8.6 C
Slovakia
sobota, 31 októbra, 2020
Home Recenzie Brian Welsh – Beats

Brian Welsh – Beats

Do slovenských kín prichádza film Beats. Na pozadí explózie hnutia rave prináša príbeh dvoch mladých ľudí, ktorých priateľstvo je vystavené skúške života. Zažijú v nej poznanie z opojenia aj dôsledky svojich činov.

Zdá sa, že deväťdesiate roky ožívajú vo zvláštnej nostalgii. Filmoví tvorcovia sa čoraz viac obracajú k spracovaniu tém z tohto obdobia. Vidia v ňom poslednú fázu statickosti pred prichádzajúcou hybnosťou milénia – digitálnej éry, ktorá všetko zmenila? A v akých spomienkach? Z našej perspektívy sme hľadeli na svet z pohľadu uneseného štátu a zdalo sa, že pre mnohých bude soundtrackom tejto doby zlý dancefloor. Ale vo svete sa hral aj britpop, grunge a nástup klubovej elektroniky predznamenal ďalší vývoj v hudbe. Pre mladých ľudí nebola iba zábavkou, ale aj nástrojom novej revolty. S rave prišla ďalšia kontrakultúra ako kedysi s punk rockom či hnutím skinheads. Vyrástla v opustených fabrikách, aby sa nakoniec usadila v prefabrikovanom hudobnom priemysle. Za touto nostalgiou sa obracia nový film Beats, ktorý v slovenskej distribúcii prinesie spoločnosť Film Europe.

Existuje nespočetne mnoho snímkov o spojení mladistvých s drogami (Spun, Requiem for a Dream), o spojení narkotík s hudbou (Human Traffic, Acid House), a samozrejme potom tu je ešte samostatná kategória – Trainspotting. Treba hneď podotknúť, že v Beats sú drogy iba sprievodným javom. Samotný príbeh je o priateľstve v kulisách všedného roku 1994, ktorý Veľká Británia a s ňou tisícky mladých ľudí prežívali s obavami, kam sa pohnúť. Opäť sa dostalo do módy heslo „No Future“. Dvaja priatelia – bojazlivý Johno (Cristian Ortega) a problémový Spanner (Lorn MacDonald) pochádzajú z rovnakého prostredia, no z odlišných spoločenských tried. Ich životné cesty sa majú rozdeliť, preto nastal čas na posledné spoločné dobrodružstvo.

Nad ich hlavami vychádza každodenná rutina, stereotyp, nuda a priemer, ktorý ich obklopuje z každej strany. Oni chcú zažiť viac: vzrušenie a zážitky, pre ktoré sa oplatí riskovať. S výkrikom „prebuď sa Johno“ sa mladí stotožnili. Už ich nebavilo flákať sa v spotených tielkach po znudených domácnostiach, kde boli bití rovnako znudenými a znechutenými fotrami, kým ich matky sa snažili hrať ilúziu slušnej britskej rodinky a hádzať problémy na prisťahovalcov a hlučnú hudbu.

Zápletka je veľmi jednoduchá. Obaja mladíci pred niečím vo svojom živote utekajú. On pred úzkostlivými rodičmi, on pred bratom násilníkom. A nenápadne pritom pripomínajú konanie postáv z Trainspottingu a ich charaktery – podobnosť medzi rozjašeným Spannerom a Spudom je viac než blízka. Asi je za tým viac než zhoda náhod v priezvisku režiséra filmu Briana Welsha s autorom predlohy Trainspottingu Irvine Welsha. Po celý čas sa neubránite porovnávaniu oboch filmov, čo však vôbec nevadí. Líšia sa síce tempom a atmosférou, ale obe si dávajú zásadnú otázku: ako silno vydrží puto medzi ľuďmi v hraničných situáciách?

Ten vzorec sa opakuje po stáročia. Život na ceste Jack Kerouaca, chytanie žita dospievajúcich vo svete dospelých aj následné opustenie systému. Takto to zažívali bítnici, hipisáci, pankáči aj raveri, ktorí sa stretávali na opustených parkoviskách a z pirátskych staníc počúvali dunivú hudbu sprevádzanú revolučnými slovami spíkrov – vo filme zastúpení postavou D – Mana. Vtom momente, keď do toho vstupovala politika, chcela štátna moc tieto stanice umlčať a nelegálne párty pod zámienkou zákona o zhromažďovaní pri hlučnej hudbe zakázať. Na to prišla jednoznačná odpoveď: jediný dobrý systém je sound systém. Lenže raveri boli v tom systéme, v tej industrializovanej spoločnosti, ktorá pre nich vyrábala veci potrebné pre šírenie ich hudby, už dávno zakorenení. To je ten paradox, ktorý Welsh viac nerozvádza. Takisto necháva na divákoch, aby sami zhodnotili paralelu a kontrast medzi vyvolaním hystérie reprodukovanou hudbou proti psychóze násilia – moc v rukách bezpečnostných zložiek a jej podvedomé zneužívanie. Film si kladie ešte jednu dôležitú otázku – je všetko nezákonné pre ľudí aj nebezpečné?

Obaja hlavní hrdinovia chcú niekam ujsť, do neznámych končín, a nechcú byť pritom sami. Zdieľať spoločný priestor a rozvibrovať ho cez basy a poistiť si zachytenie tých vibrácií cez rekreačné drogy. Ako sme už na začiatku spomínali, toto nie je film o drogách. Tie vstúpia do príbehu až na jeho konci. Neprichádza tak k žiadnemu mravoučnému poučeniu, ani k ich odsúdeniu, a vonkoncom nie k ich oslave. Proste sú iba súčasťou poznania klubovej scény s konštatovaním, že po eufórii prichádza ďalší obyčajný deň.

Beats je generačným dialógom scenáristu a autora námetu Kierana Hurleyho a o niečo staršieho režiséra Briana Welsha, ktorý toto obdobie zažil. Zhodli sa na tom, že týmto filmom nechceli vytvoriť sociologickú sondu na vzorcoch správania polonahých mladých mužov tancujúcich pri reprákoch s divnými grimasami. Iba vyrozprávať, prečo bola táto hudba pre nich taká dôležitá a čo ich na tom tak bavilo. Aký je odkaz tohto filmu? Živý pulz 200 bpm dokázala britská vláda na chvíľu stlmiť, ale nepodarilo sa jej ho nadobro umlčať. Prešiel na nové generácie poslucháčov a posilnil kultúru klubovej hudby do ďalšieho milénia.