8.6 C
Slovakia
streda, 2 decembra, 2020
Home Reporty Minimalistické alebo prekomponované? Bratislavské Jazzové Dni 2017

Minimalistické alebo prekomponované? Bratislavské Jazzové Dni 2017

Džezáky – takýmto familiárnym oslovením volali naši rodičia jeden z najvýznamnejších slovenských jesenných festivalov. Teraz táto prezývka pozvoľna prechádza k ďalšej generácii. BJD sa omladzujú a či tento kurz vydrží aj naďalej je otázne. Bude chcieť naše jazzové publikum spoznávať novú hudbu a nové smery? Pretože jazz už nie je autonómnou oblasťou, jazz je všadeprítomný.

Najväčšou zmenou bol návrat festivalu do veľkej sály, čo vzbudzovalo trochu obavy. Nešlo o dobrovoľné rozhodnutie, ale o zhodu rôznych okolností, ktoré zapríčinili toto sťahovanie. Utopený zvuk na niektorých väčších koncertoch dával za pravdu skeptikom. Áno, vystupovali tu napríklad Bob Dylan, Beach Boys, nedávno Mireille Mathieu, no prevažne nie interpreti pracujúci tak delikátne s dynamikou a frázovaním ako to robia jazzmani. Tieto skepsy sa však nenaplnili.

Ďalším z problémov tohto miesta je absencia atmosféry a povestného genius loci. Bratislavské Jazzové Dni sú tu umeleckým katalyzátorom medzi knižným veľtrhom a veľtrhom nábytka. Nevyprofilované výstavisko má skôr charakter ošuntelého biznis centra a smotánkovského hniezda. Našťastie, organizátori z BJD vedia ako premeniť estrádne prostredie na vkusnú koncertnú miestnosť. Aj keď tie biele polstrované stoličky, ktoré každý rok zívajú prázdnotou, by si už mohli odpustiť.

Tento ročník vzbudili najväčšie emócie dve vystúpenia v protichodnom pohľade – a je otázkou aranžérskeho vkusu ako k hudbe pristupujete – či menej je viac, alebo viac je vždy viac. Každoročne otvára BJD víťaz Pódia mladých talentov. Nie všetky projekty z B stagu sa hodia na veľké pódium a nie vždy to dopadne podľa očakávania umelcov aj organizátorov. Pohltený zvuk, nervozita, klubový prejav – to všetko vplýva na finálny výsledok.

Ľudové mladistvá sa pod taktovkou klaviristu a aranžéra Martina Štefánika na tieto peripetie dôkladne pripravili. Rozšírili svoj ansámbel, veľká scéna si to priam vyžadovala. Predviedli nesmierne rozmanitú hudbu obsahujúcu množstvo motívov, odbočiek, citácií. Prezentovali sa nadhľadom a muzikantským dôvtipom, napríklad v imitáciách medzi basgitarovou linkou a klavírnou melódiou, zoskupením do menších ansámblov či v sólistických vstupoch. Fúzia jazzovej a folklórnej hudby nemala lineárny priebeh, prevládala epizodická hudba, ktorá však bola poskladaná do prirodzeného celku a všetko k sebe akosi prirodzene pasovalo. Dokonca aj beatbox hlavného hosťa Sama Hošeka, hoci veľmi ľahko sa mohlo toto číslo skĺznuť do gýčovosti. Videoprojekcia z filmu Zem spieva už iba podtrhla správnosť minuloročného víťazstva. Koncert priniesol poznanie, že Ľudové mladistvá dokážu v takomto zložení hocikedy zaujať miesto na hlavnom stagi.

Naproti tomu sa o deň neskôr vystriedal túto prekomponovanosť minimalizmus britského zoskupenia Portico Quartet. Chladná odozva nebola zapríčinená autorskou chybou, ale dramaturgiou. Meditatívna poloha by sa skôr hodila do nejakého menšieho klubu. Publikum si veľa sľubovalo od prítomnosti inštrumentu hang drum, asi očakávali a zostali sklamaní, keď nedostali stokrát prevarený pohľad Man Delaga, jedného z najznámejších hráčov na tento nástroj. Keir Vine pristupuje k interpretácii inak, dôležitejší je pre neho meditačný aspekt než melodicko-rytmická zložka. Podobnosť nachádza v tibetskej hudbe, kde rozvírená hladina a vibrácie umožňujú maximálne uvoľnenie skrz frekvenčné pôsobenie hudby.

Podobnú monotónnosť zažilo publikum pri francúzskej harfistke Laure Perrudin, kde to však nebol cieľ, ale prispôsobenie sa okolnostiam, keď pôvodný elektronický projekt sabotovali technické problémy. Recitál v kombinácii spev a harfa mal svoje čaro, hoci niektorí diváci ho označili za príliš fádny, ale v “obnaženom” zvuku vynikla kvalita tónu interpretky a prinieslo to aj čarovné okamžiky, ako keď si na harfu sadla včela a počúvala, čo sa bude diať. Jazzovej harfe sa venuje iba málo interpretov, spomenúť treba hlavne jej propagátorku Dorothy Ashby, a celkovo ide o neobvyklý sólový nástroj. Ako orchestrálny inštrument musí vyčkávať na svoju príležitosť, v sólovom prejave zas musí interpret vyriešiť, ako prepojiť intímny zvuk s ostatnými zložkami hudby. Laure sa to podarilo vďaka výnimočnému vokálu a nenútenému vystupovaniu.

Ak bol toto najtichší koncert, tak o ten najhlučnejší sa postarala blues-rocková legenda Blood, Sweat & Tears. K podobným “fabrikám” treba pristupovať opatrne. Zväčša totiž neponúkajú nič iné než revival, niekedy to ani netaja. BST tiež nijako neskrývajú, že je pre nich dôležitá značka, no neprezentujú sa ako skupina jedného lídra. Rovnako podstatné sú pre nich hudobné výkony a tie sú vynikajúce a hlavne súdržné. Zapamätať si mená súčasných hudobníkov vo vzťahu k BST je možno zbytočné, lebo je pravdepodobné, že o rok už ich angažmán v kapele nemusí platiť, ale rozhodne sa oplatí vedieť meno ich terajšieho speváka. To, čo je Adam Lambert pre novodobý Queen, to je Bo Bicea pre Blood, Sweat & Tears. Oboch spevákov spája nielen to, že zaujali v talentovej súťaži, ale aj tým, ako dali nový impulz svojim zamestnávateľom. Očarila aj dychová sekcia v meniacich sa polohách a v priezračnom unisone, takisto frenetický dvojzáprah basgitara a bicie.

K tým ďalším koncertom stojacimi za zmienku možno spomenúť tradičnejší jazz soul v podaní Hailey Tuck a podobne exponovanú hudbu trubkára Roya Hargrova, potešil aj atonálny prejav českej skupiny Vertigo a etno jazzové prvky izraelského saxofonistu Amita Friedmana.