8.6 C
Slovakia
piatok, 4 decembra, 2020
Home Reporty Ambrose Akinmusire prerazil plytčinu v Jazz Docku

Ambrose Akinmusire prerazil plytčinu v Jazz Docku

autor: Daniel Hevier ml.; interpret: Ambrose Akinmusire Quartet; 24.01.2019; Jazz Dock; Praha

Hudobník sa vracia na miesto činu. Americký trubkár Ambrose Akinmusire pred štyrmi rokmi koncertoval v pražskom Jazz Docku. Teraz sa opäť ujal kormidla tejto bárky, aby ju vniesol do nepokojných harmónií, ktoré ešte viac rozbúral svojimi sólami.

Americká scéna diktuje jazzové trendy a vysiela do sveta jej nové tváre. Účasť týchto interpretov je zakaždým malým sviatkom v dramaturgii konceptu Jazz štyroch kontinentov uvádzanej pražským klubom sídliacim na vode Jazz Dock.

Ambrose Akinmusire sa učil od tých najlepších, vrátane Wayna Shorteta a Herbie Hancocka, s ktorými sa ako elév vybral na turné. Po štyroch rokoch prišiel do Prahy bohatší o skúseností, ktoré sú v jazzovom svete veľmi podstatné. Dôležité je pre neho dokázať prekvapiť svojho poslucháča hlavne naživo. Nič dopredu nachystá, skôr sa necháva unášať prítomnou atmosférou, ale zároveň rád pracuje s nemennou zostavou, v tomto prípade s bubeníkom Justinom Brownom, klaviristom Samom Harrisom a kontrabasistom Harishom Raghavanom.

Praha tak zažila navlas rovnakú zostavu ako minule, ale mala z nej iný zážitok. Pri jazze to síce nie je až také zvláštne, nesúvisí s tým iba miera improvizovania, ale aj rozpoloženie v akom príde daný interpret. Ambrose sa nachádza vo svojom autorskom rozkvete, v ktorom vytvára zádumčivé kompozície bez náznaku emočného vychladnutia.

Nádych gospelovej lyriky, prudký výdych free jazzu a groove inšpirovaný hiphopovými motívmi, z neho činia špecifického interpreta. Jeho hra môže pripomínať mnohých velikánov, no stále zostáva originálna a svojská. Formát kvarteta mu asi najviac vyhovuje, keď poskytuje možnosť ísť do úzadia a rýchlo sa zapojiť do dialógu medzi trúbkou a klavírom.

Nestavia tak vyextrahované melódie ako Kamasi Washington, s ktorým ho radi prirovnávajú, ale skôr ide do krajných polôh, do väčších intervalových rozptylov. Ťažiskom jeho výdychov sú zvukové abstraktnosti. Diváci pražského koncertu boli očarení a omámení horko-trpkou melancholickou naliehavosťou. Nevychladla ani počas prestávky, ktorá rozdelila takmer dve a pol hodinový koncert. Nemali dosť ani po prídavkoch, pri ktorých už kontrabasista naznačoval, že by mohlo aj stačiť. Žmurknutím a gestom ho Ambrose presvedčil na pokračovanie.

Toto bol jazz zahraný na tej najvyššej interpretačnej úrovni, zároveň dostatočne rafinovaný a precítený, aby nebol uzatvorený do svojej intelektuálnosti. Jeho obsahu, alebo skôr rozpoloženiu pochopil v ten večer každý, kto sa nachádzal v Jazz Docku.