V poradí piaty štúdiový album kodanskej formácie When Saints Go Machine nesie názov Emotional. To okrem iného naznačuje soulovejšiu atmosféru, než tomu bolo pri predchádzajúcom, experimentálne odvážnejšom počine So Deep. V celej doterajšej histórii skupiny sa dá hovoriť o kvalitnej nahrávke s najvýraznejšími popovými ambíciami..
Keďže skupina mala vlani dostatok práce s prípravou soundtracku pre dánsku televíziu, výsledkom pretlaku inšpirácie sa stal v konečnom dôsledku aj album Emotional od When Saints Go Machine. Ten ponúka celkom jedenásť skladieb, ktoré sa ani tentoraz nezaobišli bez Vonsildovho programovaného falzeta.
Prekvapivo to však nie je to, čo na albume začujete ako prvé. Vonsild sa totižto tentoraz odvážil zaexperimentovať s hlasom a využil pritom svoj spodný hlasový register. Tým sa podarilo dostať do skladieb jednotnosť a zároveň zachovať rovnováhu medzi monotónnosťou nemenných výšok a ťažkopádnosťou hiphopového, štvordobého rytmu.
Pod priaznivým vplyvom komercie
Z celkového pohľadu je tracklist albumu navrhnutý šikovne a zrejme aj pri jeho masteringu si producenti uvedomili, kde môžu nastať nepatrné, slabšie momenty. Tie sa našťastie podarilo minimalizovať dostatočne na to, aby album neunavil ani po presiahnutí druhej polovice a zachoval si potenciál, ktorý podmieňuje opakované vypočutie.
Obzvlášť v prvej tretine je citeľná experimentácia s hudobnými štruktúrami, ktoré ovplyvňujú schému skladieb, čím dávajú Vonsildovi príležitosť na hru s odlišnými textárskymi technikami, ktoré nie sú nutne závislé na refréne, ale len na hookoch, ako v prípade When Did Summer End či A Tomb Without You, ktoré voľne pripomínajú novšie producentské zásahy do zvuku Maroon 5 – stačí spomenúť Cold či ešte viac na Wait z album Red Pill Blues (2018).
Na iných miestach je toto hľadanie kompromisu medzi hiphopom, RnB a popom ešte nástojčivejšie a pripomína úsilie o vyrovnanie sa s popovými ambíciami interpretov ako Drake, Lupe Fiasco či Kanye West. Nevyhnutnosť zmeny zvuku si podľa všetkého uvedomoval aj Vonsild, pretože práve upustením od autotune vokálov dokázal dosiahnuť plynulý a výpovedný flow, ktorý by za iných okolností narážal na neznesiteľné fistuly a znemožnil by, aby významová stránka skladieb vstupovala do popredia.
Práve toto hľadisko sa zdá byť pri Emotional zásadné, keďže vokály sa tu nepretkávajú všetkými overlaymi, namiesto toho zostávajú po celú dobu prominentné, jasné a nie tak zdeformované ako tomu bolo napríklad v prípade Konkylie (2011). Pri Parting Ways sa zvukovo vraciame k neo soulu s dlhou odozvou vo vokáloch, ktoré predviedol napríklad Elijah Blake na Vicky´s Secret z debutového Bijoux 22 (2013). Aj keď sa dá albumu sotva niečo vytknúť, nedá sa nepostrehnúť paralela medzi Seized the Light a Never Seen Before.
„Pokiaľ sa pod tento zvuk podpísala aj dvojnásobná spolupráca na príprave soundtrackov pre dánsku televíziu, je treba vďačiť za to, že k tomu došlo. Emotional je totiž dôkazom toho, že to formácii prospelo a že o identitu sa báť nemusí ani vtedy, keď si autotune tu a tam odpustí.“
Inštrumentálne pasáže sú vyplnené veľmi štruktúrovanými, minimalisticky noisovými intermezzami, ktoré nadobúdajú kvality ambientných miniatúr Ezekiela Honiga či Vladislava Delaya. Tá najvýraznejšia dostala na albume dokonca aj vlastný priestor. A hoci až ako predposledná stopa, predsa len má acapella Interlude svoj význam. Jednak vedie k záverečnému Not Everyone Walks Away a jednak naznačuje novú etapu When Saints Go Machine, ktorá vstupuje do komerčného prostredia podobne konceptuálnym štýlom, akým do neho vstupoval Kanye West s My Beautiful Dark Twisted Fantasy (2010).
Extrémne odvážny panning, ktorý nastáva po tretej minúte, je následne prerušený pomaly sa stupňujúcou arabeskou, možno zámerne odkazujúcou na úvodné sekundy Emotional. V tomto štádiu pôsobí formácia ako dostatočne zrelá, vedomá si efektu drobného experimentu v rámci ustáleného konceptu.
Pokiaľ sa pod tento zvuk podpísala aj dvojnásobná spolupráca na príprave soundtrackov pre dánsku televíziu, je treba vďačiť za to, že k tomu došlo. Emotional je totiž dôkazom toho, že to formácii prospelo a že o identitu sa báť nemusí ani vtedy, keď si autotune tu a tam odpustí.
