Blackstar je v tomto desaťročí iba druhým Bowieho albumom. Nakoľko sa od roku 2004 musel podrobiť vážnejšej operácii srdca, nasledovala takmer desaťročná tvorivá a koncertná odmlka. Na scénu sa vrátil až v roku 2013 s dlho očakávaným titulom The Next Day.
Tohtoročná novinka sa však na svojho predchodcu nepodobá takmer v ničom. Kým The Next Day je prakticky pesničkový rockový album so 14 skladbami, Blackstar z tohto rámca značne vybočuje, experimentuje a predstavuje 7 kompozícii, z ktorých titulná má až „nepopových“ desať minút. Bowie nadviazal na osvedčenú spoluprácu s producentom Tony Viscontim, do hudby navyše priniesol aj niekoľko jazzových prvkov.
K rovnomennej dvojčasťovej suite natočil spevák vizuálne podmanivý, znepokojivý a mierne surrealistický klip, ktorý možno kľudne považovať aj za kultový krátkometrážny film. Obrazy plné symboliky (medzi inými aj kozmonaut, s najväčšou pravdepodobnosťou odkaz na Majora Toma z ranej skladby Space Oddity), krásna scenéria, a umelec v celej svojej elegancii a šarme, absolútne v ničom sa neponášajúci na človeka zmiereného so smrťou. Hudobne, ako už bolo spomenuté, je skladba zložená z dvoch častí. Prvá s burcujúcim rytmom a Bowieho zdvojeným hlasom („In the villa od Ormen/stands a solitary candle“), druhá akoby očistná, spievaná s absolútnym nadhľadom a pokojom. Časti, ako aj slohy v prvej slohe vypĺňajú saxofónové sóla a medzihry (saxofonista Donny McCaslin); v druhej časti sa zvuk nástroja stáva plnou súčasťou skladby.
David Bowie – Blackstar
Nebude to však posledný krát, kedy sa so zvukom saxofónu stretneme. Je totiž prítomný na celom albume a do určitej miery definuje jazzový charakter platne. Nasledujúca skladba s názvom ‘Tis a pity she was a whore sa od predchádzajúcej dosť odlišuje. Ako trochu naznačuje už názov, ide skôr o odľahčenie a iróniu, ktoré sa v Bowieho hlase opäť dokonale zladili. Pieseň Lazarus spevák predstavil rovnako s klipom. V kontexte jeho smrti, ktorá prišla krátko po vydaní albumu, v ňom zmierený Bowieho Lazar pôsobí až mrazivo, no zároveň ako najťažšie vyrovnanie človeka vyznieva obdivuhodne, a (žiaľ) autenticky. Svojou výpoveďou ide zrejme o najsilnejšiu skladbu albumu. Symbióza surového zvuk gitár, saxofónu a elektronických efektov to iba potvrdzuje. Štvrtá skladba Sue (Or in a season of crime) je akousi trpkou drum’n’bassovou púťou, opäť výrazne kontrastujúcou voči predošlej piesni. S podobnou hudobnou atmosférou nadviaže nasledujúca Girl loves me s ľahko zapamätateľným zvolaním „Where the fuck did Monday go?“. Platňu uzatvárajú skladby Dollar days a I can’t give everything away. Prvá z nich možno hudobne najviac evokuje nostalgiu Bowieho ranej tvorby. Skladba začína peknou klavírnou predohrou, v slohách sprevádza akustická gitara. V refrénoch sa však zvukovosť zahusťuje, v texte sa zároveň vzbudzuje aj popiera prejavená ľútosť („If I never see the English evergreens I’m running to/It’s nothing to me“). Pieseň plynule prejde do záverečnej I can’t give everything away. V nej Bowie akoby naznačoval svoju optiku vlastnej životnej skúsenosti, avšak bez zbytočného moralizovania, vecne a jednoducho, a s hudobne príznačnou melodikou.
David Bowie – Lazarus
Album Blackstar napriek kontrastom medzi piesňami pôsobí veľmi ucelene a kompaktne. Napokon je to vlastne logické, nakoľko oným spojivom je sám Bowie, a jeho životné rozpoloženie, kedy nemusí nič predstierať, iba ho pretaviť do hudby. Jednako však treba vyzdvihnúť produkciu a osobu Tonyho Viscontiho, ktorý opäť preukázal svoju zručnosť, čo sa prejavilo na celkovom, rovnako súdržnom zvuku. Osvedčilo sa takisto aj obsadenie saxofónu.
David Bowie – Girls Loves Me
Blackstar síce nie je žiadnou pompéznou super udalosťou tohto roka, celkom iste ňou však ani nemala byť. Vo svojej podstate je niečím viac, pretože sprostredkúva úprimnú výpoveď človeka, ktorý už zrejme vedel, čo bude nasledovať ďalej. Podal veci tak, ako sú. Z čistej radosti k hudbe, ako darček, a napokon aj ako labutiu pieseň. A to vie byť cennejšie.
