Brighton a New York – dve mestá, kde získala hudobné vzdelanie, aby mohla ďalej rozvíjať svoj umelecký prejav. Bachelor of Science a Make It Poetic – dve nahrávky, na ktorých zaznievajú precítené skladby s výraznými aranžmánmi a osobitými textami v angličtine. V rozhovore nám Tamara Kramar prezradila viac o živote v zahraničí, spolupráci s kapelou, procese tvorby aj o svojom vystúpení 12. júla na festivale Groove Brno.
Od vášho debutového EP Bachelor of Science, ktorého názov odkazoval na vaše štúdium neurovedy, uplynuli už necelé tri roky. Nedávno ste vydali album Make It Poetic, ktorý vznikol počas vášho štúdia hudby. Vnímate tento album ako akýsi „magisterský titul“ vo vašej umeleckej ceste? Je pre vás zavŕšením ďalšej etapy, posunom k vyspelejšiemu hudobnému prejavu?
Projekt Make It Poetic pre mňa symbolizuje prerod môjho vnímania hudby z hobby na full-time job a reflektuje tak aj môj umelecký posun. Počas tvorby Bachelor of Science som študovala kognitívnu neurovedu v Anglicku a za hudbou som utekala v rámci prokrastinácie. Vďaka pozitívnej odozve som sa vtedy však rozhodla nepokračovať v tomto zameraní, ale presedlať na stopercentné hudobné zameranie, a to štúdiom hudobnej produkcie na magisterskej úrovni. No a s touto zmenou mind-setu som sa posunula aj čo sa týka tvorby, kreativity a technickej zručnosti. Nebolo mi to však dosť a dnes už mám za sebou druhého magistra na Berklee College of Music v New Yorku!
Čo bolo pre vás na magisterskom štúdiu hudobnej produkcie najzásadnejšie – nie po technickej stránke, ale v spôsobe, akým dnes hudbu vnímate a pristupujete k nej ako autorka?
Študovať hudbu na tejto úrovni, a to rovno dvakrát, som sa rozhodla s cieľom zlepšiť sa po technickej stránke, zistiť čo sa deje v každom štádiu procesu tvorenia hudby a stať sa tak lepšou v komunikácii s mojimi kolaborantmi. Najzásadnejším výsledkom mojich štúdii je ale asi to, že som získala naozaj silný cit pre zámer, s ktorým teraz dokážem tvoriť. Už nie len tak, ako sa podarí, ale pozorne a so zámerom.
V hudobnej produkcii existujú zaužívané postupy a pravidlá, no premýšľate aj nad tým, ako ich prekročiť či narušiť? Hľadáte spôsoby, ako tvoriť inak – nekonvenčne, mimo rámca príručiek a schém?
V hudobnej produkcii som objavila čaro v limitácii. Posledný rok som strávila v New Yorku, kde som nemala stále k dispozícii moju úžasnú kapelu, a tak som sa často musela vynájsť sama s tým čo viem. Ako príklad mi napadá jedna z mojich nových piesní, ktorá ešte nie je zverejnená – Forest Greens. Človek by prisahal, že na nahrávke počuje synťáky a basu, no v skutočnosti všetky zvuky vznikli iba so spevu a akustickej gitary. Som veľký fanúšik nekonvenčnosti, či už v nahrávaní alebo procesovaní, veď tam presne vzniká jedinečnosť!
Zahrali ste na minuloročnom Eurosonicu – sú pre vás showcaseové festivaly niečím, čo chcete ďalej rozvíjať? Vidíte v nich možnosť, ako posunúť svoju hudbu k novému publiku?
Eurosonic bol super zážitok, ktorý priniesol ďalšie super zážitky, napríklad aj showcasový festival Fira B! na Mallorce, na ktorý sa tešíme už v Novembri. Áno, je to výborná cesta ako sa odprezentovať novému, častokrát zahraničnému publiku, no v ideálnom svete vedie showcasový festival k „normálnym“ festivalom a mnohým ďalším bookingom.
Študovali a pôsobili ste Brightone – ako ste vnímali hudobné prostredie tohto síce menšieho, no pre hudobný priemysel významného mesta? Dôležitá je tam napríklad elektronická scéna, z ktorej vzišiel Norman Cook (Fatboy Slim) a každoročne sa tam koná Brighton Music Conference – mali ste príležitosť sa jej zúčastniť?
Brigton bol pre mňa veľmi inšpiratívnym miestom. Hovorí sa, že kreativite je najlepšie, keď sa človek nudí, no a práve to, aký je Brighton malý a kľudný mi v tomto veľmi vyhovovalo. Na druhej strane, v Brightone to veľmi žije čo sa týka umenia. Na Brighton Music Conference som síce nikdy nebola, ale párkrát som hrala v rámci The Great Escape.
Za svoj debut ste získali nomináciu a napokon aj cenu Radio_Head Awards v kategórii Objav roka. V čom vás táto cena najviac posunula – dodala vám sebavedomie, otvorila nové príležitosti?
Získať už len nomináciu bolo pre mňa neuveriteľné, vzhľadom na to, že som mala v tom čase zverejnenú len jednu skladbu. Ocenenie Objav Roka mi jednoznačne pomohlo dostať sa do povedomia, otvorilo mi cestu k festivalom a tým pádom ma to aj motivovalo tvoriť čo najrýchlejšie ďalej. Znamenalo to, že ďalšie skladby už mali trochu etablované publikum a moje kariéra mala potenciál rásť.
Má pre vašu generáciu ešte stále zmysel byť hrávaný v rádiách? Zaznamenali ste zvýšené povedomie či počúvanosť, keď vašu skladbu Hey Pretty Girl vybrala BBC ako Pieseň dňa?
Rádia už zďaleka nie sú tak dôležité pre úspech umelca ako kedysi, no možno o to viac to poteší, keď sa nejaké rádio rozhodne zaradiť moju pieseň do vysielania. BBC v Anglicku aktívne podporuje začínajúcich umelcov a podporili pár krát aj mňa. Neviem však povedať, či mi to priamo zvýšilo počúvanosť. Bola to skôr marketingová pomoc.
Mať vlastnú kapelu dnes znamená nielen zodpovednosť ju finančne udržať, ale aj organizačne zladiť ľudí, ktorí často pôsobia vo viacerých projektoch. Vy ste však prišli s flexibilným konceptom – rotovať hudobníkov podľa ich dostupnosti a tvoriť menšie zostavy. Ako náročné je prispôsobovať živé aranžmány tomuto modelu?
Živé koncerty s kapelou sú moja obľúbená časť celej tejto kariéry. Keď tvorím, je pre mňa vždy dôležité, aby každá pesnička fungovala sama o sebe, aj keby som ju mala hrať len ja s gitarou. Táto potreba vznikla veľmi skoro, keď som hrávala na open-micoch a nepoznala som žiadnych hudobníkov, ktorí by mi pomohli. Chcela som však hrávať čo najviac, a tak som sa sústredila na to, aby som to vedela efektívne zvládnuť aj sama. Vďaka tomu teraz vieme odohrať koncert v akejkoľvek zostave a aj keď to má vždy inú atmosféru, tie pesničky vždy fungujú.
Často počúvame, že hudby je dnes priveľa, že na scéne panuje určitý pretlak. No nie je to v istom zmysle pozitívne – že stále viac ľudí túži hudbu nielen počúvať, ale ju aj aktívne tvoriť? Neznamená to, že o hudbu je záujem ako nikdy predtým?
Pretlak určite je, kvôli sociálnym sieťam, dostupnosti nahrávacích pomôcok, YouTube, kde sa človek dokáže všetko naučiť, a dnes už aj kvôli AI. Ja si ale myslím, že to je inšpiratívne a tlačí nás to makať ešte viac. Existuje síce šum, no to dobré a kvalitné si podľa mňa vždy nájde cestu. Ja osobne vďačím práve sociálnym sieťam za začiatok mojej umeleckej kariéry.
Spolupráca na skladbe Pilgrim s ukrajinskou kapelou Hyphen Dash bola pre vás silným zážitkom – ako ste spomínali, spojili sa v nej dva rôzne svety a vznikla jedna z vašich najobľúbenejších piesní. Vnímate pri takýchto momentoch, akú silu má umenie – pomôcť ľuďom v ťažkých chvíľach, ale aj zrkadliť dobu, v ktorej vzniká?
Pieseň Pilgrim textovo ani hudobne nezrkadlí, ani neopisuje dobu, či situáciu, v ktorej sa ako spoločnosť nachádzame, no jednoznačne reprezentuje silu umenia. Na tejto spolupráci ma bavilo, že napriek hrozivým zmenám, ktoré nastali počas nášho nahrávania, nezastavilo to chalanov skladbu dokončiť. Nedali sa – ukázali všetkým, že treba ísť ďalej a mne bolo cťou byť súčasťou takéhoto hnutia.
Už onedlho vystúpite na festivale Groove Brno. Čo máte pripravené pre fanúšikov v ČR? Aký je váš vzťah k elementu groove?
Do Brna sa veľmi teším, bude to moje prvé vystúpenie v tomto krásnom meste, a to hneď na tak legendárnom festivale! Budeme hrať v plnej zostave a okrem piesní z projektov Bachelor of Science a Make It Poetic zahráme aj niekoľko skladieb, ktoré vznikli za posledný rok v New Yorku a ešte nikde nezazneli. Piesne si rada takto testujem na koncertoch pred tým, ako ich zverejním. No a groove… veď o tom to celé je!
