8.6 C
Slovakia
sobota, 4 decembra, 2021
spot_img
HomeRecenzieThe Killers – Pressure Machine

The Killers – Pressure Machine

Keď The Killers naznačovali, že ich nový štúdiový album bude konceptuálny, nikomu nebolo celkom jasné, v akom zmysle sa bude líšiť od predchádzajúcej diskografie. Pred niekoľkými dňami sa však fanúšikovia dočkali odpovedí. Zostava je stále rovnaká, ale odlišnosť je pozorovateľná v hudobnej produkcii.

Niežeby Pressure Machine nemal dostatočnú dĺžku, no od viac ako šesťdesiat minútovej nahrávky by človek čakal väčšiu dravosť, zvlášť keď sa jedná o The Killers. Pochopiteľne, len veľmi ťažko možno porušiť súvislosť medzi tempom skladieb a výpovednou hodnotou textov.

Na Pressure Machine sú témy v textoch ponímané z rozličných hľadísk, no vo všeobecnosti sa dá hovoriť o trvajúcom realistickom trende, ktorý podmienila introspekcia muzikantov počas lockdownov. A v tomto ohľade sú The Killers late bloomerom, ktorý reaguje na trend prakticky s viac ako desaťmesačným odstupom od prvej vlny muzikantov, o ktorých sme sa zmieňovali už skôr.

Pressure Machine však aj tak má svoje miesto v ich diskografii, pretože je vyvrcholením iniciatív, ktoré začali vyvíjať už pri Battle Born (2012) a možno ešte viac pri Sawdust (2007).

Classic rock style, čo dodať?

Keď sa prvýkrát objavila správa o tom, že kapela chystá v blízkej budúcnosti novinku, súbežne s tým sa médiami začala šíriť informácia o duete Brucea Springsteena Brandona Flowersa na skladbe Dustland (2021). Flowers dokonca priznal, že sa pri nahrávaní snažil čerpať inšpiráciu zo Springsteenovho Born to Run (1975). Nebyť toho, možno by k tomu celému následne nepôsobilo trochu kuriózne meno, ktoré sa objavuje medzi kreditmi k albumu.

Jonathan Rado sa na Pressure Machine podpísal pod produkciu aj pod syntetizátory, spoločne s Flowersom. Pätnásť rokov od spolupráce s Lou Reedom sa frontman vracia naspäť k dramatizovanému frázovaniu, ktoré predviedol na Tranquilize (2007). No tentokrát upúšťa od extatických záverov, no jeho typicky trasľavá artikulácia zostáva prítomná aj naďalej. V iných miestach sa Flowers nápadne približuje Springsteenovmu ranému štýlu frázovania, ktoré sa vyznačovalo zmenou dôrazu v párnych dobách a vytrvalo ťahanými koncovkami.

Nebude teda zrejme náhoda, že práve Jonathan Rado nahral album s coververziami Springsteenových skladieb. Inak povedané, koncepcia albumu bola zrejmá už od začiatku. A to dokonca až tak, že sa album nahrával v Sound City Studios, kde v minulosti vznikali nahrávky Pat Benatar, Paula Anku, Fleetwood Mac i Saxon. Už z tohto krátkeho zoznamu sa dá tušiť, že niečo z toho klasického rocku muselo byť nevyhnutne súčasťou plánu. Definitívne.

Impulzy, ktoré pri počúvaní Pressure Machine prichádzajú, by sa dali zhrnúť pod rad interpretov zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, pričom v tých najdynamickejších polohách sa The Killers blíži The J. Giels Band a Kennyho Logginsa a v tých najintrospektívnejších sa vyjavuje Chris Rea a America.

K interpretácii textov by mali poslucháčom dopomáhať sample s reportážnymi nahrávkami obyvateľov mesta v Utahu, Nephi, v ktorom strávil časť života aj Brandon Flowers. Existuje však aj verzia bez nich a na streamovacích platformách je označená ako Abridge.

Zvuk však neznie ostro, pripomína skôr nahrávky z nejakého skrytého záznamníka a ak si k tomu pripočítame ešte množstvo reverbov v každej jednej stope, uvedomíme si, že zvuk na Pressure Machine je zámerne neostrý. Dokonca aj aranžmány v jednotlivých skladbách majú nepravidelnú výšku, mikrofóny zachytávajú každý posun prsta na hmatníku gitary. Tieto miniatúrne, no predsa celkový efekt ovplyvňujúce detaily dotvárajú charakter albumu.

A predsa napriek tomu všetkému Pressure Machine veľmi rýchlo stráca energiu. Vyše hodinu trvajúca nahrávka s jedenástimi stopami má napriek snahe ísť inou direktívou, zacyklený vzorec, v ktorom sa dá ľahko stratiť pojem o tom, čo práve hrá. Melódie sú unavené, akustické aranžmány majú síce upokojujúci a utlmujúci efekt, no nič, čo by viedlo k tomu, aby po záverečnom Th Getting By nasledovala repríza.

„Pressure Machine je plný skrytých prekvapení. Pre skalných fanúšikov to možno bude cvičenie odolnosti, keďže je to v nejednom ohľade na kosť obnažený sound z posledných dvoch radoviek.“

Tu a tam sa objavujú naozaj vydarené hlasové akrobacie, ktoré skôr spočívajú v zmenách intenzity, naozaj nepatrných moduláciách a prácou s nižším registrom. No už pri Quiet Town je cítiť vplyv Springsteena a to množstvo nahrávok, ktoré pripomínajú Pressure Machine, je enormné. Akoby aj nie, keď od Springsteenovho debutu Greeting From Asbury Park, N.J. (1973)  ubehlo bezmála 48 rokov. Čo však stojí za povšimnutie je invencia, s akou do Quiet Town dokázal Flowers zakomponovať linku z predchádzajúceho albumu Imploding the Mirage (2020).

Pressure Machine je plný skrytých prekvapení. Pre skalných fanúšikov to možno bude cvičenie odolnosti, keďže je to v nejednom ohľade na kosť obnažený sound z posledných dvoch radoviek, popri Imploding the Machine (2020) aj Wonderful, Wonderful (2017). A je to akiste aj úctyhodná pocta ikonám klasického rocku.

Tí, ktorí sa v tomto počine nenájdu, sa môžu tešiť na ďalší, tentokrát hard rockový album, ktorý sa v náznakoch spomína v aktuálnych rozhovoroch s členmi kapely.

spot_img

VYBERÁME

spot_img