8.6 C
Slovakia
pondelok, 24 júna, 2024
spot_img

Cello Republic – Vážna hudba má výhodu aj nevýhodu v tom, že spracováva zložitejšie prežívanie a na to je potrebné mať vyhradený nejaký čas

spot_img

Petr Špaček (violončelo), Jan Zemen (violončelo), Matěj Štěpánk (violončelo), Ivan Vokáč (violončelo) sú štyria violončelistu, ktorí tvoria kvarteto Cello Republic a prepájajú vážnu hudbu s ďalšími žánrami. O svojom súbore zvyknú rozprávať ako o bezpečnom prístave plnom umeleckej slobody a spoločného prežívania. Na festivale Pro musica nostra sa predstavia až na troch koncertoch – v Dessewffyovskom kaštieli vo Finticiach, v Château Gbeľany a v piešťanskej Elektrárni. V našom rozhovore sme sa dozvedeli nielen, ako pristupujú k rôznym typom publika, ale prečo je vlastne potrebné dávkovať súčasnému divákovi vážnu hudbu po menších dávkach.

Kvarteto je veľmi zvláštnym útvarom – veľmi osobným, intímnym prežívaním hudby, u vás je to umocnené ešte tým, že hráte všetci štyria na jeden nástroj – violončelo. K akému súzvuku prichádza, keď vkročíte na javisko a začnete hrať? Je to zakaždým asi iný pocit…

Violončelo je známe a blízke publiku hlavne kvôli farbe zvuku, ktorý vás objíme a pohladí. Pokiaľ sú tie violončelá vedľa seba štyri, efekt sa znásobí a to je to o čo sa maximálne snažíme. Nielen zvukovo, ale aj moderáciou koncertov, vzájomnou komunikáciou na pódiu, výberom repertoáru chceme poslucháčov ubezpečiť, že sa môžu pokojne oprieť do sedačky a užiť si bezstarostný čas, kedy zabudnú na všetky svoje trápenia a stresy.

Zároveň istá alchýmia tohto kvarteta vyznieva aj z kontrastov vašich osobností – vyberali ste podľa toho aj zloženie kvarteta, aby ste boli typovo podobní, aby sa vám dobre hralo, ale zároveň aby každý jeden člen mohol svojou odlišnosťou priniesť niečo nové?

Naše kvarteto pokračuje v spoločnom hraní, hoci pod novým názvom Cello Republic, už štrnástu sezónu. Stretli sme sa už na HAMU – na pražskej akadémii múzických umení a v posledných dvoch rokoch sme vedľa vymenenej značky prizvali tiež jedného nového člena, ktorý s nami príležitostne spolupracoval aj predtým, Mateja Štěpánka. Takže ideme ďalej a teší nás to.

Rôznorodosť našich osobností sú až šokujúcim spôsobom viditeľné (smiech). Ale pri zakladaní súboru sme o tom nepremýšľali a vtedy to vlastne nikoho z nás ani nenapadlo, že súbor bude mať takú životnosť. Na druhú stranu je to práve naša rozdielnosť, ktorá do súboru neustále prináša svieži inšpiratívny vietor.

Žáner crossover umožňuje pristúpiť k interpretácii a k aranžovaniu kreatívnejšie. Aké sú teraz trendy v crossoveri? A v akej kondícii je podľa vás vážna hudba vo vzťahu k divákovi a v hľadaní nových cestičiek k nemu…

Vážna hudba bola vždy kulisou bežného diváka a tvorila aj jeho európsku identitu. To sa samozrejme v posledných desaťročiach mení a z tej prirodzenej kulisy sa z vážnej hudby stáva niečo zložitejšie a netrpezlivý divák alebo súčasný poslucháč na ňu skrátka nemá čas a trpezlivosť.

Vážna hudba má zároveň aj kúzlo a nevýhodu v tom, že spracováva zložitejšie prežívanie a na to je potrebný nejaký čas. Doteraz sme boli zvyknutí všetko konzumovať rýchlejšie, ale rýchlosť so sebou zároveň prináša aj istú povrchnosť. Predtým ste s postavou v knihe strávili týždeň, dnes pri sledovaní filmového spracovania prinajlepšom dve hodiny a u tiktokového videa pätnásť sekúnd. To na prežívanie nemôže stačiť. Crossover sa to snaží aspoň máličko pootočiť a používať hudbu v zmysle kulís, ku ktorým majú dnešní poslucháči bližší vzťah a vďaka tomu venujú aj viac času na ponorenie sa do hudby.

Na festivale Litomyšl som zažil koncert s názvom Na hranách stylů – crossover summer night, čo malo veľký úspech. Myslíte si, že crossover je cesta, ktorá môže oživiť aj takéto tradičné festivaly a omladiť ich publikum?

Môže tomu tak byť a v nejakej časti festivalu, napríklad za nižšie vstupné a otvorené väčším masám ľudí, sa tomu určite nebráňme. Je potrebné hudbu sprístupňovať všetkým.

Vravíte, že na svojich koncertoch aj často improvizujete a mení sa na nich aj tvar jednotlivých aranžmánov. V čom sa líšia vaše jednotlivé koncerty, keď ich hrávate naživo – je to zmena vo frázovaniach, iné tempo, iné sóla, alebo je to predovšetkým iná komunikácia s odlišným typom publika?

Predovšetkým je to o komunikácii s divákom. Každý koncertný sál a každé publikum je iné. My sa vždy snažíme naladiť na toho konkrétneho diváka a vďaka tomu, že naše programy často nehlásime organizátorom dopredu, šijeme koncert na mieru aj v priebehu večera na pódiu.

Téza umeleckej slobody je reflektovaná aj na vašej debutovej nahrávke Freedom – je podľa vás dôležité, aby ste aj vo vážnej hudbe zviazanej pravidlami, mali umeleckú voľnosť?

Tie pravidlá, ktoré my vnímame, sú prostriedkom k nejakému cieľu. Preto ich nevnímame ako obmedzenia, ale ako pomocníka a vodítko. Pre umeleckú voľnosť je vždy priestor a u nás by to ani inak nešlo. Každý z nás strávil posledné roky svojho štúdia v inej krajine (USA, Švajčiarsko, Nemecko) a priviezli sme si odtiaľ niektoré odlišné pojatie vnímania melódií a samotnej štruktúry hudby. Pravidlá dodávajú rámec, pokoj a istotu, zázemie. Vďaka tomu máme istotu, že môžeme odlietnuť aj niekam inak a vždy nájdeme cestu späť.

Vážna hudba je tiež plná symbolov – či už je to v názvoch, vyjadrením symbolu nejakým zvukom alebo akordom – pracujete tiež so symbolmi smerom k publiku a nechávate to už na jeho vlastnú interpretáciu?

Absolútne! Symboly sú zásadné, k tomu čo používame a potrebujeme. Vyplýva to z obsadenia súboru, štyri violončelá a žiadny spev alebo hovorený hlas. Preto celý obsah alebo presah hrávaných skladieb musí obsahovať moderáciu. Našu hudbu hocikedy vyberáme práve podľa toho, či nájdeme nejaké to obsahové spojenie s ostatnými skladbami programu.

Vystúpite na festivale Pro musica nostra a už pri pohľade na váš program, je jasné, že ide o výber známych melódií od autorov ako Čajkovskij, Chačaturian, Rossini, Dvořák – tieto skladby ste vybrali podľa ich rozpoznateľnosti, alebo aby sa mohla prejaviť vaša virtuozita, prípadne je tam iný motív?

Je dobré už zo začiatku programu presvedčiť divákov, že pred nimi sedia hráči, ktorí vedia, čo robia a tak spravidla na začiatku programu zaraďujeme virtuózne skladby. Zvyšok koncertu už môže byť o hravosti a tam nastupujú skôr skladby, ktoré tvoria aj mimo hudobný obsah.

Čo ma však prekvapilo bolo zaradenie dielo súčasného slovenského skladateľa Pavla Šimaia, ktorý zomrel pred štyrmi rokmi. Mohli by ste trochu predstaviť jeho dielo Tack z vášho pohľadu interpretov.

Skladbu Tack sme naštudovali špeciálne pre tento festival a priznám sa, že som o existencii jeho tvorby nemal žiadne tušenie. Jeho hudba je presiaknutá jemnými emóciami a skladba Tack je toho krásnym dôkazom. Už len názov „vďačnosť“ vyfarbuje o čom to celé je a my sa snažíme posunúť ľuďom to, že máme za čo ďakovať a že predsa len ten svet nie je taký zlý, ako to môže niekedy vyzerať z novinových titulkov.

Na festivale vystúpite na rôznych miestach, či už je to Piešťanská elektráreň, kde hrať starú hudbu v takomto industriálnom prostredí musí byť veľmi zaujímavým zážitkom – na druhej strane je iným zážitkom zase hrať v historickom Dessewffyovskom kaštieli vo Finticiach. Zvyknete precítiť genius loci podobných miest?

Áno, tento festival využíva industriálne prostredie, ako aj nanovo zrekonštruované miesta zdevastovaných pamiatok. Je to ako keď vám na jar znovu priletia spevaví vtáci. Predtým ponuré miesta opäť ožívajú a my sme tomu veľmi radi. Prajeme festivalu, aby sa im to darilo aj naďalej a prinášali život a radosť aj do budúcna.

Mohlo by ťa zaujímať

Simona Šaturová – V piesni má každé slovo, každý nádych, každá čiarka svoj význam a interpret musí využiť tieto možnosti na maximum

V jednom rozhovore ste spomínala, že máte rada harmóniu a vyváženosť. Vo svete vážnej hudby, by poslucháč očakával práve takéto naplnenie, ale je to rôznorodý svet...

Jan Rokyta ml. – Súčasná hudba má v Holandsku väčšiu prioritu, v Strednej Európe si zase viac ceníme jej históriu

Už onedlho vystúpite na festivale Pro Musica Nostra. Vraciate sa často na Slovensko?Veľmi pravidelne – jednak v rámci už pätnásť rokov trvajúcej spolupráce so súborom...

Dušan Šuster alias Marakama Planet – Tri, štyri minúty udržíte pozornosť, preto som urobil housový album v koncentrovanej podobe

Marakama Planet je projekt Dušana Šustera, v ktorom sa prediera húštinou house music. K tomuto žánru sa stavia z rôznych uhlov pohľadu – či...

Peter Ďurinďák z Voľne Pohodení – Cítil som, že nové pesničky sa budú odlišovať, mám predstavu, že každý album by mal byť v niečom iný

Skupina Voľne Pohodení vydala svoj druhý album pod názvom 22:00. Konceptuálna nahrávka sa zaoberá nielen tematikou času a po hudobnej stránke prináša príklon k väčšej melodickosti....