8.6 C
Slovakia
piatok, 25 septembra, 2020
Home Reporty Jethro Tull jednou nohou v minulosti, druhou pevne v prítomnosti

Jethro Tull jednou nohou v minulosti, druhou pevne v prítomnosti

autor: Daniel Hevier ml.; interpret: Jethro Tull; 18.01.2019; Hant Arena; Bratislava

Jethro Tull so svojím lídrom Ianom Andersonom predstavili bratislavskému publiku prierez svojou päťdesiatročnou tvorbou. Umne vystavaný koncert potešil svojou dramaturgiou aj hudobnými výkonmi.

Ian Anderson nie je o nič menej charizmatickejší frontman než Mick Jagger, o nič horší skladateľ než Paul McCartney, nemenej nápadný a kreatívny inštrumentalista ako Roger Waters, rovnako energický spevák ako Pete Townshend. Tvorí a koncertuje už päťdesiat rokov pod značkou Jethro Tull, ktorá je klasikou medzi klasikami. Koncertnou istotou spájajúcou  priamočiare riffy s progresívnym cítením.

Láska k takejto hudbe sa zdá byť večná, čo napovedalo aj zloženie publika, v ktorom sa miešali otcovia so svojimi synmi a vnúčatami. JT má verných fanúšikov, ktorí neváhajú na nich prísť už po niekoľkýkrát, aj za nimi vycestovať, o čom dosvedčila maďarčina či čeština v hľadisku.

Koncertné turné skoncipované ako celebrovanie piatich dekád predostrelo minulosť skupiny, čomu bola prispôsobená aj na retro nadizajnovaná scéna. Objavili sa na nej televízory a z nich sa pred skladbami prihovárali bývalí členovia, ktorých je dohromady až tridsaťtri.

Medzi nimi však chýbala dôležitá persóna, gitarista Martin Barre, ktorý sa s Ianom nerozišiel v dobrom a dnes má vlastný projekt oslavujúci značku Jethro Tull. Či sa niekedy spoja tieto dve osobnosti je otázne, treba sa uspokojiť s tým, že obaja stále hrávajú v obklopení oveľa mladších muzikantov.

Nemecký gitarista Florian Opahle, či britský bubeník Scott Hammond, vedia kvalitne rytmicky podoprieť Andersonove výpady a stmeliť ich do zvuku, ktorý nie je jednoliaty, ale z jednej strany bluesový, z druhej folk rockový, miestami psychedelický a interpretovaný s jazz rockovým feelingom.

Nad týmito aranžmánmi sa niesli melodické motívy priečnej flauty striedané s Ianovym vokálom, ktorý síce nie je najčistejší, čo si inak všimli aj jeho verní fanúšikovia, ale má charizmu zakonzervovanú v čase. Andersonov naliehavý vokál síce pokrivkával, ale stále dokázal vzbudiť zimomriavky. Ian Anderson s ním bol v kontraste aj v symbióze so zvukom priečnej flauty. Jeho typický postoj s jednou faunovsky pokrčenou nohou neustále pripomínal, že doba sa mení, ale Jethro Tull zostáva.

Dvojhodinové teátro rozdelila pätnásťminútová prestávka stmelená premostením v prvej polovici odohranou skladbou My God zo známeho albumu Aqualung, na ktorú nadviazala v druhej časti rovnomerne nazvaná pieseň Aqualung a Locomotive Breathe – inšpirácia aj pre Black Sabbath.

Jethro Tull – Aqualung

Oblúkom sa vráťme ešte k začiatku nášho článku. Jethro Tull nikdy nehrávali tak bombasticky ladené koncerty ako The Rolling Stones, úderné vystúpenia ako The Who, nespôsobovali ošiaľ ako The Beatles a neprepojili využívanie technológií s rockovou hudbou ako Pink Floyd, no napriek tomu sú ukážkovým príkladom, kedy pracovitosť, nával energie a kreativity dokázali vytvoriť jednu z najzaujímavejších rockových skupín spájajúcich rôzne hudobné scény. Už len za to si Ian Anderson zaslúžil veľký aplauz.