Bratislavský katedrálny zbor Vox cantoris po úspešnom debute s albumom Missa Sanctae Dei Genetricis Mariae (2024) prináša svoj druhý projekt s názvom Dominus pascit me. Samotný názov v preklade: Pán ma pasie / je môj pastier, nič mi nechýba vyjadruje charakter disku. Môžeme povedať, že ak interpreti majú dôveru v Božiu prozreteľnosť a starostlivosť tak im už nič nechýba.
Toto nové CD predstavuje praktický výber sakrálnej hudby, ktorý pravidelne znie v liturgických sláveniach Katedrály sv. Martina v Bratislave. Preto v budúcnosti môže slúžiť aj ako materiál na skúmanie domácej interpretačnej praxe. Znova počuť na nahrávke autentickosť sakrálneho priestoru katedrály sv. Martina v Bratislave a nie sterilne prostredie nahrávacieho štúdia.
Pod vedením dirigenta Ľuboša Gabču s organistom Danielom Gabčom a so zborom podarilo vytvoriť nahrávku, ktorá jedinečným spôsobom spája rôzne epochy. Dramaturgická koncepcia albumu vedie poslucháča cez celý liturgický rok a prepája majstrovské diela renesancie cez tvorbu 20. storočia k súčasnými kompozíciami.
Najväčšou silou tohto albumu je schopnosť zboru autenticky interpretovať tak rôznorodý repertoár. Renesančné skvosty ako O magnum mysterium od Tomása Luisa de Victoriu či svetoznáme Miserere Gregoria Allegriho vyznievaju s potrebnou historickou hĺbkou, zatiaľ čo modernejšie diela Jamesa MacMillana, Oliviera Messiaena či Massima Palombellu dodávajú osviežujúci liturgický rozmer.
Interpretácia Miserere od Gregoria Allegriho dokazuje kvalitu sopránovej časti zboru. Pri jeho prevedení si zvolili pomalšie tempo, čo by sa dalo pokladať za sťažujúci prvok pri udržaní intonačnej kvality a techniky spevu.
Osobitne oceniť treba zaradenie skladby Dominus pascit me od slovenského skladateľa Ivana Hrušovského, ktorá zaznela počas inaugurácie prezidenta SR v júni 2024, čím sa album stáva aj historickým dokumentom. V dramaturgii sa teda nájde priestor aj pre náročnejšieho, skúsenejšieho poslucháča.
Vrcholom disku je veľmi praktická Missa Dominicalis op. 18 od Ľuboša Gabča, ktorá ukazuje, ako môže súčasná tvorba organicky nadväzovať na polyfónnu tradíciu. Omša je dôkazom autorových kompozičných kvalít a zároveň schopnosti zboru zvládnuť technicky i umelecky náročný materiál.
„Vox cantoris dokázal, že autentická interpretácia sakrálneho repertoáru nemusí byť múzejným kusom, ale môže osloviť súčasného poslucháča svojou duchovnou silou a umeleckou hodnotou. Neostáva nič iné, len im zaželať veľa energie a podpory pre ďalšiu prácu a chuť do podobne úspešných projektov, ako je tento.“
V sakrálnej hudbe je práve nadväzovanie na tradície so zasadením do nových kontextov viac ako bezduché excesy. Publikum a cieľová skupina určite netúži po niečom, čo by ich odradilo/dezorientovalo.
Podobne ako keď príde niekto prvýkrát do opery a ide na klasickú operu, no odchádza sklamaný, pretože réžia bola taká výnimočne moderne iná, že nenaplnila jeho očakávania a to môže byť dôvodom, že sa už viac ku klasickej hudbe nevráti
Album bol podporený Fondom na podporu umenia a predstavuje presvedčivý argument, že sakrálna hudba môže byť živým umením, ktoré spája vernosť tradícii s tvorivou obnovou. V minulosti práve existencia kvalitného zboru dokazovala úspešnosť a prestíž krajiny, ktorá si takýchto kvalitných interpretov vedela vychovať, udržať a aj patrične oceniť.
Vox cantoris dokázal, že autentická interpretácia sakrálneho repertoáru nemusí byť múzejným kusom, ale môže osloviť súčasného poslucháča svojou duchovnou silou a umeleckou hodnotou. Neostáva nič iné, len im zaželať veľa energie a podpory pre ďalšiu prácu a chuť do podobne úspešných projektov, ako je tento.
