8.6 C
Slovakia
piatok, 23 apríla, 2021
Rozhovory Pavol Zelenay – Nemám zapnuté rádio, len aby nebolo ticho, počúvam sústredene

Pavol Zelenay – Nemám zapnuté rádio, len aby nebolo ticho, počúvam sústredene

Pavol Zelenay

Pavol Zelenay (1928) je skladateľ slovenských populárnych piesní, zakladateľ Bratislavskej lýry, organizátor, rozhlasový redaktor a aj autor kníh a článkov o slovenskej populárnej hudbe. Jeho záslužná činnosť vzbudzuje obdiv a úctu u mnohých nadšencov slovenskej pôvodnej pop music. Vďaka jeho práci má slovenská populárna pieseň zozbierané základné stavebné kamene jej prvých tridsiatich rokov v sérii 10 CD v Antológii. V rozhovore zaspomínal nad svojimi začiatkami, vyznal sa zo svojej obľúbenej éry v populárnej hudbe, vyjadril názor na jej súčasnú podobu a zveril sa čo ho momentálne najviac zamestnáva.

Pracovali ste na rôznych miestach a ste stále veľmi aktívny; pri ktorej činnosti alebo v ktorom zamestnaní ste sa cítili najšťastnejšie alebo najspokojnejšie?

V živote som si vyskúšal prácu zememerača, administratívneho pracovníka, hudobníka, skladateľa, organizátora hudobného života i hudobného publicistu. Každá práca ma napĺňala spokojnosťou, lebo som videl jej zmysel, premýšľal som o nej, hľadal možnosti jej racionalizácie. Nepatrím medzi tých, čo popri tom, čo robia, pozerajú na to, čo iné by mohli robiť. Po celý život ma sprevádzala hudba, v ktorej som napokon našiel svoje uplatnenie. Mal som šťastie: môj celoživotný koníček ma aj živil. A navyše: mal som šťastie aj na slušných, rozhľadených a príjemných spolupracovníkov, lebo človek obyčajne neurobí nikdy nič celkom sám. Aj keď ide o zdanlivo celkom zanedbateľné veci. Všetkým som za to povďačný.

Kedy ste zistili, že je hudba pre Vás „tá pravá“?

V roku 1958, keď som sa rozhodol stať sa hudobníkom z povolania. Ale musím priznať, že k tomu mi pomohli aj kádrovníci.

Čo máte na hudbe najradšej? A akú hudbu by sme mohli označiť za Vašu obľúbenú?

Vždy ma vedela zaujať a  nadchnúť nejaká zaujímavá harmonizácia, inovatívny, dobre vymyslený harmonický postup, jeho vnútorná, často priam matematická logika. Mojou obľúbenou hudbou sa stal swing, ktorý som nasával v mladosti. Hlavne orchestrálne skladby ako Moonlight Serenade s orchestrom Glenn Millera, String of Pearls, Harry Jamesovo Trumpet Blues and Cantabile, Stan Kentonov Artistry Jump, Count Basieho Lil´Darlin´ a rad ďalších. Rád som mal samozrejme aj Franka Sinatru, Ellu Fitzgeraldovú, Louisa Armstronga, Tonyho Benetta, Nat King Colea a celý rad ďalších spevákov a malých vokálnych skupín, ktorí spevom rozdávali potešenie. Dobre sa cítim, keď spieva Barbra Streisand, Diana Warwick, Stevie Wonder, Whitney Houston, Bee Gees, Diana Krall, Lisa Stansfield, Michael Bublé, Antonio Carlos Jobim, Gloria Gaynor atď., ťažko je menovať celý rad ďalších… Ale nemám pustené rádio v rámci hesla: Len aby prepánajána nebolo ticho! Myslím, že žijeme vo zvukovom smogu. Nepočúvam hudbu tak, že zapnem rádio a uvidíme, čo tam bude. Mám technické vybavenie, ktoré mi umožňuje počúvať hudbu cielene a vtedy, keď mi to vyhovuje – mám čas a môžem sa sústrediť na to, čo počúvam. Ale nikomu nezazlievam, keď počúva hudbu, nazvime to prísluchom.

Zostavili ste Antológiu slovenskej populárnej hudby. Verím, že zostavenie toľkých nahrávok prvých populárnych slovenských piesní na CDVám muselo zabrať niekoľko rokov. Ako ste postupovali pri výbere piesní, ktoré tu uvádzate? Išlo o náhodnú činnosť alebo ste po každej piesni vedome pátrali?

Zostaveniu Antológie predchádzala pomerne jednoduchá logistická príprava, pri jej praktickej realizácii to bolo naopak. Vyžadovala si dlhoročné, pracovne náročné systematické úsilie. Inak povedané: mojou úlohou bolo oboznámiť sa s celou dovtedy jestvujúcou slovenskou populárnou hudbou, a vybrať z nej a zostaviť reprezentatívnu časť v primeranom rozsahu. Hlavným zdrojom mojich informácií o vzniknutých dielach bol Slovenský ochranný zväz autorský (SOZA). Vďaka ústretovosti vtedajšieho riaditeľa Gejzu Dusíka (1949 – 1974) som tam získal základný zoznam. Ten som doplnil piesňami z katalógov všetkých hudobných vydavateľstiev a gramofónových firiem v Československu, zoznamov hudobných vydavateľstiev i zoznamov archívov mne známych fanúšikov slovenskej populárnej hudby – zberateľov nôt a platní. Katalógy firiem neboli však veľmi spoľahlivé, lebo boli vydávané pre obchodné potreby, a ak sa napr. titul vypredal, z katalógu ho vyradili. Najťažšie bolo obdobie fyzického obstarávania notových materiálov a gramofónových nahrávok. Povďačný som bol zberateľom, ktorí ich boli ochotní zapožičať, aby som si ich mohol skopírovať, resp. prehrať. V roku 1964, keď som s týmito prácami začínal, ešte nebola k dispozícii výpočtová technika, ktorá mi po štyridsiatich rokoch vlastne uľahčila (a vôbec umožnila) prácu na Antológii.

Prehrávanie zapožičaných šelakových platní malo tiež svoje úskalia. Problémom bolo samotné obstaranie technicky vyhovujúceho gramofónu, obstaranie dostatočného počtu ihiel a pod. Všetko som to chcel urobiť veľmi zodpovedne. Uvedomoval som si, že som pravdepodobne posledný, ktorý má ešte možnosť obstarať všetky potrebné podklady. Niektoré tituly som prehral až šesťkrát, aby som mohol vybrať technicky najkvalitnejší. Digitalizácia mi napr. umožnila zostaviť kvalitnú nahrávku jednej piesne použitím vybraných častí viacerých nahrávok, i odstraňovať akustické kazy. Piesne do Antológie som teda vyberal na základe poznania tvorby, autorov, interpretov a dirigentov. Snažil som sa dodržať primeranú proporcionalitu. Otázku vzťahu popularita – kvalita nie je v populárnej hudbe zanedbateľná. Tak sa vedľa seba ocitli piesne, ktoré si získali širokú popularitu vedľa piesní, ktoré naznačovali progresívny vývin tohto žánru u nás. Neviem si predstaviť, ako by bolo možno zodpovedne zostaviť nejakú Antológiu formou náhodnej činnosti.

Akej práci sa v súčasnosti venujete najviac?

Od odchodu do dôchodku (1990) som sa venoval spracovávaniu nadobudnutých poznatkov. Na to som dovtedy nemal čas. Svoje úsilie som zameral na zachytenie histórie prvých tridsať rokov existencie slovenskej populárnej hudby. To si vyžiadalo urobiť rozsiahle rešerše a prehľady, ktoré dovtedy prakticky nejestvovali – zostaviť zoznam všetkých tlačou vydaných populárnych piesní, (zohnať ich, naskenovať, oboznámiť sa s nimi), zostaviť diskografiu slovenskej populárnej hudby (získať platne, prehrať ich, spísať potrebné dáta), urobiť rozhovory s autormi hudby, textármi, spevákmi, dirigentmi, organizátormi hudobného života v minulosti, i ďalšími aktérmi z tejto oblasti (písomne ich spracovať, naskenovať požičané fotografie, bulletiny, plagáty a pod.). Podstatnú časť som zverejnil v tlačených publikáciách, niektoré sú v digitálnej podobe v inštitúciách, ktoré podľa zákona majú oprávnenie ich vlastniť, alebo sa očakáva, že ich majú vo svojich zbierkach a archívoch. Mám dobré kontakty s pracovníkmi inštitúcií, kam takéto materiály patria a ich časť som im už dal k dispozícii. Mám však ešte pomerne veľa materiálov, do ktorých som investoval úsilie i čas, ktoré sú svojim spôsobom jedinečné a preto mám pocit, že by sa mali nejako zachovať.

Riešeniu týchto problémov sa venujem v týchto dňoch. Sú hlavne dva: jeden spočíva v tlačovom zákone, ktorý nedovoľuje zverejniť kópie notových materiálov, riešenie druhého problému je zakliaty v nedostatku mojich pracovných kapacít. Mám totiž zapísaných niečo vyše dvesto rozhovorov s už dávno nežijúcimi ľuďmi, ktoré som si robil celý život. To znamená, že nie sú v počítači a mnohé som si zapísal v skratkách, pri ktorých mi chvíľu trvá, kým si spomeniem, čo znamenajú. Riešenie týchto prepisov teda nemôžem zveriť ani ľuďom, ktorí mi v tomto smere už ponúkli nezištnú pomoc. Táto práca ma ešte čaká, ale mám svoje povinnosti aj voči rodine – zdigitalizoval som vyše dve tisíc rodinných fotografií a čaká ma ešte spracovanie niekoľko hodín trvajúcich starých 8 mm (už zdigitalizovaných) úzkych filmov. Takže rozhodne sa nenudím.

Aký názor máte na populárnu hudbu v súčasnosti u nás alebo vo svete?

Moderná populárna hudba je umelecká aj módna oblasť, ktorá sa vyvíja veľmi prudko. Je to predovšetkým hudba patriaca „up to date“ mládeži. Prakticky každá generačná skupina si obľúbi hudbu svojej mladosti a tento ideál si nesie do konca života. Všetko, čo bolo predtým, neuznáva ako staré, komerčné, nezaujímavé a prekonané. Hudbu nasledujúcej generačnej skupiny považuje za znervózňujúcu, nezmyselnú, bez ladu a skladu, a po pár rokoch si v tejto súvislosti kladie otázku: kam tento svet dospeje, keď to takto pôjde ďalej? Je to odraz zvyšujúcej sa hektiky nášho života. V knižke Hudba – Tanec – Pieseň som si v dodatku formou bonusu dovolil uverejniť moju hypotézu o princípoch vývoja populárnej hudby. Tam možno nájsť odpoveď na danú otázku, tu na to nevidím priestor.

Dovoľte mi ešte širší, všeobecnejší pohľad. Vývin tejto hudby vo svete je potrebné sledovať, aby sme s ňou nestratili kontakt, aby slovenskí autori vedeli ponúknuť domácemu publiku svoju tvorbu v aktuálnom dobovom duchu. Aby sa pri dnešných technických možnostiach jej šírenia neobracalo výlučne na svetovú tvorbu. A populárna hudba u nás? Mal som šesť rokov, keď sa rozchýrilo, že vzniklo prvé slovenské tango. Zažil som obrovský úspech Dusíkovho šlágra Rodný môj kraj, ale zažil som aj to, že sme nemali orchester, ktorý by ho primerane zahral. Bol som svedkom nedostatku slovenských hudobníkov. Rád si spomínam na naše talenty z tejto oblasti, na ľudí, ktorí vedeli potešiť svojich fanúšikov. Zo svojich spomienok isteže nemôžem vyradiť ani  neúspechy, nedostatky a prekážky, ktoré prekonávala naša populárna hudba na ceste do dnešných dní. Kdeže sú tie časy, keď dvoj, trojčlenné cigánske kapely museli prosiť majiteľov podnikov o povolenie hrať v ich zariadení a mať pri dverách položený tanier na milodary hostí? Dávno minuli roky, keď sme nemali slovenských hudobníkov do rozhlasového orchestra. A dnes? Iste nie je všetko ideálne (a pravdepodobne nikdy ani nebude), ale potichu som hrdý na to, že dnes naše kapely na vlastnom „stage“ s pomocou reprezentatívnej zvukovej, svetelnej a javiskovej techniky prezentujú vlastnú tvorbu. A ich generačným súputníkom sa to páči, stotožňujú sa s nimi! Akceptujú ju ako svoju hudbu. Teším sa, že to tak je. Veď som tomu sám ako organizátor hudobného života napomáhal, ale tam ja už nepatrím. Uvedomujem si, že to nie je hudba pre mňa – dlho nepatrím už medzi mládež! Ja si tak, ako každý z nás, tú svoju populárnu hudbu z mladosti nesieme až do hrobu.

Občas sa stretávam s otázkou, či by nebolo dobre obnoviť Bratislavskú lýru. Myslím, že tu platí pravidlo, ktoré hovorí, že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky. Aj festivaly podliehajú vývinu. Spomeniem iba prechod z okázalých koncertov v spoločenských oblekoch na prechod na tzv. open air festivaly v džínsoch. Domnievam sa, že Lýru vie svojim spôsobom nahradiť Pohoda. Festival, ktorý sa prezentuje ako multikultúrne podujatie a má úctyhodný dosah i dopad. Iná otázka by bola, či tu ten typ hudby, aká znela v prvých rokoch na pódiu BL nechýba. Ale táto otázka by mala byť formulovaná inak. Napríklad: Ponúkame našim ľuďom každého veku dosť širokú paletu hudobných žánrov a štýlov? Nie sme náhodou v zajatí komerčne motivovanej jednostrunnosti? (poznámka autorky – vedome s „u“) To sa týka kultúry národa, a viem, že odpoveď je jednoduchá, ale riešenie zložité.

Vedeli by ste opísať atmosféru v hudobníckej komunite v 50. rokoch? Bolo medzi hudobníkmi napätie? V akej situácii ste sa nachádzali Vy?

Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá, lebo hudobnícka komunita predstavuje veľmi heterogénnu spoločnosť. Ale pokúsim sa charakterizovať aspoň jej širšie okruhy. Prvé roky po prevzatí moci KSČ priniesli v prvom rade zmeny v hospodárskej oblasti. Dotýkali sa predovšetkým priemyslu a poľnohospodárstva. Začiatkom päťdesiatych rokov sa mohli politickí funkcionári začať venovať aj tzv. nadstavbe, v ktorej považovali za potrebné riešiť hlavne ideologické otázky. Riadenie ľudí sa uskutočňovalo prostredníctvom ich kádrového podchytenia v inštitúciách a organizáciách. Ukázalo sa, že vrstva kaviarenských hudobníkov nemala jednotného zamestnávateľa. Až niekedy po roku 1952 boli začlenení do Koncertnej a divadelnej kancelárie. Režim prejavoval výsostný záujem o kultúru, aby ju podporoval a využíval ako účinný nástroj ideologického vplyvu. Od jej tvorcov vyžadoval tvorbu v duchu socialistického realizmu. Tvorba v tomto duchu mala byť podľa významného marxistického teoretika Alexandra Ždanova formou národná, obsahom socialistická. Kritický pohľad sa mal zameriavať na triednych nepriateľov. Diskusie na túto tému nikdy neskončili.

Prvé roky po prevzatí moci KSČ priniesli v prvom rade zmeny v hospodárskej oblasti. Dotýkali sa predovšetkým priemyslu a poľnohospodárstva. Začiatkom päťdesiatych rokov sa mohli politickí funkcionári začať venovať aj tzv. nadstavbe, v ktorej považovali za potrebné riešiť hlavne ideologické otázky. Riadenie ľudí sa uskutočňovalo prostredníctvom ich kádrového podchytenia v inštitúciách a organizáciách. Ukázalo sa, že vrstva kaviarenských hudobníkov nemala jednotného zamestnávateľa. Až niekedy po roku 1952 boli začlenení do Koncertnej a divadelnej kancelárie. Režim prejavoval výsostný záujem o kultúru, aby ju podporoval a využíval ako účinný nástroj ideologického vplyvu. Od jej tvorcov vyžadoval tvorbu v duchu socialistického realizmu. Tvorba v tomto duchu mala byť podľa významného marxistického teoretika Alexandra Ždanova formou národná, obsahom socialistická. Kritický pohľad sa mal zameriavať na triednych nepriateľov. Diskusie na túto tému nikdy neskončili.

Jednotliví hudobníci pôsobili v rôznych hudobných okruhoch, ku ktorým mala legislatíva vymedzené vzťahy, Do výsostne podporovaných žánrov patrili hudba symfonická, operná, komorná, zborová, ľudová a im blízka. Mohutnú podporu dostávali Osvetové zariadenia na rôznych úrovniach, pre rozmanité zložky ľudovej umeleckej tvorivosti. Akceptovaná bola hudba dychových orchestrov (predovšetkým pre jej funkčnosť na slávnostiach a prehliadkach), trpená bola opereta (mala biľag pozostatku buržoáznej kultúry, ale operetu napísal aj I. Dunajevskij…) i vysoko problematická tzv. tanečná hudba (hudba slúžiaca k spoločenskému tancu). K džezu boli rozporné postoje. Odsudzovaný bol ako nástroj ideologickej diverzie a kultúry nepriateľa v studenej vojne, obraňovali ho ako prínos utlačovaných amerických černochov do svetovej kultúry, hrubým klincom do džezovej truhly bolo prehlásenie istého amerického senátora, že Američania dobijú Východný Berlín džezovou trúbkou. Naopak, uznávaniu džezu u nás pomohli umelecké úspechy džezových hudobníkov ZSSR, Poľska i Maďarska. Neopatrne prejavený pozitívny vzťah funkcionára k džezu predstavoval veľké riziko.

Veľké tlaky na tvorcov boli vyvíjané najmä v prvej polovici päťdesiatych rokov minulého storočia v tvorbe tzv. „častušiek“. Tento výraz bol prevzatý z ruštiny, a očakávalo sa od tvorcov častušiek, že budú vtipne a zábavne pranierovať chyby a nedostatky brzdiace plnenie aktuálnych politických a hospodárskych plánov a zosmiešňovať kapitalizmus. Tento druh tvorby u nás však nenašiel funkcionármi očakávaný ohlas.

Situácia – ako som ju vyššie opísal – sa takto neútešne prejavovala hlavne v populárnej hudbe v rozhlasovom a od r. 1956 aj v televíznom vysielaní. V nich aj kultúrne redakcie nepodliehali riadeniu Povereníctva kultúry, ale ideologickému oddeleniu KSČ. Na hudbu, vtedy hranú výlučne naživo v kaviarňach, na plesoch a zábavách, to nemalo vplyv. Podobne týmto želaniam nepodľahli ani amatérske kapely. Na hudobných učilištiach však občas dochádzalo k vylúčeniu zo štúdia, keď bol niekto „prichytený“, že hral v tanečnej (džezovej) kapele. Aby som aspoň čiastočne odpovedal na položenú otázku: v hudobnej komunite nebol dôvod, aby dochádzalo k napätiu. To sa vytváralo na úrovni dramaturgie verejnoprávnych masovokomunikačných prostriedkov (iné vtedy neboli), vo vzťahu k ich vedeniu, resp. politickej vrchnosti.

A na záver ešte k mojej situácii. Študoval som na VŠTU, odbor zememeračstva v Bratislave, a súčasne som bol žiakom Hudobného ústavu hl. mesta Bratislavy (klarinet). Ako amatérsky hudobník som hral v inštrumentálnej skupine Night Club a s Jánom Bauerom zakladal big band KOLEKTÍV 50 zložený z vysokoškolákov. V rokoch 1952 – 1954 som absolvoval vojenskú prezenčnú službu. Následne som zostal pracovať ako civilný zamestnanec na Vojenskom projektovom ústave a ako amatér som pôsobil v orchestri Jána Siváčka (líder saxofónovej sekcie a aranžér). Od roku 1958 so sa stal hudobníkom z povolania a bezmála desať rokov som hral v kapele Juraja Berczellera v Tatra revue (klarinetista, saxofonista a aranžér orchestra).

Dostali ste sa počas socializmu do situácie, kedy ste uvažovali o emigrácii?

Iba neskôr, takmer ako tridsaťročný som si uvedomil, niekde v pozadí môjho povedomia, že spájam svoju prácu a tým aj vlastnú existenciu so slovenskou populárnou hudbou. Zaujala ma, stal som sa jej súčasťou a mohol som v nej istý čas, do istej miery vyvíjať aktivity podľa vlastných predstáv. To by sa v emigrácii sotva dalo robiť. Asi preto som si nikdy nevedel predstaviť život v emigrácii. To neznamená, že práca s populárnou hudbou neprinášala existenčné problémy. Zvlášť v rokoch po socialistickej revolúcii a v normalizačných rokoch. Po roku 1968 mi manželka s istou dávkou nepokoja povedala, že sa jej priateľky spytujú, či nemienime emigrovať. Čo im má povedať, keď my sme sa o tom ani nerozprávali? Videl som, ako s úľavou prijala moje slová, že som na to nikdy ani nepomyslel.

Mohli by ste opísať Františka Krištofa Veselého ako človeka? Keďže ste sa s ním stretli osobne, rada by som vedela, ako na Vás pôsobil. Stretli ste sa aj s jeho manželkou?

S F. K. Veselým som mal možnosť spolupracovať ako autor, hudobník a aranžér. Po prvý raz sme sa osobne stretli, keď prijal moju ponuku nahrať na platne môj valčík „Stretnutie“ (s textom Viery Palátovej). Asi od roku 1950 som hral v externom orchestri rozhlasového redaktora Júliusa Bavolyára, ktorý nahrával populárnu hudbu pre potreby rozhlasového vysielania Československého rozhlasu v Bratislave. Bol som jeho aranžérom a pri nahrávaní rátal aj s mojimi autorskými príspevkami. Orchester mal variabilné obsadenie zvyčajne strednej veľkosti, ale obaja sme túžili po veľkom zvuku. „Ďusi“ ako rozhlasový redaktor vedel zariadiť, že som mohol napísať svoju orchestrálnu skladbu „Večer na dedine“ pre najväčšie obsadenie orchestra, pre aké som kedy niečo v živote napísal. Okrem štandardného obsadenia klasického big bandu som využil kompletnú sekciu sláčikov, lesných rohov, driev a bicej súpravy (vrátane timpanov) rozhlasového symfonického orchestra. (Nahrávka sa žiaľbohu nezachovala.) Pokým menšie obsadenia pri nahrávaní viedol Bavolyár spoza klavíra, na veľké obsadenie pozýval za dirigentský pult Milana Nováka. Tak to bolo aj pri nahrávaní mojej piesne s F. K. Veselým, ktorú som zaranžoval pre veľký tanečný orchester, postavený na zvuku sláčikov. (Nahrávka sa realizovala vo veľkom štúdiu SR na Zochovej ulici 1. v bývalej telocvični. Spevák nahrával súčasne s orchestrom, vtedy sa ešte nepoužíval playback.)

Od roku 1958 som sa stal profesionálnym hudobníkom v orchestri Juraja Berczellera. Účinkovali sme v Tatra kabarete, ktorý sa po zmene charakteru programovej náplne premenoval na Tatra revue. Našou úlohou bolo sprevádzať divadelné predstavenia a po predstavení hrať do tanca. Podľa divadelného zákona sme mohli mať iba osemnásť vystúpení mesačne, takže sme mali priestor ešte aj na autonómne koncertné vystúpenia, sprostredkovávané Koncertnou a divadelnou kanceláriou. Popritom nás povolávala do svojich programov bratislavská televízia, nahrávali sme pre potreby rozhlasu a populárne piesne na gramofónové platne. Pri týchto príležitostiach sme spolupracovali aj s majstrom Veselým, pre ktorého som aranžoval skladby, ktoré spieval. Azda najvýznamnejšou a najrozsiahlejšou mojou spoluprácou bola v roku 1966 príprava hudobnej stránky filmu „Škandál v Melodias banke“ podľa scenára Júliusa Satinského. Aranžoval som tam pre neho rad starých, prevažne Dusíkových šlágrov, funkčne zapojených do deja.

Ako z uvedeného vyplýva, naše spoločné stretnutia s F. K. Veselým boli vždy motivované pracovne, a medzi také rátam aj naše rozhovory, ktoré sme absolvovali, keď som ho žiadal o zdieľanie poznatkov z histórie slovenskej populárnej hudby. Našiel som v tomto u neho porozumenie a ochotu. Bol to distingvovaný, rozhľadený, výsostne seriózny človek a umelec, spevák, herec a režisér. Na svoje vystúpenia prichádzal vždy perfektne pripravený, správal sa síce vyberaným, ale absolútne prirodzeným elegantným spôsobom. Obrazne by som povedal, že sa vedel pohybovať v smokingu. Nezastupiteľné je jeho miesto hneď v následníctve za slovenskými spevákmi, priekopníkmi slovenskej populárnej hudby, Štefanom Hozom a Jankom Blahom. Významný bol jeho osobitý spôsob interpretácie s vplyvom divadla. Mal zmysel pre text, „spieval texty“ a tak to učil aj ostatných. Snažil sa vyjadriť obsah textu. Jeho spôsob interpretácie bol veľmi blízky štýlu šansonierov. Vždy si vedel piesňou a s úsmevom získať svoje publikum. Neprekonaný ostáva v relatívnom počte nahrávok prvej úspešnej éry v slovenskej populárnej hudbe.

Poznal som aj členov jeho rodiny, jeho manželku pani Gizelu, i dcéru MUDr. Evu Veselú. Náš vzájomný kontakt s príbuznými Veselého sa zintenzívnil hlavne v období, keď už nežil, potom, ako som sa rozhodol napísať dejiny slovenskej populárnej hudby. Im som povďačný nielen za spresnenie mnohých údajov z jeho života, ale aj za sprístupnenie ich súkromnej zbierky zachovalých starých šelakových platní. Podstatná časť z nich mi poslúžila pri zostavovaní Antológie.

Autor: Barbora Uričová

muzikologia

Recenzia vznikla za podpory katedry Muzikológie FIFUK.