudba je aj prístupná aj to ľudia vedia zobrať. Ale napríklad v pokračovaní Blade Runner sa mi zdalo, že skopíroval Vangelisa a že tomu nedal nič nové. Ono to veľmi záleží od toho, ako človek pracuje s režisérom. Musím však povedať, že jeho zvukové elementy – tie veľké trombóny v Inception, mám pocit, že odvtedy sa veľa používajú, alebo Batmanova téma v Nolenových filmoch. V Interstellar neviem sám svoje vnútro „ošáliť“, tam sa mi hudba veľmi páči, lebo je silná. Je elementárne úplne jednoduchá, melodika je to, čo ja volám proto melodika, čo aj ja zvyknem robiť A D E F a to je základná melódia, ktorá sa opakuje dokolečka, mení sa harmónia a pracuje sa s atmosférou, čiže toto on tiež vie spraviť dobre.

V čom ťa najviac fascinuje filmová hudba? Čím ťa musí upútať, aby si si ju vypočul aj bez jej obrazu? 

Ja úplne nie som pravidelný poslucháč soundtrackov. Asi sa mi páčia akékoľvek intermediálne spojenia. Video ako umenie v čase a hudba ako umenie tiež odohrávajúce sa v čase, majú veľmi dobré predispozície, aby spolu fungovali. Fascinuje ma vystihnutie obrazu hudbou. Môžu to byť jednoduché zvukové elementy, ktoré sa zjavia a ktoré dobre ani nie podfarbia, ale niekedy je tá hudba v úvodzovkách hlasnejšia, prehovára viacej ako samostatný obraz a je to úplne v poriadku. 

Záleží od tých momentov, ako som spomínal tú Batmanovu tému, to sú dva tóny a je to veľmi jednoduché, ale keď sa to zjaví v tých ovenovkách, tak sa mi to páčilo. Baví ma teraz jeden elektronický producent Daniel Lopatin, ktorý ako skladateľ filmovej hudby robil napríklad Uncut Gems, čo bol veľmi fajn film, ktorý keď som si pozrel a začínal hneď pri tých synťákoch a harmóniách, som si povedal, že či to nie je Oneohtrix Point Never (pozn. redakcie – umelecké meno Daniela Lopatina) a zrazu sa zjavilo jeho meno. Mám nedopozeraný film Good Times, kde tiež je veľmi zaujímavo pracuje s vrstvami a hudba je silná sama o sebe. Orchestrálna hudba vie byť niekedy klišé. Je super, že sa stále používa a je to dôležité aj v rámci kultúrneho kontextu, ale niekedy mám pocit, že už je to vyčerpané. Ale samozrejme, že záleží od skladateľa.

Spolupracoval si na viacerých filmových projektoch. Čím ťa musí osloviť scenár, ako následne s ním pracuješ, s charakterom postáv, dejom, atmosférou príbehu…

Ja som vlastne na veľa filmových projektoch až tak nepracoval. Robím skôr krátke filmy. Veľmi ma bavila spolupráca na seriáli Ikony. Zaujímavo na tom bolo to, že som v diely o Iľjovi Skočekovi spravil v podstate hudbu primárne určenú pre web, ale Dano Dekan to použil do filmu a v tom filme bolo skoro deväťdesiat percent času hudba a veľmi sa nám zdalo, že to funguje a tie ambientné plochy tam sadnú. Takisto s Danom Svoreňom to bola veľmi fajn spolupráca. A najnovší môj počin Let domov.

Zatiaľ som nemal ako keby možnosť si vyberať, čiže mám to šťastie, že tie projekty mi prídu, nepotrebujem povedať nie, lebo všetky sú to zaujímavé veci a možno nemajú niekedy konkrétnu tému, ale niekedy áno a je to skôr o tých ľuďoch, ktorí v tých projektoch sú, a keď tí ľudia ma oslovia a cítim, že by to mohlo fungovať, tak idem do toho.

Mohlo by ťa zaujímať

Dušan Šuster alias Marakama Planet – Tri, štyri minúty udržíte pozornosť, preto som urobil housový album v koncentrovanej podobe

Marakama Planet je projekt Dušana Šustera, v ktorom sa prediera húštinou house music. K tomuto žánru sa stavia z rôznych uhlov pohľadu – či...

Peter Ďurinďák z Voľne Pohodení – Cítil som, že nové pesničky sa budú odlišovať, mám predstavu, že každý album by mal byť v niečom iný

Skupina Voľne Pohodení vydala svoj druhý album pod názvom 22:00. Konceptuálna nahrávka sa zaoberá nielen tematikou času a po hudobnej stránke prináša príklon k väčšej melodickosti....

Alexandra Tkáčová – V hudbe rada pracujem v rámci limitov, posúva to vašu kreativitu

Alexandra Tkáčová je mladá talentovaná speváčka pochádzajúca z Prešova. Svoju tvorbu vydáva pod menom Alexandra. Aktuálne študuje na vysokej škole prekladateľstvo a popri štúdiu učí spev...

Dramaturg Miroslav Dacho o inscenácii Filip – Zachytiť rozptyl, kvalitu i kvantitu Filipovho umeleckého života bolo pre nás určujúce

Inscenácia Filip pojednáva o živote renesančného umelca – hudobníka, skladateľa, zabávača, herca, dramaturga – Jara Filipa. S dramaturgom Miroslavom Dachom sme sa rozprávali o naštudovaní Filipovho diela,...