Objavuje sa pred kamerou aj na divadelných javiskách, no najviac sa cíti doma vo svete zvukov a tónov – tam, kde môže slobodne a autenticky vyjadriť podstatu svojho vnútra. O tom, čo jej hudba prináša do umeleckého života, aké rozdiely vníma medzi spevom a herectvom, aj o tom, ktorá skupina ju zaujala na festivale Groove Brno, kde vystúpila s projektom Něhy, sme sa porozprávali s Bárou Polákovou.
V čom podľa vás spočívajú najväčšie prednosti hudby oproti iným druhom umenia?
To je krásna otázka, ďakujem. Môžem to porovnávať detailne iba s herectvom. Hudba je sloboda. Totálna. Keď sa dostanete do miesta, kde vás netrápia účty, ale zároveň nemusíte robiť nič proti sebe, aby sa naplnili očakávania akéhokoľvek druhu, potom je to úplný vesmír. Herectvo, aj keď máte šťastie a dostanete sa do podobného stavu, kedy vám chodia samé ponuky na scenáre, je stále, okrem autorského divadla, reprodukcia predstáv, nápadov a myšlienok autora scenára a režiséra. Hudba je vaša.
Hudba je taká, akú ju cítite, hovorí presne to, čo chcete hovoriť. Aj ďalšie druhy umenia ako dizajn, sochárstvo, maliarstvo, architektúra…to musí byť nádherná sloboda. Ten moment toho „slobodného miesta“ je ale veľmi zásadné, pretože vo všetkých tých oboroch, môže byť zároveň veľmi smutný, keď takto slobodne tvoriť nemôžete, keď vás zvierajú zákazky, peniaze alebo naopak to, že žiadne ponuky nie sú. Mám k tomu všetkému rešpekt a cítim veľkú vďačnosť.
Pomohlo vám zvládnutie filmového remesla pri vystupovaní na koncertnom javisku a naopak hudobné cítenie pri práci na filmových či divadelných projektoch?
V herectve je pre mňa dôležitá istota a pocit, že viem, kde stojím a čo sa odo mňa očakáva. A tiež fakt, že sa predsa len hrám, že je to stále tá „hra“. Vďaka tomu, že hudba je posledných desať rokov moje hlavné „povolanie“, sa to dá strašne ľahko brať. Užiť si to, že nemám takú zodpovednosť, že napĺňam predstavu čo najpresnejšie, ako je to pre celok potrebné, a že to nevymýšľam, že si len tak plávam a dôverujem. To je veľmi super zmena. A zasa som vďačná a užívam si to. Zároveň mi pri koncertoch určite pomáhalo to, že som bola zvyknutá na javisko od pätnástich, pohybovať sa po ňom s pokojom. Asi by som bez tých skúseností mala väčší strach.
K divadlu má veľmi blízko aj váš medziodborový projekt Něhy. Prečo ste sa rozhodli prepojiť koncert s takmer až divadelným predstavením? A nakoľko je pre vás dôležité, v akom priestore sa toto predstavenie odohrá?
Potrebujeme tmu, ticho, skvelé technické vybavenie zvuku aj svetiel a potom javisko, na ktoré sa zmestí scénografia. A keďže nás je dvadsaťpäť, ekonomicky je kľúčová kapacita priestoru.
Dlho som premýšľala nad tým, že chcem vytvoriť niečo medzi koncertom a predstavením a vtlačiť do toho všetky myšlienky a postrehy. Len nájsť tú správnu formu chvíľu trvalo, ale pomáhal mi s tým Rosťa Novák ml., principál divadla La Putyka, Mira Kosík, náš skvelý choreograf, a Marek Cpin, autor scény a kostýmov. A celé to zapadlo do seba a my to milujeme.
V projekte Něhy po vašom boku vystúpi aj päť vokalistov a vokalistiek – aké je to pre interpretku a skladateľku vytvárať vokálne party pre iných spevákov?
Autorom všetkých aranžmánov je David Hlaváč, takže s ním vokalisti mali veľa skúšok a dávali dohromady hlasy. Tie pesničky, ale často už tak, ako sme ich s Davidom komponovali na dosku (teda ešte pred Něhama), pracujú s viachlasom, takže sa z toho aj vychádzalo.
Aký je váš vzťah k elementu groove? Jak jste si užila koncert v Brně?
Bolo to veľmi super. Po nás hrali Dirty loops a všetky sme z nich boli ako omráčení. Boli úplne skvelí. Ja som ich potom ešte ďalších štrnásť dní počúvala každý deň, ako som si potrebovala vypočuť úplne všetko. Je to krása sledovať a vnímať niekoho, kto nástroj a hlas ovláda na tejto úrovni.
