8.6 C
Slovakia
piatok, 9 decembra, 2022
spot_img
HomeNovinkyNantokanaru spali, ale opäť si na seba nahodili obleky

Nantokanaru spali, ale opäť si na seba nahodili obleky

spot_img

Desať rokov mali prestávku. Medzitým načerpávali sily, zhromažďovali materiál aj inšpirácie. Teraz dozrel čas, aby vzniklo krátke, no o intenzívnejšie a zaujímavejšie dielo, ktoré spája prvky tvrdej gitarovej hudby s avantgardným a sviežim prístupom. Nantokanaru vydali EP dosku Emotional Damage Wreckage.

Profesijný a umelecký život. Niekedy sa tieto dva svety oddeľujú, prípadne sa iba podvedome dotýkajú, ale občas sa veľmi výrazne ovplyvňujú. To je aj prípad gitaristu a japonológa Igora Prušu, pre ktorého bola japonská kultúra zásadná aj v tvorbe jeho kapely Nantokanaru. V Japonsku strávil desať rokov života, kedy získaval pohľad aj nadhľad na odlišný spôsob života, ktorý sa tak zásadne odlišuje od európskeho vnímania. Založil tam medzinárodnú kapelu Sushi In Da House, s ktorou sa pohyboval na alternatívnej scéne a získaval skúsenosti. Doma zanechal kapelu Nantokanaru s pomerne slušne rozbehnutou kariérou.

Takmer hneď po založení v roku 2007 sa ocitli v hľadáčiku priaznivcov tvrdej hudby, k čomu im dopomohla pozitívne prijatá debutová nahrávka He who dances with Swans (debut roka z pohľadu rešpektovaného magazínu Musicserver.cz) aj víťazstvo v súťaži Jack Daniels Music. Vďaka tomu získali príležitosť natočiť singel Have A Great Day v americkom Nashville s producentom Davidom Barbom (R.E.M, Drive-By Truckers, Deerhunter atď.). Po odchode Igora do Tokia sa nevedelo, akým smerom sa kapela bude uberať, čo paradoxne vystihuje aj jej názov v japončine frázou „nejako to dopadne“. Tak sa aj stalo, keď napriek enormnej vzdialenosti sa podarilo udržiavať tento hudobnícky vzťah na diaľku, pričom odmenou bolo nahratie EPčka She who plays with shadows.

Posun v oblasti zvuku nastal s angažovaním amerického producenta Dereka Saxenmeyera a s príchodom speváka Filipa Vlčka z John Wolfhooker, ktorí doplnili bubeníka Michala Grepla a basgitaristu Víteka Kraváčeka z Poletíme? Táto ustálená zostava sa pustila do ďalšieho albumu Emotional Damage Wreckage.

Zvolená forma malej EP dosky umožnila sa konzistentne i kontrastne pohrať s obsahom aj zvukom: Omatsuri je celá v japončine a obsahuje poltónové intervaly – charakteristické aj pre japonskú hudbu, Emotional Damage Wreckage strieda klasickú gitaru so stoner až sludge riffmi, In The Light sa pohráva so sláčikovými aranžmánmi interpretovanými husľovým triom z Českej filharmónie. Napriek tejto rôznorodosti to drží pokope a gitarový základ nie je len platformou pre tvrdosť celého prejavu, ale otvára brány k ďalším inšpiráciám. Nie náhodou sú týmito zdrojmi Faith No More, Korn, ale aj The Residents či skladatelia Richard Wagner a Gustav Mahler.

Celá estetika a koncept hudby a textov je zvýraznená aj vystupovaním v tmavých oblekoch. Pochmúrnosť, melanchólia, stupňujúca sa agresia, sklamanie a dezilúzia z postmoderného sveta, kam má byť podľa spoločenských noriem zaradená každá ľudská bytosť – to sa objavuje v textoch kapely Nantokanaru a značí to aj názov EP dosky – na konci takéhoto života zostáva vyžmýkaný emocionálny vrak. Túto úzkosť naznačili čiernobielymi prestrihmi v inak farebnom najnovšom videoklipe k titulnej skladbe.

Nahromadená energia a radosť z opätovného stretnutia by mohla veľmi dobre fungovať aj na koncertných pódiách. Zatiaľ však fungujú ako štúdiový projekt. Každopádne to kategoricky neodmietajú a možno ich bude niekedy možné počuť aj naživo.

spot_img
spot_img

Podcasty podporuje Hudobný fond

spot_img

Podcasty podporuje Fond na podporu umenia

spot_img

Podcasty podporuje Bratislavský samosprávny kraj

spot_img
spot_img
spot_img