8.6 C
Slovakia
piatok, 29 mája, 2020
Home Reporty Steven Wilson, Dávid Kollár - Perfekcionizmus, invencia aj prívetivá tradícia

Steven Wilson, Dávid Kollár – Perfekcionizmus, invencia aj prívetivá tradícia

Je radosť ísť na koncert s pocitom istoty. Očakávania istoty prvotriedneho zážitku, ktorý vás utvrdí v tom, čo ste už dávno vedeli. Steven Wilson je osobnosťou mnohých hudobných tvári, ktoré spoločne vytvárajú nenahraditeľný fenomén dnešných dní.

Poslednou mozaikou v sólovej tvorbe Wilsona je najpriamočiarejší album To The Bone, ktorý zanechal koncepčné smerovanie posledných albumov Hand Cannot Erase (2015) a The Raven That Refused To Sing (2013). 

Ako býva vo viedenskom Gasometri zvykom, na koncertných šnúrach, ktoré minú naše končiny, tvorí veľkú časť slovenské publikum. Ani tentokrát to nebolo výnimkou. Výnimočný bol však hosť, otvárajúci hlavný program- Dávid Kollár, slovenský gitarista, ktorý nielenže koketuje so svetovým hudobným dianím, ale priamo do neho vstupuje a prehovára. Tým doposiaľ najviditeľnejším prehovorom bolo hosťovanie na aktuálnej doske Wilsona To The Bone. Dnešný večer bol však Kollár „len“ v úlohe hosťa, ktorý si musel vystačiť s hracím časom dvadsiatich minút. Úloha neľahká, výzva obrovská. Vďaka bezpečnostným kontrolám sa koncertná sála zapĺňala veľmi pomaly, a diváci tak priamo vstupovali do začatého koncertného setu. Nie príliš dôstojné okolnosti, na tento typ hudobnej produkcie si vyberajú daň, na nie moc ukáznenom publiku (ktoré v tento večer predpokladám, nepočítalo s nikým iným ako so Stevenom Wilsonom). Po otváracích tónoch, pozvoľnom rozbiehaní až smerom k elektronickej smršti, sa však dav čoraz viacej sústredil na pódium. Kollár si postupne podmanil vnímavého diváka, ktorý načúval, sledoval a ladil sa na rovnakú frekvenciu. Pútavé, odvážne a veľmi plné vystúpenie, na ktoré nebol pripravený každý divák. Avšak Kollár v ňom jasne demonštroval, ako ďaleko je vo svojom hudobnom cítení, a prečo jeho hra oslovuje invenčný hudobný svet.

Dávid Kollár – Underground

Dnešný večer bol prehliadkou hudobnej zdatnosti, kumštu a krotení muzikálneho ega. Rovanko silno sa však okrem hudby samotnej ukazovalo aj iné médium. Prepracované vizualizácie, ale aj známe klipy zasahovali do takmer tri hodiny(!) trvajúceho koncertu. Obzvlášť pútavé bolo úvodné „inštruktážne“ video, ktoré aj s dávkou humoru pojednávalo o obsahovej náplni Wilsonových piesní – akási moderná interpretácia babylonského popletenia jazykov. Zjednodušene povedané, nie všetko je také ako vyzerá. To bolo hlavným posolstvom videa, v ktorom sa striedali obrazy dnešného sveta a k nim priradené (zdanlivo neprislúchajúce) významy s epileptickou rýchlosťou, v závere s ťaživou trefnosťou a intenzitou. Kostrbaté vysvetlenie ťažko vynahradí neprenositeľný zážitok, ktorým započal večer. Úvodné piesne Nowhere Now a Pariah z nového albumu od prvých tónov zneli vynikajúco. Hlasný, ale kryštalický zvuk verne reprodukoval aj dohrávky z albumu a tak divák nebol ukrátený o žiaden detail. Aj keď medzi hudobníkmi existuje polemika, či a vôbec používať „sample“ z pôvodných nahrávok, v tomto prípade boli zaimplementované funkčne a efektne tak, ako hlas a vizuál tváre Ninet Tayeb v duete Pariah. Okrem piesní z To The Bone najväčší priestor patril coverom domovskej kapely Wilsona Porcupine Tree, ktorá sa podľa všetkého veľmi ťažko dočká svojho comebacku. Aj preto bola odozva na piesne The Creator has Mastertape, Arrivig Somewhere but Not Here, Lazzarus či Heartattack in Laybay veľmi srdečná.

Steven Wilson – Nowhere Now

Pre Wilsona bolo osudové stretnutie so švédskou metalovou skupinou Opeth, a okrem nových obzorov mu toto spojenie prinieslo aj novú sortu fanúšikov a inšpirácie. Intenzívny úvod skladby Home Invasion nie je ničím iným, ako zrkadlením metalovej prísnosti. Wilson takisto netají svoje sympatie k tvorbe matematických metalistov Meshuggah. Je zaujímavé sledovať, aké široké publikum dokáže na svojich koncertoch spojiť. Práve preto sa nevyhol apologetike jeho doteraz najveselšej a „najpopovejšej“ piesne Permanating, ktorá tak silno evokuje ďalších Švédov, skupinu ABBA. V podaní Wilsonovej kapely je všetko premenené v zlato, aj keď bystrému uchu neujde pár (v konečnom dôsledku zanedbateľných) prešľapov.

Steven Wilson – Permanating

Každému je jasné, že súčasný bubeník Craig Bundell nie je Marco Minemann či Gavin Harrison, ale neplatí to ani naopak. Je skrátka iný. Detto nový gitarisa Alex Hutchigs. Už stálicou v kapele sú Adam Holzman (klávesové nástroje) a Nick Begs (basgitara,chapman stick). Je zbytočné sa vyjadrovať ku konkrétnym výkonom. Synergia zvíťazila. Vyzdvihovať konkrétnu pieseň je len otázkou vkusu, a preto ponechám tieto hodnotenia stranou. Za zmienku stojí však reparát piesne Sign o’ the Times od Princa. Tú improvizovane zahral Wilson práve na tomto mieste takmer dva roky dozadu, keď sa len niekoľko minút pred viedenským koncertom dozvedel o úmrtí svojho veľkého vzoru. Po sympatickej spomienke nasledoval úplný vrchol večera pieseň Raven That Refused to Sing. Srdcervúce, gradujúce rozprávanie o smrti, strasti, strate a strádaní.

Väčšina rozprávania sa niesla v superlatívoch a osobné sympatie vycítiť ľahko. Ak sa však pozrieme na fakty a súvislosti spájajúce Wilsona či Kollára, tvrdé dáta hovoria jasnou rečou. Tvrdá práca korunovaná oceňovaným dielom je dôvodom, prečo priťahujú pozornosť mnohých. Hovorí sa, že publikum je zrkadlom umelca a to z viedenského Gasometru bolo pozorné, načúvajúce, ale aj hlučne sa radujúce. A to preto, lebo odpovedalo na to, čo prevládalo na pódiu – perfekcionizmus, invencia, ale aj prívetivá tradícia.