8.6 C
Slovakia
sobota, 5 decembra, 2020
Home Reporty King Crimson v Prahe – splnené želanie hudobnej fantastiky

King Crimson v Prahe – splnené želanie hudobnej fantastiky

Aký komplex slov najlepšie vystihuje King Crimson je otázka nanajvýš ťažká a nevďačná. Poďme na to ináč, z druhej strany- negatívnej tzv. apofatickej, skrátka povedzme si, čo King Crimson určite nie je.

King Crimson určite nie je „kapelou medzi kapelami“, vyčerpaným dinosaurom, klasickou rockovou skupinou, ale ani samoúčelným spojením bezbrehej virtuozity všetkých zúčastnených. Z hľadiska svetskej slávy ich naoko zatienili viacerí spolupútnici. Z hľadiska významu však stáli vždy v centre toho, čomu sa hovorí pokrok, hľadačstvo či experiment. Dnes si všetci prišli vypočuť kultúrne dedičstvo, ktoré počas 50 rokov existencie naďalej naberá nové generácie priaznivcov, ktoré rovnako silno cítia nadčasový medzižánrový náboj King Crimson.

„Kto by nemiloval Prahu? Krásne mesto s veľkým záujmom o progresívny rock – som skutočne rád, že tu môžem byť tak často.“ Píše pred pražským koncertom vo svojom denníku dnes už sedemdesiatdva ročný basgitarista Tony Levin. A má pravdu. Záujem v Prahe o náročnú hudbu skutočne je, a preto sa vo Fóre Karlín konali rovno dva koncerty v rade. Utorkový večer patril len King Crimson a bolo jasné, že máme pred sebou plnohodnotný koncert, v ktorom zaznie prierez celou diskografiou. Čo – to o priebehu dnešného večera mohlo odhaliť aj množstvo živých albumov. Kapela združená okolo Roberta Frippa ich vydala od roku 2015 plus-mínus, v podobnom obsadení, neuveriteľných päť. Ak sa pýtate prečo až toľko, ja tiež. Azda sa snažia fanúšikom zahnať hlad po štúdiovom albume, na ktorý sa čaká od roku 2003 (The Power to Belive).

Komponované, improvizované, tradičné, hravé aj absolútne nečakané sa medzi sebou kľukatí a prirodzené prelína. Kým na živom albume s krkolomným názvom Radical Action to Unseat the Hold of Monkey Mind v úvodnej skladbe Larks’ Tongues in Aspic (Part One) Mel Collins citačne prebehne celé dejiny hudby (Bach, Rimskij-Korsakov, Vivaldi?…) v Prahe privíta domáce publikum citáciou národnej hymny. Silné ovácie okamžite upokojuje, aby sa mohlo pokračovať v prísne sústredenej atmosfére. Nasleduje zlatý hudobný fond, skladby Moonchild, Epitaph, In the Court of the Crimson King či Starless. Všetko bez kulís a efektného osvetlenia, ktoré by odvádzali pozornosť od hlavného- hudby v jej čistej esencii, pretože je skutočne sa na čo sústrediť. Najväčšiu pozornosť prirodzene na seba strháva rytmická sekcia, ktorá je najbližšie k publiku. Mastelotto, Stacey a Harrison – dialogickou/trialogickou hrou vytvárajú štruktúry z paralelných hudobných svetov. Na všetko dohliadal samozrejme po sediačky, so stoickým pokojom Robert Fripp, ktorý ako mozog kapely necháva emócie bokom. Fripp nevytŕčal dokonca ani zvukovo, až na pár momentov (In the Court of the Crimson King, Discipline), kedy jeho nadčasové zvukové laboratórium generovalo známe zvuky, ktoré re-definovali zvuk elektrickej gitary.

King Crimson – Starless

Celý koncert mám možnosť sledovať z prvej rady vľavo, v blízkosti jedného z troch bubeníkov, konkrétne Gavina Harrisona. Pozorovať hravosť, dynamiku a chirurgicky presný, úsporný prejav tak špecifický, že ho možno okamžite identifikovať a izolovať od ktoréhokoľvek iného bubeníka je sviatkom. Či už je to v jeho domovskej skupine Porcupine Tree, aktuálnom pôsobení v The Pineapple Thief alebo King Crimson, jeho vklad je nenahraditeľný a aj z tohto dôvodu Harrisonovi prislúcha v trojici hlavné slovo. Na opačnej strane pódia mu sekunduje typologický, protipól – Pat Mastelotto. Energický, pohyblivý ,viac „perkusívnejší“, elektronický a experimentujúci – tak sa javil počas celého večera. V strede bubeníckeho tria si sadu rozložil Jeremy Stacey, ktorého hranie pôsobilo azda najkonvenčnejšie, no nemenej majstrovsky. Svoje bubenícke party si pol na pol delil s hrou na klávesy, čo v konečnom dôsledku dalo divákom priestor vydýchnuť si, od rytmického ataku. Úlohy boli rozdelené a na nás divákoch ostávalo lámať si hlavu, ako sa v kuchyni King Crimson komplexné skladby rozdeľujú medzi trojicu bubeníkov.

Na mieste je otázka, či toho všetkého nebolo až príliš. Príliš, bicích, príliš hluku, farieb, príliš hudby, ktorá bojuje proti spontánnej emócii. Kladivom na to všetko bola dobre zvolená dramaturgia, kedy bezchybne odspievané piesňové časti Jakka Jakszyka striedali tie inštrumentálne, výbušné (Interdiscipline!). Druhou zbraňou boli odegoizované charaktery, ktoré netlačili svoj talent na úkor kapely.

King Crimson – 21st Century Schizoid Man

Úplný záver obstaral emblém, skladba 21st Century Schizoid Man s patričným intermezzom, na ktoré sa tak ľahko nezabúda. King Crimson je pre fanúšika hudby, hudobníka splnená skrinka prianí, ktoré si niekde hlboko vnútri praje, ale nedokáže ich zrealizovať, ba dokonca ani len predstaviť. King Crimson nám túto skrinku otvorili naplno, a ľutovať možno azda len to, že sme nemohli byť účastní aj nasledujúceho koncertu, ktorý ponúkol určite nemenej pozoruhodný večer, avšak s iným hracím listom.