8.6 C
Slovakia
streda, 25 novembra, 2020
Home Reporty Phil Collins hudbou zabúda na ťažkosti

Phil Collins hudbou zabúda na ťažkosti

autor: Daniel Hevier ml.; fotografie poskytla spoločnosť Live Nation; interpret: Phil Collins & Band; 25.06.2019; O2 arena, Praha

Unavený a zoperovaný, nepočuje na jedno ucho a na krku blížiaca sa sedemdesiatka. Napriek tomu má Phil Collins hudobného talentu a charizmy na rozdávanie. Presvedčilo sa o tom aj jeho pražské publikum na turné, ktoré sa v septembri presunie z Európy do Ameriky.  

Často si kladieme otázku, čo motivuje zabezpečených, bohatých hudobníkov, ktorí majú vyšší vek, aby pokračovali v koncertovaní. Stojí ich to námahu, nemalé prostriedky, odlúčenie od rodiny aj priateľov. A kvôli čomu? Istotne sú za tým veľké peniaze, ale aj niečo úplne iné. Pri koncertovaní zabúdajú na svoje ťažkosti a ešte na sklonku kariéry si dokážu, že na to ešte majú.

Kým Paul Simon, Joan Baez, Elton John, Slayer a ďalší odchádzajú na zaslúžený odpočinok, Phil Collins sa na koncertné pódiá vrátil po niekoľkoročnej prestávke. Britský spevák patril k sprievodcom po hudbe osemdesiatych rokov. Jeho klipy, rádiové a filmové hity, ktoré sa šírili po celom svete, boli ľahko rozpoznateľné už po troch tónoch. Túto črtu začal pestovať už počas svojho angažmánu v skupine Genesis, v ktorej prešiel z pozície bubeníka až na sólového speváka.

A práve s Genesis hral Collins naposledy v Prahe v roku 2007, keď sa dva roky predtým rozlúčil so sólovou dráhou na turné pod príznačným názvom Finally… The First Farewell Tour. Teraz prišiel v inom rozpoložení – smútok nad koncom kariéry vystriedala radosť z návratu, ktorý pokračuje od roku 2015. Zdravotné ťažkosti a operácia kolien sa na spevákovi podpísali najmä vo vizuálnom dojme. Už nebehá a nesedí za bicími, takže celú šou musel pozmeniť. Scénu zaplnil sprievodnými hudobníkmi, čím sa postaral aj o harmonickú výplň. Čo sa však nezmenilo je Collinsova chuť k hudbe, hoci celý koncert odsedel po operácii kolena. Žiadny pátos, smútok, ani melanchólia. Spevák svoj briskný humor potvrdil už názvom turné Still Not Dead Yet Live, ale aj úvodným príhovorom v češtine. Pri pomalšom rozbehu so skladbami Against All Odds a Another Day In Paradise sa publikum ešte vrtošivo „usádzalo“ vo vypredanom O2. Ľudia chodili a snažili sa nájsť si ako tak dobré miestečko na pokojné počúvanie a pozeranie. Našťastie veľké obrazovky suplovali intímny kontakt so spevákom.

Collins by mohol pokojne sedieť na tróne s nápisom king of eighties, no on nemá sklon k velikášstvu, takému Salomonovi Burkemu táto póza viac svedčala. Britský spevák pôsobí skromným dojmom a ešte väčšie sympatie si získal dôkladným predstavením kapely, ku ktorej prišlo už v prvej polovici koncertu pri skladbe  Who Said I Would, a dalo zabrať dobrých dvadsať minút. Veď mnohým z nich vďačí za veľa a taký Arnold McCuller, Leland Sklar a Daryl Stuermer ho sprevádzajú dobrých dvadsať, tridsať rokov.

Collinsove skladby majú popový sound, ale podobne ako McCartney aj Collins si dáva záležať na každučkom detaile obzvlášť na melodickej línii. Prirodzene sa ako bubeník zaujíma aj o rytmus, ktorý je síce v úzadí, ale originálnym spôsobom variuje a vôbec nie na úkor zvyšných hudobných elementov ako dnešní producenti. Rytmicky bohato členené skladby tentokrát neboli v područí Phila, ale jeho osemnásťročného syna Nicholasa. Ten pevne držal taktovku a nepúšťal ju ani pri rozmanitých harmonických súhrach medzi štvoricou vokalistov. K vrcholom patrila skladba Something happened on the way to heaven pred ktorou prišlo k očakávanému perkusívnemu číslu tria Phila a Nicolasa Collinsa a Richie Garciu. Okrem roztlieskania publika, ktoré Collins chcel motivovať, že pre každého je rytmus prirodzenou vecou ako tlkot srdca, sa tam objavili aj world music nápevy, ktoré Peter Gabriel  naplno rozvinul vo svojej sólovej kariére. Pri Genesis sa Collins zastavil trikrát a skladby Throwing It All Away, Follow You Follow Me, Invisible Touch priniesli koncertu iný rozmer. 

Phil Collins & Nicolas Collins & Richie Garcia – live 2018

V sólových piesňach sa prejavil černošský feeling s gospelovými, soulovými a jazzovými prvkami, v ktorých vynikli najmä Arnold McCuller a Amy Keys. Obaja okrem speváckeho talentu pobavili aj hereckými vsuvkami, keď rozbláznený Arnold vyplazoval jazyk na kameru, na čo mu Collins vtipne odpovedal „later, later“, kým Amy hlavného aktéra koncertu nežne hladila po hlave. Vtedy sa spevák zatváril blažene, veď ženy boli Philovou dávnou slabosťou. Tou zostáva aj dychová sekcia, ktorá do plného zvuku zapadla vynikajúcim spôsobom.

Collins môže inšpiráciu načerpať z celého sveta, ktorý prešiel tam a späť niekoľkokrát. Aj z tohto dôvodu vznikla ešte v osemdesiatych rokoch skladba Take Me Home. Symbolická bodka pre vyčerpaného, ale šťastného Phila Collinsa zaznela aj v Prahe, ktorá to ocenila niekoľkominútovým standing ovation.

Phil Collins – Take Me Home