8.6 C
Slovakia
nedeľa, 29 novembra, 2020
Home Reporty Bastardi! Zbojníci! Humusáci! - Valašky a buzogáne vol.2

Bastardi! Zbojníci! Humusáci! – Valašky a buzogáne vol.2

autor: Patrik Šedo; autor fotografií: Tomáš Kuša; ČAD; Catastrofy; Human Humus; 10.11.2018; MMC; Bratislava

Slovensko spoj sa! Zakričala sedlač, a tak sa aj stalo. Bastardi, zbojníci a humusáci zahrali v sobotu nielen Bratislavčanom vo veľkom Majestic Music Clube, v ktorom veru veľa miesta neostalo.

Ľudia z rôznych kútov Slovenska v tento večer prišli podporiť to najlepšie, čo momentálne naša metalová scéna ponúka. Čad už má za sebou dlhú históriu, formoval sa dlho ako samostatné demokratické Slovensko, kul svoje meno a svojich fanúšikov. Bratislavskí zbojníci Catastrofy sú síce na scéne kratšie, ale Slovensko zbíjajú naozaj intenzívne! Nakoniec (alebo skôr na začiatok koncertu) Human Humus, pochádzajúci spod Tatier, pripravili pódium špinavým zvukom ich podtatranského grindu.

Teraz k samotnému koncertu. Prví začali Human Humus z Popradu. Žánrovo trošku mimo od ostatných kapiel večera, ale o to silnejšie nabudili ľudí pod pódiom. Grindcore je predsa celkom kvalitný budík. Chaotické riffy, ťažko opísateľné melódie, tyranizujúci vokál.

Soundtrack k infarktu. Grindcore inteligentného razenia nenechával ľudí chladných, a aj napriek technickým problémom to chalani sypali ako v kafilérie. Naozaj, chalani píšu dosť kvalitné a (kvalitne) nasrané veci, choreoška vokalistu na dojme len pridáva. Ižďo zrejme nazbieral celotýždňový stres z roboty a nechal hlasivky a končatiny robiť svoju robotu. Každý sa cítil ako obeť, každý si užíval, a tak to má byť.

Veľmi veľa ľudí čakalo na Catastrofy. Ťažko aj povedať, kto bol headlinerom, keďže Čad aj Catastrofy u nás majú podobne silné meno a obľubu. Myslím, že obe kapely viedli večer a prvenstvo nikomu dávať netreba. Bratislavských zbojníkov asi dvakrát predstavovať nemusím. Oberú vás aj o to posledné, a aj o to, o čom ste ani nevedeli, že pri sebe máte. Hovorím hlavne o energii, ktorá pod stageom vrela, uvoľňovala sa a znova sa vracala do ľudí, kumulovala, točila sa a v tomto pekelnom tanci ako cez vatru skákal thrash metalový šík, naplno využívajúc veľké pódium klubu.

Catastrofy hrali veľa songov najmä z posledného albumu Besnota, ale zahrali aj dosť vecí zo Zbojníckeho tanca. Na rad dokonca prišiel moment, kedy všetko stíchlo a vokalista Boris vzal do rúk fujaru a všetkým ukázal, že dokáže nielen vrešťať, ako keď Jánošík bil drábov, ale aj hrať ako pravý valach. Vlhli tričká, vlhli oči. Catastrofy sú veľmi úprimnou dávkou zbesilosti, úprimnosti, vďaky a úžasných textov.

Nečakajte ťažké metafory, ale unikátne vtipný skladateľský um, prameniaci zo sedliackeho (zbojníckeho?) rozumu, jednoduchej logiky a humoru bez servítky. Všetko je, ako je, a ty si proste zvykni. O tom pojednáva napríklad skladba „Ja som spokojný“, kde sa napríklad vysvetľuje, že človek nedokazuje svoju zdatnosť, keď neustále mení partnerov, že byť sám sebou a robiť, čo človeka baví, je to pravé šťastie. Ďalej napríklad skladba „Len slová“ je o tom, že keď človek nadáva, nemusí byť hneď  obmedzený a že nemusíme byť úzkoprsí, ale občas aj rešpektovať druhých.

Catastrofy – Ja som spokojný

Na záver prišiel Čad dokončiť to, čo Catastrofy začali. Poriadne každého dokaličiť, nikoho neušetriť. Traja bastardi, po vzore ich poslednej nahrávky „Bastard“, svojim vycibreným, ale za to nekompromisným crust punk thrash… metalom vyžmýkali z národa všetko, čo im ešte Catastrofy nechali.

Trojica zo Svätého Jura na čele s Pištom Vandalom – ambasádorom tvrdej hudby na Slovensku, Valérom Tornádom, jedným z naj metalových bubeníkov na Slovensku a jedine basáčka, Vandalova sestra Baša chýbala – mala však šikovnú náhradu.

Podobne slovenské texty ako Catastrofy, vychádzajúce z ľudskej prirodzenosti a jej krehkosti. Texty ale o čosi temnejšie… napríklad „Démon Samoty“, ktorého text je sebareflexiou pre mnohých. Inak bol koncert Čadu adrenalínovou jazdou po temnom lese, keď si chce človek usporiadať myšlienky, vyvetrať hlavu a byť zas sám sebou. Temnota a tvrdosť sú tiež súčasťou života a nemožno sa im vyhnúť.

Človek sa s nimi musí popasovať, a kde lepšie, ako na koncerte? Takto vyzeral víkend ľudí, ktorí sú sami sebou a podporujú našu talentovanú scénu. A čo si v sobotu robil ty?