Ján Miľovčík je textár, ktorý sa už tri desaťročia pohybuje na rozhraní poézie a populárnej hudby. V rozhovore pre náš magazín Music Press.sk nám porozprával o kľúčových momentoch svojej tvorby, v čom sa líši spolupráca so začínajúcimi a skúsenými interpretmi, projekte Milovian LAB, v ktorom dáva nový život textom pomocou moderných technológií, aj o autorskom albume Trinásta komnata, otvárajúcom skryté zákutia ľudskej duše. Dotýka sa aj odkazu rozhlasového éteru a skladby Z rádia hráš, venovanej Patrikovi Hezuckému.
Možno by ste sa na úvod mohli predstaviť širšej verejnosti. Kto je Ján Miľovčík a ktoré momenty, úspechy či skúsenosti považujete za kľúčové vo vašej doterajšej tvorbe?
Na túto otázku sa dá pozrieť z rôznych uhlov, no v prvom rade som manžel a otec. Zároveň som človek, v ktorom sa snúbi množstvo záujmov. Pochádzam z Michaloviec, vyštudoval som a prakticky celý profesijný život sa venujem informačným technológiám. Po vysokej škole som šesť rokov pôsobil v Českej republike, kde som vyvíjal zabezpečovacie systémy. Po návrate na Slovensko som sa usadil v Košiciach, kde vo svete IT pôsobím dodnes.
Tento racionálny IT svet tvorí veľkú časť môjho fungovania, no tá druhá je jeho absolútnym protipólom – ide o umeleckú sféru. Venujem sa písaniu básní a textov k populárnej hudbe.
Začiatky mojej tvorby siahajú približne tridsať rokov dozadu, niekde na prelom strednej a vysokej školy. Vtedy sa u mňa začali prejavovať tieto „zvláštne“ sklony a vznikali prvé básne.
Za zásadné považujem obdobie, keď ma Katka Maliková (textárka, ktorá písala okrem iného aj pre Beátu Dubasovú) presvedčila, aby som sa nebál vyjsť s poéziou medzi ľudí. Stal som sa členom vtedy silnej blogerskej komunity na SME.sk.
Postupne som sa osmeľoval a okrem básní som začal publikovať aj články o hudbe a hudobnom dianí na slovenskej a českej scéne. Už vtedy sa tieto dva svety u mňa začali prepájať. K hudbe som mal vždy blízko aj cez rádiá – či už to bolo Rock FM rádio a Julo Viršík, alebo vtedajšie michalovské rádio KIKS. S odstupom času sa zdá, že to ani nemohlo dopadnúť inak, než že budem písať texty k hudbe. No a za kľúčový moment považujem najmä jedno štvrtkové popoludnie, keď mi zazvonil telefón a na druhej strane sa ozval Jožko Šebo.
Ako by ste opísali svoje texty a ich poetiku? Pre koho vlastne tvoríte?
Dá sa povedať, že ostávam takmer absolútne verný viazanému veršu. Snažím sa písať tak, aby texty mali ľahkosť a rytmus, aby boli úderné, úprimné a predovšetkým „pesničkové“. Niekedy ide o introspektívnu lyriku, pomerne dramatickú a plnú emócií. Inokedy je to skôr vypísanie sa z pocitov, životných zážitkov, ale aj snov či predstáv. Vie sa o mne, že občas rád zájdem aj do sféry jemnej erotiky a mužsko-ženskej fyzickej blízkosti. Nerobím to však vulgárne – vnímam to skôr ako túžbu po splynutí a láske, čo tvorí protiváhu k mojim „rozchodovým“ textom.
Z času na čas experimentujem a do veršov vtesnávam civilné či technické metafory. Je mi to blízke a vnáša to do poézie súčasný jazyk, ktorý vytvára zaujímavý kontrast a napätie. Občas má moja tvorba presah aj do spoločenských tém, kde reflektujem súčasný svet a to, ako v ňom fungujeme. V každom prípade sa však snažím, aby moje texty mali dej a silnú pointu. To je pre mňa od začiatku kľúčové.
A pre koho tvorím? V prvom rade pre seba. Každý, kto sa venuje umeniu, pozná to tvorivé mrazenie a pocit uspokojenia, keď sa dielo podarí. Vždy som to mal nastavené tak, že text sa musí páčiť najskôr mne. Ak je tento cieľ splnený, je pre mňa, samozrejme, potešením, ak moja poézia zarezonuje aj u niekoho ďalšieho.
Nebudeme si klamať – poézia v mojom podaní bola a stále je aj spôsobom, ako sa zapáčiť ženám. Určite to bol jeden z dôvodov, prečo som kedysi začal písať. A kto je mojou cieľovkou? Zrejme ľudia v zrelom veku, ktorí už majú niečo odžité, melancholici, „kaviarenskí povaľači“ (smiech), milovníci krásna, umenia a dobrých rýmov.
Uprednostňujete ako textár skôr poetické metafory, alebo je pre vás dôležitejšia príbehová linka s prekvapivou pointou?
Snažím sa o oboje, pretože jedno bez druhého by bolo polovičné. Ak by som mal svoje silné stránky pomenovať, cítim sa istejší v tej rozprávačskej časti. Dejová linka a vypointovanie príbehu sú v mojom prípade tou dominantnejšou zložkou. Občas však rád prekvapím aj poetickou metaforou, ktorá dá textu ten správny umelecký rozmer (smiech).
Čím sa v priebehu rokov formuje a prehlbuje vaše textárske remeslo. Kto alebo čo vás inšpiruje (aj zo slovenských autorov) a čo považujete za úplne kľúčové, aby sa človek v tomto náročnom povolaní dokázal dlhodobo udržať?
V prvom rade musím povedať, že v mojom prípade by som to nenazýval povolaním, ale skôr veľmi príjemnou záľubou, ktorá ma sprevádza a spríjemňuje mi život. Boli a sú obdobia, keď som na písanie ani nepomyslel, a naopak chvíle, keď to zo mňa padalo úplne samo. Práve táto tvorivá sloboda je podľa mňa kľúčom k tomu, že mám stále o čom písať a chuť tvoriť ma neopustila.
Za tie roky sa mení najmä moje premýšľanie; formujú ma skúsenosti a životný nadhľad. Časom som si samozrejme toto remeslo niekam posunul a zistil som, ako a kedy sa mi tvorí najlepšie. Vždy platí, že veci sa nedajú robiť nasilu a treba si vedieť počkať.
Ako som spomínal, najväčšou inšpiráciou pre mňa boli a zrejme aj ostanú ženy. Láska – veď o tom je celý svet, či? Inšpiruje ma, samozrejme, aj hudba. Keď počujem dobrý song, okamžite ma to ťahá k tomu, aby som aj ja niečo napísal.
Už v škole moje známky zo slovenčiny vždy ťahala literatúra. Gramatika mi nikdy príliš nešla, no čítanie som miloval. Aj poézia sa mi učila relatívne ľahko – možno preto, že už pri Chalupkovi či Kostrovi som obdivoval, ako je to pekne zrýmované.
Formovali ma, prirodzene, aj slovenskí a českí textári. Rádio a hudbu mám pustené v podstate nonstop; zaspávam pri nej aj sa s ňou budím. Všetci autori, ktorí sa nedávno objavili v dokumente Slovenskej televízie, sú pre mňa inšpiráciou a ich tvorbu obdivujem. Rovnako som kedysi doslova visel na každom rozhovore Milana Lasicu v jeho programe Kam zmizel ten starý song. Keď ma nejaká pieseň zaujme, okamžite si zisťujem, kto k nej napísal text. Aktuálne sa mi veľmi páčia napríklad texty zoskupenia Peter Bič Project – majú šikovného textára.
Aktuálne mám svoje texty na rovnakom albume s Kamilom Peterajom, Ľubošom Zemanom a Martinom Sarvašom. Takže mám ešte čo robiť, aby som „vykryl“ aj ďalších, ktorí do úvahy ešte potenciálne pripadajú (smiech). Je to pre mňa samozrejme veľká česť a zároveň motivácia.
Dlhé roky spolupracujete so začínajúcimi interpretmi. V čom je pre vás práca s nimi iná než spolupráca so skúsenými hudobníkmi?
Tieto spolupráce predstavujú vždy isté riziko, no zároveň sú veľmi motivujúce. Riziko spočíva najmä v tom, že často idete do neznáma a investujete čas i energiu do projektov, ktoré nakoniec nemusia uzrieť svetlo sveta. Za tie roky som už nazbieral všelijaké skúsenosti a zážitky. Postupne som si vytvoril akýsi vlastný filter – je pre mňa dôležité hneď na začiatku interpreta aspoň trochu spoznať a zistiť, či to s hudbou myslí aspoň trochu vážne.
Hudobná tvorba je beh na dlhú trať. Často sa stáva, že to, čo zasejete dnes, prinesie hmatateľný výsledok až o niekoľko rokov. Chce to teda obrovskú dávku trpezlivosti. Začínajúci interpreti majú väčšinou obmedzené možnosti – nahrávacie štúdio či videoklipy niečo stoja – a tak je zaujímavé sledovať, ako sa s tým dokážu popasovať a postupne rásť.
Na druhej strane, tieto potenciálne budúce hviezdy si zvyčajne vedia vážiť, že im venujete svoj čas. Spolupráca s nimi býva príjemná a osobnejšia. V mojom prípade bolo skvelé byť súčasťou ich ciest, či už do rádií alebo na koncertné pódiá.
Pri skúsených hudobníkoch sa mi to hodnotí ťažšie. Ich možnosti sú už, samozrejme, iné a aj komunikácia prebieha inak. Je o niečo náročnejšie získať si ich pozornosť alebo ich presvedčiť, že nie je vždy správna len jedna cesta…že existujú aj iné možnosti. Myslím si, že pokiaľ by niektorí nešetrili krokom a energiou, mohlo by byť na svete ešte oveľa viac dobrých skladieb a potenciálnych hitov. V tomto napríklad obdivujem Kaliho a jeho kadenciu, s akou produkuje nové skladby a aké rôznorodé spolupráce dokáže ponúknuť, respektíve sa im nebráni.
Prednedávnom ste verejnosti predstavili ambiciózny projekt Milovian LAB, v rámci ktorého dávate priestor textom, ktoré dlhé roky čakali na svoje hudobné spracovanie, prostredníctvom najnovších technológií (AI). Ako tento nápad vo vás postupne dozrieval, až ste sa odhodlali na ňom systematicky pracovať?
Áno, projekt Milovian Lyrical LAB som spustil koncom októbra minulého roka. Vyplynulo to prirodzene zo situácie, v ktorej som sa vtedy ocitol. Približne pred rokom mi bývalý kolega položil otázku, či som ako textár skúsil využiť AI na zhudobnenie svojich textov. Moja vtedajšia skúsenosť s touto oblasťou končila u Sajfu pri „Hite týždňa“ alebo pri meninových melódiách vo Fun rádiu, kde práve na tieto aktivity využívali AI nástroje a generovali takéto „pesničky“. V éteri mi to znelo dosť „weird“ a o umelej inteligencii som si vtedy myslel svoje. Navyše som ju pravidelne testoval ako básnik…či dokáže písať poéziu – výsledky boli, úprimne povedané, hrôza. Aktuálne som to už dlhšie neskúmal, takže neviem v akom stave je to dnes.
Zároveň však po rokoch nastala situácia, keď som zrazu nemal komu posúvať svoje texty. Viac než desať rokov som písal pre kapelu Instinct, no chalani sa postupne začali viac venovať iným aktivitám a menej hudbe. Vzniklo tvorivé prázdno a ja som premýšľal, čo ďalej.
V tom čase sa už možnostiam AI nedalo vyhnúť. Môj brat o AI prednášal na rôznych konferenciách, takže táto téma na mňa dýchala z bezprostrednej blízkosti aj vďaka nemu. Začal som si teda zisťovať, aké moderné nástroje existujú v hudobnom segmente. Mierne nadšený som bol už pri prvých pokusoch, no až keď som si o tom naštudoval viac a pochopil, ako s týmito nástrojmi pracovať, začal som to vnímať ako cestu, ktorá môže posunúť moje možnosti.
Pôvodne som to chvíľu bral skôr ako nástroj na tvorbu demo nahrávok. Je predsa jednoduchšie predstaviť text niekomu cez hotovú hudobnú skicu – je to oveľa obraznejšie než len slová v textovom editore.
Postupne som však zistil, že vďaka AI viem dať skladbám podobu presne podľa svojich predstáv. Zrazu nemusím robiť kompromisy a do výsledku dokážem premietnuť aj svoju vlastnú hudobnú víziu.
Musím podotknúť, že za tie dlhé roky, som svoje texty interpretom nikdy aktívne neponúkal a neposielal…až na dve alebo tri výnimky. Nemyslím samozrejme tých, s ktorými som priebežne alebo niekedy predtým spolupracoval. Tým som z času na čas – niečo poslal. Ale oslovovať nových interpretov mi bolo vždy akosi proti srsti, nerád som sa takto „predával“.
Avšak v situácii, keď nebolo pre koho písať, no mal som v rukách oživený materiál, som sa odhodlal a vybral som päť „muzikantských“ adries a poslal im svoje texty v takejto hudobnej podobe. Bohužiaľ, neprišla ani jedna odpoveď. Ani len stručné: „Ďakujeme, neprosíme si.“ To bol ten moment, keď padlo definitívne rozhodnutie – vybudujem si vlastnú cestu.
Ako dnes projekt Milovian LAB funguje v praxi? Môžete priblížiť vaše pracovné postupy a kreatívne mechanizmy, prostredníctvom ktorých dochádza k prepájaniu literárneho textu s jeho hudobnou interpretáciou?
Milovian Lyrical LAB je experimentálny projekt. Jeho primárnym cieľom je vdýchnuť hudobný život textom, ktoré by inak možno ostali bez svojej hudobnej podoby. Pre mňa je dôležité odstránenie bariér medzi autorom textu a finálnou piesňou. Ja osobne nie som muzikant ani spevák, preto potrebujem, aby túto časť do finálnej skladby sprostredkoval niekto ďalší. Pokiaľ to dnes dokáže moderná technológia a kreatívna práca s AI nástrojmi, tak prečo to nevyužiť?
„Laboratórium“ prepája ľudské emócie a textárske remeslo práve s možnosťami umelej inteligencie. Nejde však o pasívne prenechanie zodpovednosti technológiám. Ide o aktívnu režisérsku, prípadne dramaturgickú a tvorivú producentskú prácu, kde AI slúži len ako nástroj na zhmotnenie mojej vízie. Je to moja „virtuálna kapela a interpret“, ktorým dávam presné inštrukcie o nálade, tempe, žánri a atmosfére, ktorú má skladba niesť.
Výsledkom je žánrová pestrosť – od balád cez pop-rock až po tvrdší rock. Spojivom je silný, slovensky alebo česky písaný text s dôrazom na už skôr spomínané metafory a príbehy s pointou.
Projekt potom ďalej funguje ako štúdiová produkcia vydávajúca hudobné single a albumy na streamovacie platformy, doplnené o vizuálnu zložku vo forme videoklipov. Aktuálne si budujeme hlavne fanúšikovskú základňu a snažíme sa postupne vyšliapavať si vlastné cestičky k ľuďom. Zároveň sa snažíme dostať do povedomia aj odbornej verejnosti a, chtiac-nechtiac, je projekt aj akýmsi priekopníkom na poli tejto syntetickej hudby. Snažíme sa búrať predsudky a ukázať, že AI nie je zlo, ale skôr pomocník a nástroj na zhmotnenie ľudských vízií.
Ďalším plánom v blízkej budúcnosti je pokúsiť sa dostať niektoré z pripravovaných skladieb aj do rádií. Verím, že sa mi podarí, či už medzi hudobnými redaktormi alebo novinármi, nájsť nadšencov, ktorí sa nebudú báť a dajú tomuto projektu priestor v médiách.
Do budúcna má projekt stále ambíciu slúžiť aj ako platforma pre spoluprácu s interpretmi, ktorým viem ponúknuť či už hotový materiál, alebo prípravu nových textov „na mieru“. Tento proces sa tiež priebežne deje a verím, že aj v tejto oblasti bude čoskoro o čom hovoriť.
Pri spracovaní textov do hudobnej aj vizuálnej podoby využívate umelú inteligenciu. Zaujíma ma, akým spôsobom sa vám darí zachovať v piesňach prirodzenosť a ľudské emócie?
Garanciou zachovania ľudskosti a emócií je samotný základ každej piesne – text. Pre mňa ako textára to platí dvojnásobne, na textoch celý projekt stojí. Všetky sú autorsky moje a vychádzajú z mojich dlhoročných životných skúseností, reálnych prežitkov, citov, predstáv a snov. AI nedokáže vymyslieť skutočnú bolesť, radosť, nostalgiu či melanchóliu – dokáže ju ale určitým spôsobom spracovať do zvuku. Ak je vstupný text plný skutočnej ľudskej emócie, technológia ju dokáže vierohodne zrkadliť a ešte umocniť.
Zachovanie emócie je tiež výsledkom prísnej selekcie a réžie. Nie je to o tom, že stlačím tlačidlo a „vypadne“ hotová pieseň. Je to proces neustáleho ladenia, skúšania a hľadania takého prednesu, ktorý presne korešponduje s myšlienkou textu a s predstavou, ktorú som mal v hlave pri jeho písaní alebo v čase, keď som s ním pracoval. Niekedy je to nekonečný proces, kým nájdem tú jednu prezentáciu, pri ktorej cítim: „Áno, takto som to chcel.“ Ľudský faktor teda spočíva v rozhodovaní, vo vkuse a v tom, že technológia nediktuje emóciu mne, ale ja vkladám emócie do príbehu a myšlienok v texte, ktoré sa následne stávajú piesňou.
Podobne je to aj pri tvorbe vizuálu. Tam je želané grafické zobrazenie dané ešte jasnejšie. Ako autor vízie sa musím naučiť, ako ju v textovej podobe správne „predať“ algoritmu tak, aby ma pochopil a vytvoril to, na čo práve myslím. Mám pocit, že možnosti vizualizácie napredujú míľovými krokmi a je dôležité mať prehľad v aktuálnych možnostiach, aby ich človek dokázal technicky uplatniť pri realizácii svojich predstáv. Učím sa to za pochodu a myslím, že aj na samotných videoklipoch je vidieť, ako sa ich úroveň postupne posúva správnym smerom.
Výsledkom tejto tvorivej cesty je váš nedávno vydaný autorský album Trinásta komnata, postavený na vašich textoch. Z ktorých životných období tieto texty pochádzajú a aký princíp ste si zvolili pri ich výbere a koncipovaní celej nahrávky?
Od začiatku som vedel, že nechcem robiť klasický album, ktorý by znel ako jedna konzistentná žánrová kapela, prípadne jeden interpret, a že sa na nič podobné nebudem hrať. Nedávno sa ma známy pýtal, či by nebolo lepšie vytvárať si akúsi značku, aby ľudia rýchlejšie vedeli: „Toto je tvoj projekt – tvoj spevák, tvoja kapela.“ Ja sa však na to pozerám ako textár, nie ako interpret. Ako textár som bol naučený písať pre rôznych interpretov a rôzne žánre. Takto je to aj oveľa bližšie môjmu naturelu, keďže počúvam hudbu naprieč rôznymi štýlmi. Aj moje texty vedia byť rôznorodé. Vedia si sadnúť do pesničkárskeho štýlu, môžu mať rockovú podobu, indie-popovú, hip-hopovú, prípadne aj čisto tanečnú. Preto som to pojal takto a myslím, že aj prvý album Trinásta komnata nesie práve tieto náznaky pestrosti.
Čo sa týka období, z ktorých texty pochádzajú, povedal by som, že je to približne pol na pol. Skladby ako Ranné milovanie, Zobuď ma alebo Beznádej sú skôr zo staršieho obdobia tvorby. Napríklad úvodná skladba Už viem – to bol jeden z mojich úplne prvých textov, napísal som ho ešte na strednej škole. Na to, že vznikol už vtedy, má prekvapujúcu hĺbku. Každopádne, pred zhudobnením som ho dosť upravoval a hlavne som k nemu dopísal opakujúci sa „hook“. Skladba vlastne vôbec nemá refrén. Naopak, texty k skladbám Vianočný kominár, Prečo, Do piatku alebo Iný vzťah patria medzi tie relatívne čerstvejšie.
Celá koncepcia je ale skrytá v názve albumu a v titulnej skladbe Trinásta komnata. Jedná sa o postupné odhaľovanie často skrytých zákutí ľudskej duše. Skladba je symbolicky umiestnená na albume ako trinásta a všetky piesne pred ňou sú akoby jednotlivými komnatami, do ktorých treba vojsť, aby odhalili to, čo je v nich ukryté. Posledná, štrnásta skladba, je potom príjemným vianočným bonusom.
Celý album je zároveň určitou prípravou na to, čo príde po ňom. Je to album, ktorým si projekt šliape cestu pre ďalšie „pecky“, ktoré by mali nasledovať.
Môžem prezradiť, že druhý album v poradí by mal dostať názov Rande s láskou. Na treťom albume by som zasa chcel zhrnúť gro textov, ktoré už napríklad existovali ako demo verzie u rôznych interpretov, ale nikdy sa neobjavili na vydanom nosiči, prípadne ani neopustili skúšobne či štúdiá. Niektoré sa v istej podobe dokonca hrávali na koncertoch, no nepodarilo sa im preniknúť na album. Mohli by sa tam objaviť texty, ktoré som napísal pre Petra Cmorika alebo práve pre kapelu Instinct. Samozrejme už s inou melódiou, v inom aranžmáne a možno i mierne textársky upravené, no týmto spôsobom chcem ponúknuť poslucháčom aj tieto skvosty.
Nedávno ste vydali skladbu Z rádia hráš, venovanú zosnulému moderátorovi Patrikovi Hezuckému. Čo vás viedlo k jej vzniku a čím vás Patrik Hezucký osobne či profesionálne ovplyvnil?
Po Julovi Viršíkovi, ktorý nás opustil veľmi predčasne, je to ďalšia osobnosť z rádiovej branže, ktorá odišla neskutočne skoro. Ako som už spomínal, práve Julo zásadným spôsobom formoval moje hudobné cítenie v mladom veku. Vďaka tomu, že sme sa poznali osobne, som mohol hlbšie spoznať zákulisie éteru a neskôr aj hudobných festivalov, čo mi otvorilo možnosť rozprávať sa a spoznať sa s množstvom muzikantov. Z toho obdobia mám nespočetne veľa zážitkov.
Rovnako, i keď iným spôsobom, sa mojou súčasťou stal aj Patrik Hezucký, a to aj napriek tomu, že sme sa osobne nepoznali. Od čias, keď som po vysokej škole odišiel do Čiech, ale následne aj po mojom návrate na Slovensko… povedal by som, že viac ako dvadsať rokov bola Ranní show a s ňou aj Patrik pevnou súčasťou môjho života. Jeho hlas a nezameniteľná chémia s Leošom neboli len kulisou, boli ranným rituálom. Robili mi vstávanie oveľa príjemnejším. V mori rozhlasového éteru, ktorý je dnes často plný „vaty“, bola ich šou jednou z mála záchranných lodí. Prinášali skutočný obsah, nielen výplň.
Patrikove vstupy boli zábavné, nad vecou a predovšetkým ľudské. Vedel vyvolať emócie a vytvoriť atmosféru, ktorá bude neskutočne chýbať. Opäť sme o jedného úžasného človeka chudobnejší.
Tým, že sa to takto smutne prepojilo, skladba Z rádia hráš jednoducho vystihuje našu pominuteľnosť a to, ako veľmi bolí, keď niekto odíde takto nečakane a priskoro.
Tu to platí dvakrát.
