Na festival Danube Music Days (vstupenky), ktorý sa uskutoční 26.-27.6.2026 v YUZU House na začiatku petržalskej hrádzi, zavíta legendárny hudobník a bývalý člen klasickej zostavy Kraftwerku z rokov 1973 – 1987 – Wolfgang Flür. V rozhovore pre magazín Music Press.sk sme rozobrali jeho pôsobenie v kultovej formácii, ako aj jeho sólové projekty zrealizované po odchode z kapely a prezradil nám aj svoje názory na súčasné moderné technológie.
Ako ste sa v roku 1973 dostali ku skupine Kraftwerk? Čo vás na nej v tom čase najviac zaujalo?
Zakladatelia Ralf a Florian prišli do mojej kancelárie, kde som sa pripravoval na povolanie interiérového dizajnéra. Potrebovali bubeníka, ktorý by nehral všetko bezhlavo a príliš hlučne, ako ich predchádzajúci bubeníci. Mali vystúpiť v nemeckom televíznom kultúrnom programe Aspekte a chceli si ma na to najať. Nikdy predtým ma nepočuli hrať s mojou bývalou skupinou Spirits of Sound, no povedali mi, že vraj hrám krásne čisto a jednoducho. To mi zalichotilo. Súhlasil som. V tom čase som však ešte necítil skutočné spojenie s ich hudbou. Úprimne povedané, išlo najmä o peniaze.
Ako vyzeral každodenný život v štúdiu Kling Klang? Aká atmosféra tam panovala počas tvorby a nahrávania?
Skúšali sme, diskutovali o hudbe, o tom, ako by sme mali pôsobiť na pódiu a ako sa obliekať. Trávili sme čas v spoločných miestnostiach, pozerali televízne správy. Často sme chodievali do kina na filmy Rainera Wernera Fassbindera, Rosy von Praunheima alebo na americké horory. A jedli sme zmrzlinu…
Ktoré technológie alebo technické inovácie mali podľa vás najväčší vplyv na vznik charakteristického zvuku Kraftwerk?
Samozrejme, používali sme syntetizátory, potom prvý na zákazku vyrobený sekvencer, Emulator a elektronické bicie – také, aké sa v obchodoch vôbec nedali kúpiť. Preto som si dve súpravy postavil sám: prvé elektronické bubnové pady na svete.
Ste považovaný za jedného z priekopníkov elektronických bicích nástrojov. Ako vznikla myšlienka elektronických bubnových padov a na ktorý zo svojich technických prínosov ste najviac hrdý?
Museli sme nacvičiť vystúpenie pre reláciu Aspekte a v skúšobni neboli žiadne bicie. Bol tam však malý automatický rytmický automat Farfisa Rhythm Ten, ktorý už predtým použili na albume „Ralf & Florian“. Mal skvelé tranzistorové zvuky virbla, basového bubna a činelov, ktoré sa dali spúšťať jednotlivými tlačidlami. Florian a ja sme preto dostali nápad upraviť ho tak, aby na ňom mohol hrať bubeník údermi do okrúhlych kovových platní pomocou tenkých kovových tyčí. V skutočnosti to bolo pomerne jednoduché. Celú úpravu som urobil sám, pretože som predtým pracoval ako stolár a bol som technicky zručný a rád som majstroval.
Dnešní producenti majú prakticky neobmedzené technologické možnosti. Čo podľa vás často nechápu o technických obmedzeniach 70. rokov a o tom, ako ovplyvňovali kreativitu?
Som presvedčený, že obmedzené technologické možnosti vedú k väčšej umeleckej tvorivosti. Príliš veľa zvukových zdrojov a zariadení v štúdiu môže človeka skôr zmiasť. Najprv predsa musí vzniknúť nápad na pieseň. Téma. Potom text. To všetko musí vychádzať zo srdca – to je talent. Talent nie je ukrytý v syntetizátoroch, ktoré si môže ktokoľvek kúpiť.
Koncept „man-machine“ sa stal jedným z hlavných symbolov Kraftwerk. Bol pre vás predovšetkým umeleckou metaforou, filozofickou myšlienkou alebo aj životným štýlom?
„Človek-stroj“ bol a stále je umeleckou metaforou.
Kde dnes vidíte hranicu medzi technológiou a ľudskou kreativitou? Môže technológia niekedy nahradiť ľudský element v hudbe?
Nikdy!
Umelá inteligencia sa stáva čoraz dôležitejšou súčasťou hudobnej tvorby. Ako sa na AI pozeráte ako hudobník a zároveň človek, ktorý stál pri zrode mnohých hudobných inovácií?
Pri tvorbe hudby som o umelej inteligencii neuvažoval. Som vlastným tvorcom. Nepersonalizovaný program umelej inteligencie by som vo svojej blízkosti neprijal. Jednoducho ho nepotrebujem. Mám talent na hudbu aj písanie textov. Talenty, ktoré v mojich dielach nikto nedokáže nahradiť. Inak to však vnímam pri filmoch a videách. Ja aj moji partneri používame AI na vizuálne efekty a triky pri projekciách počas mojich vystúpení.
Čo vás viedlo k napísaniu memoárov? Aký príbeh ste cítili potrebu vyrozprávať? Prekvapili vás po vydaní knihy nejaké reakcie čitateľov, kritikov alebo bývalých kolegov?
Napísanie autobiografie „I Was a Robot“ o mojich približne šestnástich rokoch pôsobenia ako stáleho člena skupiny Kraftwerk vzniklo na podnet amerického novinára Davea Thompsona. V roku 1997 so mnou v New Yorku urobil rozsiahly telefonický rozhovor pri propagácii môjho albumu Time Pie, prvého diela po mojom odchode z Kraftwerku. Všetko, čo som mu rozprával, ho natoľko zaujalo, že ma presviedčal, aby som to spísal pre fanúšikov a médiá. Na konci rozhovoru mi povedal: „Wolfgang, táto kniha jednoducho musí vzniknúť.“ Kniha bola medzičasom preložená do šiestich ďalších jazykov a zaznamenala veľký úspech medzi fanúšikmi aj médiami. V Anglicku už vyšla v treťom vydaní. Dvaja moji bývalí kolegovia z toho však nemali veľkú radosť a obrátili sa na súd, aby zabránili jej vydaniu. Nakoniec však tento zbytočný spor prehrali. Anglické vydanie som navyše počas rokov rozšíril o tri nové kapitoly.
Čo najdôležitejšie ste sa naučili po odchode z Kraftwerk a počas budovania vlastnej umeleckej cesty?
Najdôležitejšie bolo nepočúvať tých, ktorí mi radili, aby som tvoril novú hudbu v štýle Kraftwerku len preto, že oni sami to nerobili. Asi desať rokov po mojom odchode som začal spontánne komponovať vo vlastnom štýle. Objavil som v sebe rozprávača príbehov a textára. Začal som vytvárať melódie – niečo, čo som v Kraftwerku nikdy nerobil. Som romantik, o tom niet pochýb, a je to počuť aj na mojich najnovších albumoch Magazine 1 a Times. Oba sa dostali na prvé priečky britských rebríčkov elektronickej hudby, pričom Magazine 1 sa stal jednotkou v rebríčku sťahovaní na iTunes.
Ako vznikol projekt Yamo? Čo ste prostredníctvom neho chceli hudobne preskúmať alebo vyjadriť, čo nebolo možné v rámci Kraftwerk?
Prvým krokom bolo napísanie charitatívnej piesne o deťoch v Sarajeve. Bolo to v roku 1993 počas strašnej balkánskej vojny. Správy o tom, ako srbskí ostreľovači strieľali na deti utekajúce zo škôlky v Sarajeve, ma natoľko zasiahli, že som si sadol a napísal svoj prvý text s názvom Little Child. Nahrali sme ho s mladým hudobníkom v jeho domácom štúdiu v pivnici neďaleko Düsseldorfu. Mladá speváčka Jeannine Moers naspievala text aj melódiu a skladba vyšla ako moje prvé súkromné vydanie – iba na kazete. Táto malá nahrávka vo mne však zapálila túžbu pokračovať v tvorbe hudby. O štyri roky neskôr som získal svoju prvú nahrávaciu zmluvu s EMI-Electrola v Kolíne nad Rýnom. Bol som na to nesmierne hrdý.
Váš nový album Times prepája elektroniku, spomienky a pohľad do budúcnosti. Čo bolo jeho hlavnou myšlienkou a v čom sa podľa vás líši od vašich predchádzajúcich projektov?
Medzi albumami Times, Magazine 1 a predchádzajúcim Eloquence nie sú až také veľké rozdiely. Opäť som rozvíjal svoj štýl rozprávača príbehov a spolupracoval s rôznymi medzinárodnými kolegami na viacerých skladbách. Niektorých som oslovil ja, iní oslovili mňa. Mám okolo seba tím ľudí a viem, kto dokáže dodať presne to, čo potrebujem. Veľmi dobre viem opísať svoje predstavy aj to, čo sám nedokážem vytvoriť. Tomu hovoríme „spolupráca“. Títo kolegovia sa z vlastnej vôle stávajú mojou „kapelou“ počas tvorivého procesu.
How did you come to join Kraftwerk in 1973? What was it about the group that attracted you at the time?
The founders, Ralf and Florian, came to my office, where I was training to be an interior designer. They needed a drummer who wouldn’t just blast through everything like their previous drummers. They were supposed to do a performance for the German TV cultural program ASPEKTE. They wanted to hire me for that. They hadn’t heard me perform with my previous band, Spirits of Sound, and said I would play beautifully clear and simply. That flattered me. I agreed. However, I hadn’t yet connected with their music. It was really a money thing back then.
What was everyday life like at Kling Klang Studio? What kind of atmosphere surrounded the creative and recording process?
Practicing, discussing music, discussing how we should appear on stage and how we should dress. And hanging around in the living area of connected rooms. Watching TV news. We often went to cinemas and watched films by Rainer Werner Fassbender, Rosa von Praunheim, or US horror movies. Ice cream eating….
Which technologies or technical innovations do you think had the greatest impact on shaping the distinctive Kraftwerk sound?
Synthesizers, of course, then the first custom-built sequencer, the Emulator, and electronic drums—the kind you couldn’t buy in stores. That’s why I built two of them myself: the world’s first electronic drum pads.
You are considered one of the pioneers of electronic percussion. How did the idea for electronic drum pads come about, and which of your technical contributions are you most proud of?
We had to rehearse for the ASPEKTE show, and there were no drums in the rehearsal room. But there was a small automatic beatbox, the Farfisa Rhythm Ten, which they had already used on their album”Ralf & Florian”. It had some great transistor sounds for snare, bass, and cymbals, and you could trigger them individually via push-buttons. That gave Florian and me the idea to modify it so a drummer could play it by striking round metal plates with thin metal rods. It was actually quite simple. I did it all myself because, having previously worked as a cabinetmaker, I was handy and good at tinkering.
Today’s producers have virtually unlimited technological possibilities. What do you think they often fail to understand about the technical limitations of the 1970s and the way those limitations influenced creativity?
I’m pretty sure that limited technological possibilities lead to a bigger artistic output. Too many sound resources and devices in a recording studio and can bring confusion. I mean at first one must have an idea for a song. A theme. The lyrics to follow. They must be in the heart, they are talent! They are not inside the synthesizers people can buy.
The concept of „man-machine“ became one of Kraftwerk’s defining ideas. For you personally, was it primarily an artistic metaphor, a philosophical concept, or a way of life?
Man machine was and is an artistic metaphor.
Where do you see the boundary between technology and human creativity today? Can technology ever truly replace the human element in music?
Never!
Artificial intelligence is becoming an increasingly important part of music creation. As both a musician and a pioneer of musical innovation, how do you view the role of AI in music?
I didn’t think about AI in my music creation. I’m my on creator. I would not accept an unpersonalized AI program in my proximity. I simply don’t need that. I have talents, in music and lyric writing. Talents that no one can replace in my creations. I see that different with movies and videos. I and my partners use that for optical creations and tricks for the back projections in my show.
What motivated you to write your memoir? What story did you feel needed to be told? Were you surprised by any reactions to the book from readers, critics, or former colleagues? If you were writing your memoir today, would you change or expand any parts of it?
Writing the autobiography “I WAS A ROBOT” about my time as a steady member of the Kraftwerk band for about 16 years was done by the initiative from the US journalist Dave Thomson who made a longer telephone interview with me in NY 1997 when promoting my TIME PIE album, the first work after my split from Kraftwerk. Everything I had told Thompson was so interesting to him that he pushed me to write that all down for he fans and the media. “A book must necessarily be written, Wolfgang,” he was saying at the end. The book was translated into six other languages meanwhile and became very successful with the fans and media. In England it is now in its 3rd edition. Two of my former colleagues were not so much amused about the book and moved to the court for fighting is released. At the end they lost that unnecessary case. 10. I have actually expanded the English edition with three new chapters over the years.
What are the most important lessons you learned after leaving Kraftwerk and pursuing your own artistic path?
Not to listen to anyone who recommended me I had to make new Kraftwerk music because they didn’t. After ten years of my split I started unplanned to compose my on style, discovered the story teller in me, the lyrics writer developed the melodies which I was never with Kraftwerk. I’m a romantic that’s for sure and you can hear that in my latest albums MAGAZINE1 and TIMES. Both were in first places of the UK charts of electronic albums (MAGAZINE1 No 1 of iTunes downloads)
How did the Yamo project come about? What were you hoping to explore or express through it that wasn’t possible within Kraftwerk?
First thing was to write a benefit song on the children of Sarajevo. That was in 1993 during the horrible Balkan war. I was so what in fear about shooting children by Serbian snipers aduring their escape from a kindergarten in Sarajeo that I sat down and wrote my first lyrics LITTLE CHILD and recorded it with a young musician in his home recording cellar studio near Düsseldorf. A young lady Jeannine Moers sang the lyrics and melody and made it my first private release on cassette only. But this little track enflamed me for continuing with music. Four years later I received my first label contract with EMI-Electrola Cologne. I was so proud…
Your new album Times combines electronic music with reflections on the past and visions of the future. What was the central idea behind the album, and how does it differ from your previous projects?
Between TIMES and MAGAZINE1 and before that (ELOQUENCE) there are not too big differences. Again I developed my story teller style further and worked with other international colleagues on some of the tracks which I had invited or they had asked for collaboration. I’m having my crew together and know who can deliver what I need. I can describe very well my needs which I’m not able to create. We call this “collaboration”. Such colleagues by free will be my “band” during the creating processes.
