Solange Knowles, oproti svojej sestre Beyoncé, vykročila po úplne odlišnej hudobnej ceste, no napriek tomu zožala úspech a našla si svoje miesto v hudobnom priemysle. Otázkou ale zostáva, či jej režisérske schopnosti nepredstavujú do budúcna lepšie využitie talentu než jej speváckych kvalít.
Solange – tridsaťštyriročná americká speváčka, skladateľka a herečka, ktorej priezvisko, Knowles, vám ihneď zazvoní v ušiach ako by ste ho už predtým počuli. Niet pochýb, že v rodine Knowlesovcov sa talent vyskytuje vo veľkej miere a aj vďaka umeleckej ceste jej sestry, Beyoncé, Solange inklinovala k hudbe od raného veku.
Svoj prvý album, Solo Star (2002), vydala už ako šestnásťročná, ale v jej srdci mala prvé miesto autorská tvorba. V čase po vydaní jej prvevej nahrávky sa nasledujúce dva roky venovala písaniu hudby pre svoju sestru – Beyoncé, ale aj pre ostatné členky slávneho zoskupenia Destiny’s Child, a to Kelly Rowland a Michelle Williams.
Jej hudbe dá pripísať prívlastok alternative R&B aj keď jej albumy v sebe ukrývajú mnoho žánrov no najmä ambient, jazz, psychedelic soul, funk, hip hop alebo new age trap vystihujú najnovší album umelkyne najprirodzenejšie.
K novinke vznikol aj štyridsaťminútový film, v ktorom sa vracia na dôležité miesto, do rodného mesta Houston a prezentuje ho tak, ako ho vidí ona sama. Celou snímkou nás sprevádzajú skladby, ktoré vystihujú atmosféru konkrétnych miest. Presúvame sa ulicami mesta, vidíme ho jej očami, pociťujeme emócie cez skladby a ponárame sa do duše Solange, ktorú nám týmto spôsobom poodhaľuje.
Na celom albume vládne ambientná atmosféra. Za stáleho znenia zvukov syntetizátora doslova zažívame návrat do 80. – 90. rokov 20.storočia. Fragmenty hudby Stevieho Wondera, spirituálneho jazzu klaviristky Alice Coltrane alebo gýčovitý optimizmus neskorých 90. rokov – to všetko tvorí akúsi syntézu, ktorej každá časť je zvýraznená v konkrétnych skladbách.
Technické zvuky nás od začiatku prenášajú do industriálneho ruchu mesta. Odrazu stojíme v strede americkej štvrte a pozeráme sa na život vysokých budov, malých obchodíkov a ľudí kráčajúcich po ulici, ktorí sa za niečím naháňajú. Popritom nám Solange necháva úplnú slobodu v chápaní skladieb. Dostávame voľný priechod vo fantázií a v meditácií aj nad vlastnými koreňmi.
Poslucháč nachádza hlbokú atmosféru, do ktorej sa môže ponoriť a uvažovať. Celé hudobné dianie sa odohráva v jednej rovine, v ktorej nás nič nevyrušuje, takže v skladbách nie sú obrovské prepady atmosféry, iba malé zmeny charakteru a nálad. Pre jej hudbu sú z harmonického hľadiska typické modulácie a plávanie vo viacerých tóninách v rámci jednej skladby. Nikdy nás nedrží dlho v príjemnej istote tonálnej harmónie. Nástrojové obsadenie však pôsobí dosť monotónne, ako aj celková štruktúra skladieb.
„Pri objektívnom hodnotení pôsobí When I get home mierne chaoticky. Dĺžka skladieb vzhľadom na ambientný štýl je pomerne krátka. Texty majú iba pár dookola sa opakujúcich riadkov a nezainteresovaný poslucháč sa v nich stráca. Nenadväzujú na seba a dokopy netvoria žiaden vyšší zámer, čo predstavuje problém pre celkové smerovanie albumu.“
Po formovej stránke majú skladby isté špecifické znaky, ktoré by možno niektorí označili ako originálny prvok autora a naopak iný ako opakujúci sa jav, ktorý po čase núti poslucháča siahnuť po tlačidle „next“. Využitie klávesových nástrojov na rôzne pokusy o „jazzovú harmóniu“, jednoduchá basová linka a trochu „lenivé“ bicie v kombinácii so zvukmi onoho spomínaného syntetizátora, vokálmi tvorenými samotnou Solange a niekoľkými ďalšími spevákmi, tvoria podklad pre drvivú väčšinu skladieb. Nemôžeme zabudnúť na občasne sa objavujúci pseudorap. V spolupráci s inými umelcami môžeme nájsť aspoň zopár zaujímavých mien hudobníkov, ktoré albumu určite významne dopomohli k finálnej verzii: Pharrell Williams, John Key, Gucci Mane, Sampha atď.
Takmer vo všetkých skladbách využíva neustále opakovanie vybraných fráz z textov ako napríklad „I saw things I imagined, things I imagined“ alebo „We were down with you, down with you“ a ďalšie, ktoré naberajú repetíciou až mantrický charakter. Hra so slovami je pre ňu obľúbeným prostriedkom, ktorý často využíva na rôzne manifestácie a odkazy na postavenie ľudí tmavej pleti v spoločnosti, no tentokrát tu môžeme objaviť nový spirituálny charakter.
Aby sme nezabudli na vizuál celého albumu, Solange ďalej pokračuje vo svojom nasadenom trende , kedy sa pridržiava hesla – v jednoduchosti je krása. Zatiaľ čo jej prvé štyri sólové dosky obsahovali nie veľmi podarené až gýčové vizuály, posledné dva sa dajú označiť za vkusnejšie. Videoklipy odrážajú obrovský kus režisérskej vyspelosti a talentu, majú mnoho odkazov a inotajov. Využíva v nich hru s rôznymi geometrickými tvarmi, pri ktorých človeku ľahko napadne vizuál mandaly, čo je dôkazom snahy zakomponovať isté fragmenty spirituálnych prvkov.
Práve pri filme, ktorý je spojením vizuálov k jednotlivým skladbám, si uvedomíme, že sa nahrávka When I Get Home dá vnímať ako jeden celok a nie ako zbierka skladieb. Medzihry a jednotlivé piesne sa prelievajú jedna do druhej, pričom si dohromady hľadajú vlastnú identitu.
