Rada objavuje hlas v nezvyčajných polohách a v dielach, v ktorých vysoká miera abstrakcie pracuje s emóciami. Kde nositeľom myšlienky nie je text, ale spôsob jeho prevedenia. Takto sa vracia k prapodstate spevu – keď sme sa cez intonáciu dorozumievali so svojím okolím a cez dýchanie komunikovali so svojím telom. Na festivale Melos Étos sa soprán Evy Šuškovej stretne v dialógu s husľami Milana Paľu. V koncertnej sieni Klarisiek uvedú dielo – v slovenskej premiére – od maďarského skladateľa György Kurtága.
Dá sa na to pozrieť z dvoch strán – po prvé, festival ponúka možnosť mladým interpretom prezentovať a kreovať svoj interpretačný rukopis – podobne to vnímam u seba, keď som sa po prvýkrát predstavila na festivale ako súčasť vokálneho oktetu v diele Ivana Paríka, neskôr som vystúpila ako sólistka v rámci ansámblových i orchestrálnych diel, v tomto ročníku mám úžasnú príležitosť predstaviť sa v repertoáre, ktorý je môjmu naturelu veľmi blízky v hodinovom recitáli s huslistom. Na strane druhej sme svedkami skvelých interpretačných výstupov špičkových zahraničných umelcov, či návštev veľkých skladateľských osobností, ktorí sa v koncentrovanej podobe prezentujú v rámci festivalového týždňa. Ako študentka som chodila na každý koncert Melosu, bol to pre nás sviatok sledovať naživo množstvo ikonických postáv súčasnej hudby.
Neviem to paušalizovať. Kým v dielach, ako Bartókov Hrad kniežaťa Modrofúza, či Hosokawov Havran plynú ako celok, v Kafka-fragmente, ale aj napríklad v Schoenbergovom Námesačnom Pierotovi má rozdelenie jednotlivých častí svoje opodstatnenie a hudobné čaro. Isto, že je náročné interpretačne i scénicky podržať dielo tak, aby divák nezačal po chvíli odpočítavať čísla do konca koncertu.
Myslím, že nebolo potrebné hľadať špecifický kontrast medzi zvukom našich dvoch „nástrojov“, nakoľko do diela vstupujeme ako vyprofilované osobnosti s vlastným interpretačným rukopisom. Naše skúšanie je najmä o vzájomnom počúvaní sa a rozpoznávaní zvukových prienikov, sólových vstupov, či farebných a technických nuáns, ktoré bývajú pri interpretácii tohto veľdiela často opomínané.
Osobne mám veľmi rada interpretáciu s ansámblom, najmä pokiaľ ide o majstrovsky zvládnutú kompozíciu, čo nebýva v malých obsadeniach vždy pravidlom. Dobre napísaná ansámblová skladba je pre speváka lahôdkou, keď vníma, že sa jeho hlas stáva súčasťou diela a zároveň mu dáva interpretačnú slobodu ukotvenú medzi intimitou spolupráce s klaviristom a zvukovou exponovanosťou pri spievaní s orchestrom. Spojenie s jedným melodickým nástrojom má však množstvo výhod – najmä ak ide o skúseného spoluhráča, akým je Milan Paľa. S radosťou sa stávam súčasťou jeho interpretačného nasadenia, súčasne viem, že ma ako spoluhráča vníma veľmi citlivo a takmer intuitívne vieme rozoznať, kto z nás má v ktorej pasáži zvukový, či výrazový prím, a naopak.
V našom malom umeleckom svete býva často zvykom, že si pedagógovia spevu vytvoria okolo seba akúsi umelú nedotknuteľnú auru, pod ktorú prichýlia nič netušiacich žiakov a presvedčia ich, že nikde inde sa im nedostane toľko hýčkania a opatery, ako práve v ich triede. Títo študenti sú potom ochotní a schopní aj v lete mimo školského roku absolvovať majstrovské kurzy u vlastného pedagóga! V prvých rokoch štúdia spevu je samozrejmé, že je študent pod drobnohľadom jedného pedagóga. Neskôr by však mal ísť „na skusy“ – semester mimo domovskej alma mater, rozličné kurzy, workshopy, semináre… K Rosemary Hardy na kurzy v Sárospataku som sa dostala skrz iniciatívu Dana Mateja, ktorý ma na ňu upozornil, ale veľká vďaka patrí aj mojej pedagogičke Viktórii Stracenskej, ktorá ma k takýmto krokom povzbudzovala. Keď som si chcela rozšíriť obzory v otázkach interpretácie a spoznávania súčasnej hudby, bolo viac ako nutné vycestovať za hranice.
Aby cítili slobodu. Pri hľadaní, objavovaní, realizácii… Nie je to jednoduché, sama som bojovala s predsudkami okolia a najmä ich dopadom na moju psychiku počas koncertov súčasnej hudby ešte dlhé roky po skončení školy. A ešte jedna dôležitá vec – treba si prejsť kompletným klasickým repertoárom a aktívne ho udržiavať počas celej speváckej kariéry. Nemusia to byť operné árie. Pokojne baroková hudba, či romantické piesne. Ideálne z každého rožku trošku. Len skúsenosťou a aktivitou na viacerých frontoch môžete dať interpretácii súčasnej hudby pridanú hodnotu. A skúšať, a hľadať, a spoznávať a byť zvedavý – vždy, nie iba počas štúdia. Áno – a byť nespokojný, vtedy to funguje najlepšie (smiech).
Práve podmienky pre dôstojné umelecké fungovanie sú v našom regióne pre mnohých demotivujúce. Zmierite sa s tým, že väčšinu extrémne náročných diel študujete pre jedno uvedenie, aj s tým, koľko agendy predstavuje komunikácia s inštitúciami, ktoré by nám samozrejme mali poskytnúť rovnaký komfort aký poskytnú interpretom, ktorí na ich pôde prezentujú „klasickú“ klasickú hudbu. V neposlednom rade ste nútený získať rozhľadenosť a prax v grantovom systéme a byť ochotný pri uvádzaní svojich projektov robiť produkciu, manažment, propagáciu, kulisára, technika, grafika, šatniara a barmana v jednom. Otázne je, ako skoro príde k vyhoreniu, alebo vyčerpaniu.
Mimohudobné výrazové prostriedky, medzi ktoré patrí aj dýchanie, sa pri interpretácii využívajú odjakživa. To, že sa postupne zakomponovali aj do samotných vokálnych partitúr je prirodzeným vyústením hľadania nových prvkov v interpretácii i v snahe čo najpresnejšie zachytiť predstavu skladateľa. Ako všetky ostatné rozšírené vokálne techniky, resp. všetky interpretačné výrazové prostriedky, aj využitie dýchania mimo presného zápisu autorom skladby (napríklad v Beriovej Sequenza III, ale aj v skladbe The Four Agreements od Ivana Buffu) môže vyznievať nevkusne a silene. Na druhej strane dokážu dielu pomôcť, nemožno ich však príliš „plánovať“, nakoľko napr. dýchanie je zrkadlom určitého emočného napätia, ktoré prichádza počas samotnej interpretácie a práve originalita a neopakovateľnosť momentu prinesú do skladby pridanú hodnotu.
Nie, nevnímam. Viac vnímam neochotu zoznámiť sa ľudským aparátom aj inak, ako cez učebnice, v ktorých sa dozvedajú rozsah jednotlivých hlasov, ale nevedia reálne zhodnotiť tesitúru skladby, zaradenie slabík do melodického toku, frázovanie a s tým spojené dýchanie a množstvo iných, pre speváka dôležitých vecí, vďaka ktorým má dielo oveľa väčší potenciál dostať sa k viacerým interpretom aj v budúcnosti. Počítač znesie všetko, ale hlasivky sa zväčša opraviť nedajú. Na druhej strane vnímam otvorenosť a snahu väčšiny skladateľov viesť s interpretom dialóg, hľadať kompromisy, v ideálnom prípade zapracovať pripomienky priamo do partitúry.
autor: Daniel Hevier ml. / foto: Boris Nemeth
