8.6 C
Slovakia
pondelok, 3 augusta, 2020
Home Reporty Cult of Luna, Brutus, A.A. Williams – Zrod miláčikov nekonvenčných pódií alebo...

Cult of Luna, Brutus, A.A. Williams – Zrod miláčikov nekonvenčných pódií alebo diktát poučených majstrov?

Cult of Luna, Brutus

Vrcholní predstavitelia žánru Cult of Luna, jagavý objav roka Brutus a do tretice začínajúce, no nie začiatočnícke trio vedené pod menom A.A. Williams. Viac než sympaticky zložená trojica interpretov sa vydala spolu na európske turné. Ich predposlednou zastávkou bol pražský Palác Akropolis, ktorý už niekoľko dní vopred avizoval takmer vypredané.

Dramaturgickú líniu od najsubtílnejšieho po ten najexpresívnejší prejav začala sobotný večer A.A. Williams. Jej oficiálne stránky ponúkajú značne strohé informácie. Od roku 2018 stihla pod svojím meno vydať eponymné EP, krátko nato jeho rozšírenú verziu, ktorá obsahovala bonusový materiál a medzi inými aj svojský cover piesne Jolen country speváčky Dolly Parton.

Čo do očí udrie okamžite je spolupráca s post-rockovými Japoncami Mono, s ktorými sa ukáže aj na pódiách pri príležitosti ich 20. výročia. A.A. Williams sa v sobotný večer predviedla v tradičnom rockovom triu, doplnenom o občasný sprievod kláves, loopov a samplov, ktoré rozširovali celý zvuk kapely. Hudba korešpondovala so skromným utiahnutým prejavom. Ten miestami explodoval do hlasného post-rockového vírenia. Vcelku sme boli svedkami veľmi príjemného rozletu s vrelým prijatím postupne hustnúceho davu.

Hoci boli dnešným headlinerom Cult of Luna, nielen pre mňa nasledovalo najočakávanejšie vystúpenie večera. Práve tento rok nahrali Belgičania Brutus album Nest, ktorý ich vystrelil na popredné miesta v rebríčkoch album roka. Priestor pražského Akropolisu je citeľne tesnejší a set bez zbytočných slov otvárajú piesňou War. Na začiatok tak prekvapivo odbijú ich „Satisfaction“. V ich prípade však takmer každá z piesní oplýva hitovým potenciálom. Fire, Django, Cemetery či All Along pohltia okamžite pozornosť a zaryjú sa do hlavy ako známe „earworms“.

Všetku pozornosť na seba prirodzene púta speváčka a bubeníčka Stefanie Mannaerts. Jej hlasový fond zladený s nemenej očarujúcim zmyslom pre správne zvolený  groove je niečo, čo sa naučiť nedá.  Aj keď je každému jasné, že práve ona je poznávacím znakom kapely, v detailnom pohľade je fascinujúce sledovať, s akou precíznosťou sú vyskladané jednotlivé piesne. Unizóna, pauzy, častá hra vo dvojici – každá nota má svoje presné miesto. Brutus napriek trojici nástrojovo a spevu dokážu vyťažiť z minima maximum. Odvážim sa zaprognostikovať, že nebude trvať dlho, kým toto čarovné belgické zjavenie čoskoro uvidíme v pozícii headlinerov podobných tour a veľkých letných festivalov.

Napriek veľkému zástupu zvedavých na Belgičanov Brutus, limity Akropolisu boli naplnené až na záverečné vystúpenie Cult of Luna. Pre návštevníkov sa nieslo v menšom komforte a niektorí a medzi nimi aj my, boli donútení sledovať koncert z hranice bočných vchodov. Pri Cult of Luna doterajší minimalizmus strieda pódiová megalománia. Scéne dominuje rozmerná štylizovaná drapéria. Nemý sprievodca atmosférou dostáva dušu vďaka vzduchu, ktorý do zvrásnenej látky vanú ventilátory, nepriestupné mraky dymu a svetlá, ktoré smerujú len smerom k divákom. Kapela tak stále zostáva v komfortnej zóne anonymity.

Dvojica bubeníkov, perkusie, štyri gitary, klávesy, využité sample a trojica vokálov pôsobí ako menší ansámbel. Ten je vedený lídrom Johannesom Perssonom. Skupina prezentuje v súčasnosti ich aktuálny album Dawn to Fear a tomu bol prirodzene prispôsobený playlist. Na úvod sme sa mohli presvedčiť, že ich singel The Silent Man naozaj funguje a rovnako ako Brutus sa zaradili s albumom Dawn to Fear k najlepším albumom roka.

Cult of Luna však ponúkajú niečo úplne iné ako Brutus či A.A. Williams. Ich hudba je náročná, štruktúrovanejšia a ponúka menej oporných bodov v podobe zapamätateľných melódií a rytmických „hopsačiek“. Úmerne zložitosti tak trvá, kým poslucháč prenikne za koncept, ktorý Cult of Luna bez kompromisov budujú takmer dvadsať rokov. Po valivom začiatku skladieb The Silent, Finland, Nightwalkers prichádzajú odťažité momenty, ktoré ukazujú aj druhú poetickejšiu stránku ich tvorby.

V tomto mixe jasne dokazujú, že aj bez absencie silných melódií si dokážu vytvoriť jedinečnú atmosféru a pohltiť dav. To, čo sa neukáže na albume je, ako výnimočne pracujú s post-metalovou (de)tenziou. Pády, pozdvihnutia a konce nemajú pri skladbách banálnu štruktúru tiché/hlasné. Pracujú s oveľa sofistikovanejšími postupmi, ktoré nechávajú diváka v neustálom strehu a napätí. Do bodky tento vzorec spĺňala záverečná skladba The Fall. V tomto smere patria Cult of Luna jednoznačne k tomu najlepšiemu, čo (nielen) v metalovej hudbe možno v súčasnosti vidieť naživo.

Tri rôzne odtiene podobného emočného náboja boli výborným dramaturgickým ťahom. Cult of Luna si sobotný večer uzurpovali miesto hlavného atraktora večera. Ukázali, že post-metal má mnoho synoným a jedným z nich je práve estetika týchto Švédov, ktorí nerobia pri tvorbe a ani živých vystúpení žiadne pragmatické kompromisy.

Výkričník si však treba dať pri triu Brutus, ktoré naopak svojou bezprostrednosťou a priamočiarosťou stúpa čoraz vyššie. Možno stojíme na prahu zrodu nových miláčikov nekonvenčných pódií. 

autor: Radoslav Lakoštík; autorka fotografie: Natália Rjabininová; interpreti: Cult of Luna, Brutus, A.A. Williams, 7.12.2019, Palác Akropolis, Praha