8.6 C
Slovakia
štvrtok, 2 apríla, 2020
Home Recenzie Pavol Barabáš - Svetozár Stračina

Pavol Barabáš – Svetozár Stračina

Osobnosti z našich dejín si zaslúžia vyrozprávať ich životný príbeh. Vedieť, kde máme hľadať tie správne vzory, nám pomáha porozumieť aj našim koreňom. Obyčajnú ľudskosť vyhľadával slovenský skladateľ Svetozár Stračina, o ktorom nakrútil dokumentárny film Pavol Barabáš.

Režisér Pavol Barabáš zostúpil z Himalájí, zišiel z pralesa, odišiel od afrických kmeňov, aby nakrúcal vo svojom prirodzenom prostredí. Vlastne nikdy z neho úplne neodišiel, hoci takýto film je aj pre neho niečím novým. A môže sa zdať, že slovenská príroda ho začína priťahovať k sebe čoraz viac – výsledkom sú filmy z posledného obdobia Sloboda pod nákladom či Tatry mystérium. Od toho bol len krôčik k vytvoreniu medailónu človeku, ktorý naše hory rozozvučal vo filmoch aj v tvorbe pre umelecké súbory.

V Barabášových dokumentoch sú ľudia viac menej postavami kolektívneho vedomia. Teraz sa zameral iba na jedného. Fokus na človeka, ktorý bral kolektív z individuálneho pohľadu ich zvykov a tradícií, ktoré vytvárali jedinečnosť každého regiónu, mesta, obce, dedinky. Tých dôvodov k nakrúteniu filmu o Svetozárovi Stračinovi mohlo byť hneď niekoľko – pestrý život so všemožnými zvratmi, traumami, úspechmi aj neúspechmi, rozsiahla tvorba, fascinujúci archív… To všetko sa malo zmestiť do hodinového pásma, pričom sa logicky núka otázka, či to nebol formát skôr vhodný pre televíziu než kiná. Tieto výhrady majú svoje opodstatnenie. Zároveň však možno na kritiku odpovedať, že tak ako autentický folklór, tak sa pomaly vytráca z našich končín autobiografický dokument. Doniesť ho do kín býva distribučnou samovraždou, preto za to treba režisérovi aj distribučnej spoločnosti Asociácia slovenských filmových klubov vyjadriť všetok rešpekt. Uponáhľaná doba si žiada uponáhľané filmy – a tempom rozprávania najviac trpí Barabášov film. Jeho rozvláčnosť však nebrzdí samotný fakt, že rozvíril o skladateľovi ďalšiu debatu – laického aj vedeckého charakteru.

V prvom rade treba zdôrazniť, že Svetozár Stračina nebol iba folkloristom, ale predovšetkým vynikajúcim a mimoriadne plodným filmovým komponistom. Niekto ho nazýva slovenským Morriconem a prirovnania by sa hodili aj na ďalších podobných autorov ako napríklad Franz Waxman či Mikis Theodorakis. Práca na filme lákala hudobných skladateľov už od vzniku tohto médiá. Arthur Honneger v ňom videl spôsob, ako prežiť pokles záujmu o klasickú hudbu, ale aj novú formu vyjadrovania. Filmová hudba sa stala novým fenoménom a často je to práve melódia, pri ktorej nám v spomienkach ožíva mozaika príbehu. A takých melódií Stračina stvoril desiatky. Z tých najznámejších spomeňme tvorbu k filmom ako Rysavá jalovica, Pacho hybský zbojník, Nevesta hôl, Maroško aď.

Bez hudby nedokáže film vyjadriť všetky skryté pocity a bez dobrej hudby sa stáva len všetečným komentátorom. Stračina cez hudbu vedel komentovať nielen dej, ale aj priblížiť konanie a charakter postáv v ich skrytom vnútre. Akým zložitým procesom je komponovať filmovú hudbu ukazuje dokument skratkovitou formou. Omnoho zaujímavejšie je nahliadnutie do realizácie niektorých slávnych filmov cez skladateľove bohaté archívy.

Barabášov dokument ide cez tri hlavné línie – slovenský film, folklór a skladateľov osud. Všetky tri oblasti sú navzájom previazané a režisér v nich necháva rozprávať samotného autora aj odborníkov z hudobnej oblasti. Stračinove dielo erudovane zhodnotili Oskár Elschek aj muzikologička Alžbeta Lukáčová ako zástankyňa miešania autentického folklóru a jeho modernej podoby – členka world music skupiny Banda a jedna z porotkýň prvej série folklórnej šou Zem spieva. Upravovať ľudovú pieseň v novom tvare je dnes vo svete toľko žiadaným javom. Vnímajú to aj nové generácie, ktoré slovenský folklór objavujú po svojom. Možno tento dokument prišiel vtom najsprávnejšom čase, kedy by mala laické nadšenie korigovať odborná diskusia – vyvrátiť niektoré zaužívané mýty a znovuobjaviť ľudí, ktorí folklór spopularizovali v tej najvyššej umeleckej kvalite.

Rozobrať a rozanalyzovať Stračinove kompozičné myslenie by zabralo veľa priestoru. Determinované aj tým, že dokument je cielený na širokú verejnosť, takže každá veta, ktorá v ňom zaznela, musela byť úderná, stručná a výstižná – čo napokon umocnil výber zo Stračinových rozhovorov. Stračina vždy uvážlivo rozprával a rozhovory nikdy nenakrúcal bez dôkladnej prípravy. Nechýba v nich jeho povestný humor, ktorý na premiére rozosmial priateľov, kolegov, známych aj blízku rodinu. Skladateľovo rozprávanie odľahčuje aj vážnosť mnohých jeho životných etáp.

Okrem hlavných tém sa tu mihne niekoľko bočných motívov ako skladateľova trinásta komnata, otázka národnostných sporov a vzťah k našim susedom – komplexy malého národa a dodnes prevládaný strach z cudzieho, nezáujem mladých ľudí o svoje korene, zneužitie folklóru politickou mocou na svoju prezentáciu (stále aktuálna téma). Otvára ešte jednu dôležitú diskusiu, či sa môžeme považovať za kultúrny národ a aké hodnoty chceme prezentovať, lebo podľa toho nás budú hodnotiť ďalšie generácie, ktoré po nás prídu.  

Režisér Pavol Barabáš precestoval celý svet a videl nielen úchvatné dedičstvo našej planéty, ale aj nenávratné miznutie jej pôvodnej kultúry. Tá mizne aj v našich končinách, o čom vypovedal už Dušan Hanák vo filme Obrazy starého sveta. Vyblednuté spomienky a prchavá minulosť zarmucovala Svetozára Stračinu. Hľadel na hladové doliny, vymierajúce obce, miznúce remeslá a s nostalgiou počúval piesne, ktoré nemal už kto spievať a kto počúvať. Tieto depresívne obavy môže spáliť vášeň, ktorú dokázali rozdúchať osobnosti ako Karol Plicka, Béla Bartók či v ich stopách putujúci Svetozár Stračina. Na tejto ceste pozbieral podstatnú časť svojho testamentu, ktorý nám (po)otvoril Pavol Barabáš.