8.6 C
Slovakia
nedeľa, 20 septembra, 2020
Home Reporty The Hives dobyli Prague City Festival !

The Hives dobyli Prague City Festival !

Stovežatá Praha dokázala, že nie je len mestom kľukatých uličiek, barokových vežičiek, či nudných pamiatok, ale po novom aj  miestom, kde si môžete zablbnút na živelných The Hives, zaspievať si spolu s  30 Seconds to Mars,  a nielen to nám priniesol prvý ročník Prague City Festivalu.

Organizátori už od začiatku sľubovali festival európskych rozmerov, predovšetkým po programovej stránke zobookovaním Blink 182, 30 Seconds to Mars, Gogol Bordello, či energickými Hadouken. Tento ambiciózny zámer sa však musel vysporiadat s obrovským polenom pod nohy hodeného zo strany najočakávanejšej kapely festivalu Blink 182, ktorá nečakane zrušila celé európske turné. Túto výzvu sa však podarilo zvládnuť a v pozícii headlinera sa dokonale stotožnili švédsky The Hives, ktorý zachránili meno festivalu.

Už po príchode sme sa stretávali s hromadným predajom vstupeniek, ktorý nám pripomínal bolestnú ranu pre festival, no my sme na ňu nebrali zreteľ a rútili sa plný nadšenia k festivalovým bránam, kde sme sa stretli s pomýlenou koncepciou sľubovaného európskeho festivalu. Do areálu zákaz všetkého, čo by mohlo ohroziť gastro ponuku festivalu, takže žiadne vlastné nápoje, strava,  skrátka nič, pričom čerešničkou na torte zákazov bol fakt, že po opustený areálu nebolo možné sa vrátiť spať, takže nás postavili pred voľbu, buď tu budeš  tráviť 12 hodín na našich službách, alebo môžeš ísť preč a už sa nevracať.  A tak znechutený radšej volíme relax v priľahlom parku pred festivalovým areálom, pričom si náladu vylepšujeme úschovňou  batoha za 60kč. No dosť bolo organizačných nedostatkov, je čas na koncerty.

Ako prvých volíme šialených Hadouken na ktorých máme len pozitívne spomienky z Pohody, či Rock for People.  S miernym oneskorením vybehli na pódium vo veľkom štýle, avšak prekrásna hala bola až príliš prebasovaná, spev Jamesa Smitha v nej  zanikal a všadeprítomný pot fanúšikov priam až vyrážal dych. No ani tieto fakty, nezabránili čoraz viac sa zväčšujúcemu davu neustále tancovať. Hadouken zahrali svoje najväčšie pecky „Crank it up, M.A.D, That boy that girl“. Publiku to stačilo a aj cez viaceré nedostatky, či podľa mňa nepríliš výraznému nasadeniu, kapela zožala obrovský úspech u divákov, ktorý však zostal zabudnutý po vystúpení The Hives.

Povesť, ktorá prechádza koncerty The Hives, sa nesie v duchu hesla “Zažiť a zomrieť”, čo my môžeme len potvrdiť. Hudobné zoskupenie vedené frontmanom Pelle Almqvistom vybehlo ako hurikán a hneď strhlo celý dav, čoho sme boli priamymi aktérmi, keď sme sa bokom postávajúci nechtiac dostali až pol metra pred pódium. Kapela odetá v tradičnom čiernobielom prevedení nám nič nedarovala. Od začiatku do nás bušila rocknrollovou  smršťou v podaní „ Here to say i told u so, Idiot walk, či Try it again“. Spása a uvoľnenie prišli až pri komunikácii s publikom medzi piesňami, čo nejedného človeka zachránilo od kolapsu, nás nevymíňajúc. Tancujeme, kričíme, tlieskame, čo nám sily stačia, čím vďačne vraciame späť energiu prichádzajúcu z pódia, a tak vytvárame dokonalú symbiózu medzi kapelou a publikom. Lenže ako v prírode má všetko svoj začiatok a koniec, tak ani táto symbióza nemá večné trvanie, a tak sa jej čas naplnil  v podobe piesne „Tick Tick Boom.“ Zničený a štastný čakáme na Jareda Leta s jeho kapelou. Čakanie si spríjemňujeme oddychom na tuli vakoch, popíjaním pivka a dlhou rozpravou o energii, ktorá prúdila zo švédskych rockerov.

A je to tu, počujeme prvé tony, a tak neváhame a bežíme pred pódium, práve prichádza 30 Seconds to Mars. Kapela vedená hercom Jaredom Letom okamžite po vstupe zožala ovácie, nástročné fanynky kričali, čo im hlasivky stačili, no nás to nepresvedčilo. Jared Leto sa od začiatku ospravedlňoval za svoj hlasový prejav, neustále používal prázdne prvoplánové heslá. Publikum sa snažil rozdivočiť heslami typu „ jump jump, let’s get crazy” a podobné uletené heslá, pri kapele, ktorá nemá moc tanečný prejav. Vrcholom bolo, keď pri piesni „The Kill“ z ničoho nič,  bez nejakého podkladu zakričal „ I love u guys“ , alebo opäť prázdne heslo typu, „Pochodili sme celý svet, ale Praha je najkrajšia“.  Neviem, či mu to okrem spomínaných neplnoletých fanyniek niekto veril, no my rozhodne nie.  Koncert pokračoval a pomaly sme sa dostávali aj k príjemnejším skutočnostiam, ako keď pozval všetkých ľudí do predného sektoru, ľudia bez rozmýšľania preliezali bariéry a vytvorili obrovský kotol, ktorý však nebol príliš akčný. Koncert ktorý už tak bol dosť ukrátený o čas zaklincoval Jared, keď sa snažil na pódiu komunikovať so súrodeneckou dvojicou, čo zabralo zhruba 15 minút, čas za ktorý by dokázali zahrať tri piesne, a tak sme museli byt svedkami pokecu medzi tromi ľuďmi, pričom dvaja z nich nevedeli po anglicky. Úprimne si viem  predstaviť aj lepšie využitie času na pódiu. No aby sme len nekritizovali, tak sa kapela ukázala v dobrom svetle pri piesňach  „Closer to the Edge“, či pri úplne poslednej „Kings and Queens“, pri ktorej si Jared zavolal asi päťdesiat ľudí na pódium,  s ktorými tak spoločne zavŕšil koncert, pretože prídavku sme sa už nedočkali.

No večer ešte nekončil. Ľudia sa rýchlo presúvali na hip hopových House of Pain, po ktorých sa mohli bavit na Djs vystúpenia, ktoré mali trvať do bieleho rána, čo sa však neuskutočnilo, pretože posledný dvaja Djs neprišli. A tak sa poberáme zničený von z areálu, čo bol tiež problém, pretože sme museli obísť celý areál, kvôli umiestneniu úschovne a neochote pracovníkov sbs.

Prague city festival svoj prvý ročník prežil. Festival európskych rozmerov zostal síce iba na promo materiáloch organizátorov, no dobrú povesť festivalu môžu šíriť švédsky The Hives, ktorý nám dávajú nádej, že pri voľbe programu na budúci rok vytiahnu organizátori obdobné zoskupenie.

Autor a foto : Lukáš Osvald/Musicpress.sk