8.6 C
Slovakia
sobota, 6 marca, 2021
Home Recenzie Ane Brun – After the Great Storm

Ane Brun – After the Great Storm

S pravidelnou dvojročnou pauzou sa Ane Brun vracia na hudobnú scénu. Dlhodobo charakteristické, zamatovo jasné falsetto zostalo. No akoby sa tentokrát hudobníčka rozhodla obrátiť nie jeden list, ale priamo začať písať úplne novú kapitolu jej hudobnej dráhy. Ane Brun prešla veľmi dôležitou premenou a nič nenaznačuje tomu, že by sa chcela naplno vrátiť naspäť k akustickej gitare, ktorá ju tak dlho sprevádzala. 

Už When I‘m Free, album z roku 2015, signalizoval, že Ane Brun pociťuje potrebu hľadať nové žánrové presahy, výrazové prostriedky a nezostať v škatuľke folk popovej speváčky. Akiste sa o to zaslúžili aj rozličné hudobné spolupráce, ktoré v uplynulom päťročnom období absolvovala. Z nich najvýraznejšie sa tu okrem autorského tímu, zodpovedného za mixáž a aranžmány, prejavila aj externá spolupráca s Andrewom Bayerom, vystúpenia so speváčkami Titiyo, Robyn a výrazné spolupráce s Petrom Gabrielom i s Valgeirom Sigurðssonom.

Ane si potenciál všetkých týchto skúseností veľmi dobre uvedomuje a aj v oficiálnom promo prejave odkázala na inšpiráciu interpretmi ako The Knife (Take Hold of Me, We Need Mother), Solange či Kendrick Lamar. A aj vzhľadom na jej doterajšie skúsenosti a znalosti hudobnej produkcie je teda vhodné očakávať nezabudnuteľný výsledok.

Spôsob, akým prerásť všetky tiene navôkol

Mnohé možno vyčítať už z artworku After the Great Storm; komerčne ambicióznejšieho z dvoch albumov, ktoré v tomto roku Ane vydala v rámci vlastného vydavateľstva Balloon Ranger Recordings. Na ňom sa štyridsaťštyri ročná speváčka a producentka s pohľadom vyvráteným do indigovo temného pozadia ukrýva za prameňmi vlasov, pretkávajúcimi jej tvár na nepoznanie. Naozaj – autorsky, hudobne aj lyricky je album viacznačný a to, čo bolo pre Ane dlhodobo typické, je náhle potlačené, maskované harmonickým trojhlasom, elektronicky rozostrenými štruktúrami a navyše aj univerzálnymi témami, ktoré presahujú subjektívne prežívanie.

Nekončí pri jednom štýle, nepojednáva o jedinej veci. Namiesto toho album pôsobí ako spracovanie pretlaku emócií a tém, ktoré sa v nepravidelnej frekvencii vracajú k tomu, čo bolo naznačené už pri albume When I´m Free (Hanging, Still Waters). Jej prístup k reflektovaniu vzťahov sa zakladá na pochopení neviditeľných fenoménov, ktoré často hraničia s fyzikálnymi zákonitosťami a tento autorský rys ako textárka kultivuje od vydania albumu Changing of the Seasons, ktorý vznikol v spolupráci s islandským skladateľom, producentom a multiinštrumentalistom Valgeirom Sigurðssonom (2008).

Tentoraz je trip-hopová linka dostatočne dôrazná na to, aby sa nielen pár skladieb, ale priamo celý album dostali do výsostne intímneho rozpoloženia. Pomalé tempo zároveň umožňuje každému slovo preniknúť do poslucháčskeho podvedomia a dostatočne v ňom zarezonovať. Chýbajú tu energicky dynamickejšie momenty, ktoré na predošlom When I´m Free reprezentovala napríklad skladba Shape of a Heart či Directions, približujúce sa k pop-funkovej vetve, ktorú predstavujú formácie ako Little Dragon či Movits!.

Je tiež dobré vedieť, že Ane Brun je ten hlas, ktorý nostalgicky spomína na nenaplnenú lásku v hite Island Blues od Koop. Že toto je album speváčky, ktorá rotovala v rádiách vďaka remixu To Myself Go od The Avener. Na After the Great Storm sa odkrýva hneď niekoľko osobností Ane Brun. Tá, ktorá v retrospektíve reflektuje svoj vlastný život skrz seba a zároveň sa odráža od viery vo vlastnú vnútornú silu. Tá, ktorá vie, že má schopnosť hlasom prehovoriť k masám a jej vplyv sa ráta. A aj tá, ktorá sa cíti byť stále dostatočne pokorná na to, aby rešpektoval všetky nepredvídateľné scenáre, ktoré jej pripravuje osud.

Po tejto stránke je album v jednej línii so severskou literárnou aj kinematografickou tradíciou. Búrka značí vyššiu moc a subjekt je nanajvýš schopný vysporiadať sa s tým, ako ho takéto vyčíňanie poznačí. Zároveň však funguje ako projektor všetkých vnútorných pohnútok, ktoré hľadajú cestu von. Ane Brun navzdory tomu nepôsobí smutne či utrápene. Iba pokorne a vyrovnane. Jej spev korešponduje s výberom aranžmánov a treba podotknúť, že ako skúsená umelkyňa zvolila rovnako rafinovane aj výber hosťujúcich umelcov a produkčného tímu.

Jennie Abrahamson, niekdajšia speváčka formácie Heed, ktorá v harmóniách dopĺňa Ane, má k takémuto typu interpretácie veľmi blízko, čo dokázala najprv na dvojici štúdiových albumov Postdynamic Tide a Breakeven a neskôr aj v rámci vlastnej sólovej kariéry. Podobne sa na masteringu odrazila spolupráca s Oscarom Söderlundom, zodpovednom okrem iného aj za zvuk The Cardigans. V konečnom dôsledku prispelo k finálnemu zneniu takisto štúdio Atlantis, v profile ktorého sa nachádza zoznam význačných umelcov súčasnej švédskej scény (Lykke Li, Hello Saferide, Laleh, Tomas Andersson Wij, Jay-Jay Johansson, Jonathan Johansson a ďalší).

Ane vo viacerých vyhláseniach a rozhovoroch potvrdila, že za vznikom jej najnovších skladieb je životná trauma a potreba autorsky sa popasovať so všetkými úvahami, ktoré súvisia so stratou rodiča. Rovnaká záležitosť poznačila Stinga pri písaní skladieb pre album The Soul Cages (1991). Aj ona sa teda vydala na vidiek, nechala sa zmietať v spomienkach a potreba znovu tvoriť sa napokon dostavila. Vyspovedala sa do piesní. No stalo sa viac, než to.

Tentoraz sa totiž sústredila na to, čo ju presahuje a čo sa dotýka celého sveta. Robila to síce aj predtým, no nikdy predtým nerozpustila svoje vlastné prežívanie na niekoľko prúdov do takej miery, aby každému z nich dovolila mať vlastný priebeh. Vyšlo to. Dokázala vyťažiť z bezútešnej situácie a navyše opäť prekročila tieň seba samej.

VYBERÁME