8.6 C
Slovakia
utorok, 5 novembra, 2024
spot_img
RozhovoryEva Šušková – V novej hudbe cítim slobodu

Eva Šušková – V novej hudbe cítim slobodu

Eva Šušková / photo by: Boris Nemeth

Rada objavuje hlas v nezvyčajných polohách a v dielach, v ktorých vysoká miera abstrakcie pracuje s emóciami. Kde nositeľom myšlienky nie je text, ale spôsob jeho prevedenia. Takto sa vracia k prapodstate spevu – keď sme sa cez intonáciu dorozumievali so svojím okolím a cez dýchanie komunikovali so svojím telom. Na festivale Melos Étos sa soprán Evy Šuškovej stretne v dialógu s husľami Milana Paľu. V koncertnej sieni Klarisiek uvedú dielo – v slovenskej premiére – od maďarského skladateľa György Kurtága.

Musicpress:
Charakterizujú vás ako zanietenú propagátorku slovenskej hudby a práve festival Melos Étos uvádza mnohé diela od slovenských autorov. Čím môžu podobné festivaly posúvať úroveň interpretačného umenia na Slovensku?
 
Eva Šušková:

Dá sa na to pozrieť z dvoch strán – po prvé, festival ponúka možnosť mladým interpretom prezentovať a kreovať svoj interpretačný rukopis – podobne to vnímam u seba, keď som sa po prvýkrát predstavila na festivale ako súčasť vokálneho oktetu v diele Ivana Paríka, neskôr som vystúpila ako sólistka v rámci ansámblových i orchestrálnych diel, v tomto ročníku mám úžasnú príležitosť predstaviť sa v repertoáre, ktorý je môjmu naturelu veľmi blízky v hodinovom recitáli s huslistom. Na strane druhej sme svedkami skvelých interpretačných výstupov špičkových zahraničných umelcov, či návštev veľkých skladateľských osobností, ktorí sa v koncentrovanej podobe prezentujú v rámci festivalového týždňa. Ako študentka som chodila na každý koncert Melosu, bol to pre nás sviatok sledovať naživo množstvo ikonických postáv súčasnej hudby.

 
Musicpress:
Na festivale uvediete dielo Kafka-Fragmente od maďarského skladateľa György Kurtága, ktorého charakteristické oddeľovanie miniatúrnych častí vytvára nielen expresivitu a dávku napätia, ale zároveň pomáha k nadýchnutiu interpreta v ťažkých frázach. Máte radšej uzavreté či otvorené celky?
 
Eva Šušková:

Neviem to paušalizovať. Kým v dielach, ako Bartókov Hrad kniežaťa Modrofúza, či Hosokawov Havran plynú ako celok, v Kafka-fragmente, ale aj napríklad v Schoenbergovom Námesačnom Pierotovi má rozdelenie jednotlivých častí svoje opodstatnenie a hudobné čaro. Isto, že je náročné interpretačne i scénicky podržať dielo tak, aby divák nezačal po chvíli odpočítavať čísla do konca koncertu.

 
Musicpress:
Dialóg v tejto kompozícii sa odohráva medzi sopránom a husľami, ktoré sú najviac pripodobňované ľudskému hlasu. Ako ste s Milanom Paľom pristúpili k naštudovaniu, aby ste sa prirodzene dopĺňali aj kontrastovali v tomto jednoliatom zvuku?
 
Eva Šušková:

Myslím, že nebolo potrebné hľadať špecifický kontrast medzi zvukom našich dvoch „nástrojov“, nakoľko do diela vstupujeme ako vyprofilované osobnosti s vlastným interpretačným rukopisom. Naše skúšanie je najmä o vzájomnom počúvaní sa a rozpoznávaní zvukových prienikov, sólových vstupov, či farebných a technických nuáns, ktoré bývajú pri interpretácii tohto veľdiela často opomínané.

 
Musicpress:
Na festivale ste sa už predstavili aj so súborom Quasars Ensemble, s ktorým ste zahrali dve vokálne skladby od fínskej skladateľky Kaiji Saariaho. Je pre vás väčšou výzvou zapasovať do ansámblového prejavu, alebo práve dialógy s jedným nástrojom?
 
Eva Šušková:

Osobne mám veľmi rada interpretáciu s ansámblom, najmä pokiaľ ide o majstrovsky zvládnutú kompozíciu, čo nebýva v malých obsadeniach vždy pravidlom. Dobre napísaná ansámblová skladba je pre speváka lahôdkou, keď vníma, že sa jeho hlas stáva súčasťou diela a zároveň mu dáva interpretačnú slobodu ukotvenú medzi intimitou spolupráce s klaviristom a zvukovou exponovanosťou pri spievaní s orchestrom. Spojenie s jedným melodickým nástrojom má však množstvo výhod – najmä ak ide o skúseného spoluhráča, akým je Milan Paľa. S radosťou sa stávam súčasťou jeho interpretačného nasadenia, súčasne viem, že ma ako spoluhráča vníma veľmi citlivo a takmer intuitívne vieme rozoznať, kto z nás má v ktorej pasáži zvukový, či výrazový prím, a naopak.

 
Musicpress:
Diela od Györgyho Kurtága ste rozoberali u známej švédsko-americkej sopranistky Rosemary Hardy. Prečo sú pre spevákov dôležité majstrovské kurzy a hlavne v oblasti hudby 20. a 21. storočia?
 
Eva Šušková:

V našom malom umeleckom svete býva často zvykom, že si pedagógovia spevu vytvoria okolo seba akúsi umelú nedotknuteľnú auru, pod ktorú prichýlia nič netušiacich žiakov a presvedčia ich, že nikde inde sa im nedostane toľko hýčkania a opatery, ako práve v ich triede. Títo študenti sú potom ochotní a schopní aj v lete mimo školského roku absolvovať majstrovské kurzy u vlastného pedagóga! V prvých rokoch štúdia spevu je samozrejmé, že je študent pod drobnohľadom jedného pedagóga. Neskôr by však mal ísť „na skusy“ – semester mimo domovskej alma mater, rozličné kurzy, workshopy, semináre… K Rosemary Hardy na kurzy v Sárospataku som sa dostala skrz iniciatívu Dana Mateja, ktorý ma na ňu upozornil, ale veľká vďaka patrí aj mojej pedagogičke Viktórii Stracenskej, ktorá ma k takýmto krokom povzbudzovala. Keď som si chcela rozšíriť obzory v otázkach interpretácie a spoznávania súčasnej hudby, bolo viac ako nutné vycestovať za hranice.

 
Musicpress:
Čo by ste odporučili mladým absolventom, ktorí sa chcú venovať súčasnému spevu alebo novej hudbe?
 
Eva Šušková:

Aby cítili slobodu. Pri hľadaní, objavovaní, realizácii… Nie je to jednoduché, sama som bojovala s predsudkami okolia a najmä ich dopadom na moju psychiku počas koncertov súčasnej hudby ešte dlhé roky po skončení školy. A ešte jedna dôležitá vec – treba si prejsť kompletným klasickým repertoárom a aktívne ho udržiavať počas celej speváckej kariéry. Nemusia to byť operné árie. Pokojne baroková hudba, či romantické piesne. Ideálne z každého rožku trošku. Len skúsenosťou a aktivitou na viacerých frontoch môžete dať interpretácii súčasnej hudby pridanú hodnotu. A skúšať, a hľadať, a spoznávať a byť zvedavý – vždy, nie iba počas štúdia. Áno – a byť nespokojný, vtedy to funguje najlepšie (smiech).

 
Musicpress:
Človek je tvor, ktorý neustále hľadí dopredu a dáva si ďalšie výzvy prekonávať zdanlivo už neprekonateľné. Aké podmienky vytvára pre spevákov a speváčky nová hudba? Kde sú podľa vás limity vo vokálnej interpretácii novej hudby?
 
Eva Šušková:

Práve podmienky pre dôstojné umelecké fungovanie sú v našom regióne pre mnohých demotivujúce. Zmierite sa s tým, že väčšinu extrémne náročných diel študujete pre jedno uvedenie, aj s tým, koľko agendy predstavuje komunikácia s inštitúciami, ktoré by nám samozrejme mali poskytnúť rovnaký komfort aký poskytnú interpretom, ktorí na ich pôde prezentujú „klasickú“ klasickú hudbu. V neposlednom rade ste nútený získať rozhľadenosť a prax v grantovom systéme a byť ochotný pri uvádzaní svojich projektov robiť produkciu, manažment, propagáciu, kulisára, technika, grafika, šatniara a barmana v jednom. Otázne je, ako skoro príde k vyhoreniu, alebo vyčerpaniu.

 
Musicpress:
Veľmi zaujímavým v tejto oblasti je zapojenie ľudského dýchania, nie ako metodická príručka pri interpretácii, ale ako začlenenie do samotného hudobného deja. Čo si o tom myslíte?
 
Eva Šušková:

Mimohudobné výrazové prostriedky, medzi ktoré patrí aj dýchanie, sa pri interpretácii využívajú odjakživa. To, že sa postupne zakomponovali aj do samotných vokálnych partitúr je prirodzeným vyústením hľadania nových prvkov v interpretácii i v snahe čo najpresnejšie zachytiť predstavu skladateľa. Ako všetky ostatné rozšírené vokálne techniky, resp. všetky interpretačné výrazové prostriedky, aj využitie dýchania mimo presného zápisu autorom skladby (napríklad v Beriovej Sequenza III, ale aj v skladbe The Four Agreements od Ivana Buffu) môže vyznievať nevkusne a silene. Na druhej strane dokážu dielu pomôcť, nemožno ich však príliš „plánovať“, nakoľko napr. dýchanie je zrkadlom určitého emočného napätia, ktoré prichádza počas samotnej interpretácie a práve originalita a neopakovateľnosť momentu prinesú do skladby pridanú hodnotu.

 
Musicpress:
Vnímate vokálnu skladbu inak než, keď ju píše muž a inak, keď ju komponuje žena? Panujú tam podľa vás rozdiely vo vnímaní rozsahu?
 
Eva Šušková:

Nie, nevnímam. Viac vnímam neochotu zoznámiť sa ľudským aparátom aj inak, ako cez učebnice, v ktorých sa dozvedajú rozsah jednotlivých hlasov, ale nevedia reálne zhodnotiť tesitúru skladby, zaradenie slabík do melodického toku, frázovanie a s tým spojené dýchanie a množstvo iných, pre speváka dôležitých vecí, vďaka ktorým má dielo oveľa väčší potenciál dostať sa k viacerým interpretom aj v budúcnosti. Počítač znesie všetko, ale hlasivky sa zväčša opraviť nedajú. Na druhej strane vnímam otvorenosť a snahu väčšiny skladateľov viesť s interpretom dialóg, hľadať kompromisy, v ideálnom prípade zapracovať pripomienky priamo do partitúry.

 

autor: Daniel Hevier ml. / foto: Boris Nemeth