8.6 C
Slovakia
piatok, 4 decembra, 2020
Home Reporty Začiatok prenádhernej tradície, tradície Pohoda Indoor Camping Festivalu !!!

Začiatok prenádhernej tradície, tradície Pohoda Indoor Camping Festivalu !!!

Ak existuje nejaký festival, ktorého názov priamo zrkadlí atmosféru, tak je to práve Pohoda Festival. A nebolo tomu inak ani na Pohoda Indoor Camping Festivale, ba čo viac atmosféra bola omnoho úžasnejšia a pohodovejšia, ako kedykoľvek predtým.

Ako naznačuje názov samotnej akcie, tak špecialitou festivalu bolo stanovanie v temperovaných halách na výstavisku. A to bolo niečo, ponožky a gitary. Žiadny hmyz, žiadne pražiace ranné slnko, žiadne teplotné výkyvy, žiadny dážď, ba dokonca ani žiadne výkyvy stanu z vetra, jednoducho stanovanie na kobercoch medzi palmami v príjemnom prostredí, ktoré pripomínalo skôr obývačku než studené haly. No samotné prostredie by nestačilo na vytvorenie pohody, a tak okrem organizátorov prispeli svojou troškou aj samotní návštevníci festivalu hrajúc na gitarách a spievajúc Radiohead, či srdcovky od Pearl Jam. No vráťme sa na začiatok.

Ako sme prichádzali k areálu, tak sa nás zmocnil strach, že festival je bez ľudí, ba čo viac zrušený. Tmavé a chladné výstavisko, pri bráne len organizátori a SBS a my hľadáme odpovede, čo sa stalo? S malou dušičkou plnou obáv vstúpime do areálu, no stále nič, čo by pripomínalo Pohoda Festival. Prechádzame popri opustených kolotočoch, nádherných, no v tomto prípade smutno pôsobiacich zástav festivalu, až prichádzame k hale na stanovanie. A sme očarený. Nervózne si medzi sebou vymieňame názory, ktoré sa dajú zhrnúť do jedného citoslovca „WOW“. Očarený výzdobou, útulnosťou, pohodlnosťou a hlavne možnosťami, o ktorých sa nám v lete ani len nesníva, sa vydávame vybrať miest na stany. Nie je to žiadny problém, stany sú bez kolíkov extrémne rýchle postavené a nás prichádzajú vítať ostatný návštevníci. Konečne vieme, že sme na Pohode a od tejto chvíle to ide závratnou rýchlosťou.

Prechádzame areálom, najprv halami spojenými chodbou, v ktorých nájdeme od pódia na hranie, cez stolné hry, internet, futbalové stoly, úschovňu až po kuchyňu, resp. domácnosť, ktorá nám je kedykoľvek ochotná schladiť, či zohriať nápoje, uskladniť potraviny, jednoducho komfort domova, ktorý je tu cítiť na každom kroku. Paráda, no chceme vidieť viac. Areál zíva prázdnotou, no v hlavnej hale to žije, nie masovo, ale pohodovo. Neviem, čím to je, no mám tu pocit, že čím je menej ľudí, tým sa viac kapely snažia, návštevníci sú šialenejší a vďačnejší. No čím to je? Veď to je proti samotnej logike. A tak si užívame energické koncerty „tých našich“ Talkshow, PPE, až kým neprichádzame na zahraničné kapely, ktoré nám nič nedarovali. Špeciálne v prípade The Death SetHadouken!. Energiou identické, no hudobne rozdielne formácie.

Death Set, nech hrajú akýkoľvek štýl, hrajú tak, ako keby mali natlačiť celý život do jedného koncertu. Obsahovo hutný, energiou kypiaci výkon vytvára z návštevníkov pohody, tancujúcich šialencov, akých Pohoda ešte nezažila. Circle Pit, Death Wall, veď to sú predsa tanečné kreácie, ktoré náležia skôr metalovým festivalom a nie podujatiu, na ktorom hrá Marián Varga, či jazzové kreatúry z Polar Bear. Šialenosť, no na Pohode ma už asi nič neprekvapí, o to viac, ani moja osobná absencia na vystúpení Esben and the Witch, ktorých som pokladal, za formáciu, ktorú potrebujem nutne vidieť a ja sa namiesto nich ocitnem na diskusii s Fedorom Gálom. A neľutujem, veď o tom je predsa festival. Pestrá ponuka, ktorú dokážu Michal Kaščák so svojím tímom vytvoriť mi evidentne komplikuje aj ďalší deň, no o tom neskôr, prichádza Hadouken!.

Formácia, ktorá sa do povedomia hudobných fanúšikov dostáva čoraz častejšie nezostala nič dlžná svojej povesti. Hodinové energické skákanie, tlieskanie, kričanie, jednoducho ďalšia šialenosť, ktorá ma zaujala, aj napriek môjmu skepticizmu (Zažil som štyri koncerty Hadouken a boli čoraz horšie). Nechápem ako je to možné, ale bol som sám sebou nútený tancovať a skákať spolu s návštevníkmi, vlastne stal som sa jedným z nich. Čím to je? Je to ten pocit spolupatričnosti? Neviem, možno som len chcel, aby si zahraničné kapely neodviezli negatívne emócie zo svojho koncertu na Pohode, ku ktorej má každý návštevník nemalé citové puto, alebo ma to len jednoducho bavilo, neviem. No každopádne stálo to za tie škrabance a modriny. Aj napriek pokračujúcemu programu v djs setoch, či filmoch, večer sa blížil ku koncu, aj keď na festivale  Pohoda neexistuje niečo ako koniec, len nové začiatky.

Práve ráno sa stalo novým začiatkom, začiatkom písania histórie novej éry, éry PICF. Nové začiatky sú fajn, hlavne preto, že sa môžete zbaviť toho nepotrebného, škodlivého a môžete sa začať tešiť na nové veci. V tomto prípade to bol smútok z malého počtu návštevníkov, ktorý nám škodil vnútorne ako aj návštevníkom tak aj organizátorom. No v sobotu ráno sme sa smútku zbavili a užili si začiatok novej éry. Všetko to odštartoval pavilón, kde prebiehali diskusie. Trávili sme v ňom veľa času, učili sa novým veciam, tie staré sme nahlodávali. Diskutovali mnohí, no moderoval Juraj Kušnierik, ktorý tomu všetkému dodával zvláštne čaro, atmosféru. Päť hodín na diskusiách si je ťažko predstaviť, no na Pohode to bolo príjemných päť hodín na Tuli vakoch, v teple, v príjemnom prostredí s punčom v ruke. Dokonalá regenerácia pri ktorej vznikla pamätná veta Brana Jobusa o prenesení „letnej pohody do vnútra, teda pod strechu a do nás“. V tomto duchu sa niesol celý deň. Návštevníci sa medzi sebou zdravili, usmievali sa, pozývali na víno, pivo, či koláče. Nádhera, čím nás návštevníkov bolo menej, tým nás bolo viac ľudsky a patrične to bolo cítiť.

Koncertná časť bola lahôdkou. Paris Suit Yourself, Sophie Barker, New Young Pony Club a predovšetkým Submotion Orchestra. Ani neviem kde začať. Prvá menovaná formácia bola úžasná, svojská, odvážna, keď si dovolila počas hodinového setu zahrať 20 minútové intro. O odvahe sa dá rozprávať aj pri postupnom odhadzovaní šiat speváka, no asi sa nemal za čo hanbiť, čo ocenila nejedna dievčina. New Young Pony Club odohrali štandardnú, nabitú šou, podobnú tej na letnej Pohode o pol štvrtej ráno, no tento krát pred menším publikom. To však koncertu vôbec neuškodilo, ba možno zvrátenou logikou aj prospelo, pretože nielen kapela na pódiu, ale aj ľudia odovzdali zo seba všetko na parkete. Bohužiaľ, sme nestihli celý koncert Sophie Barker, no však aspoň niečo, chvalabohu. Okrem svojich vlastných piesní, odspievala charizmatická speváčka A Forest od The Cure, a to ešte akým spôsobom. Trúfol by som si povedať, že v jej podaní pieseň dostala iný rozmer, nie tak temný ako v originály, práve naopak, svieži rozmer, plný umelcovej charizmy a emócií, ktorý tomu dodal Sophin prejav. Nádhera. No tá najdokonalejšia nádhera, ak môžem tak trúfalo označiť umelecké vystúpenie, bola bezpochyby hudba Submotion Orchestra.

Sú veci, zážitky a pocity, ktoré sa dajú opísať slovami, no bezpochyby sú niektoré, ktoré sa nedajú opísať slovami, ako napríklad láska, krása, pohoda či koncert Submotion Orchestra. Dajú sa len jednoducho zažiť, vychutnať. Práve to moje vychutnanie bolo poznačené neskutočnou túžbou objať celú kapelu, povedať im do očí, že robia tento svet krajším. Nedokázal som sa zmestiť do kože, a keď sa ešte vedľa mňa so zatvorenými očami kolíše Sophie Baker, vedľa Juraja Kušnierika, či Geša, tak si naplno uvedomujem svoj vlastný význam pojmu „pohoda“. Prenádherná, úžasné vystúpenie a jediný pojem, ktorým sa chcem aspoň priblížiť mojím pocitom na koncerte je „hudobný orgazmus“. Slovo, ktoré môže evokovať rôzne konotácie a možno nie je najvhodnejším pojmom, no je výstižné, pričom môj vrchol prišiel pri piesni „Finest Hour“. Kapela, či skôr organizmus, fungoval dokonale. Speváčka sa očarujúco vlnila do rytmu, pričom lahodne spievala s vábivým úsmevom šťastia na tvári, kapela šliapala ako hudobné hodinky zostrojené Mozartom. Dubstepová linka, jazzové inscenácie, či soulový hlas speváčky boli a stále sú neopísateľné. Pri pohľade na svoje okolie, mám pocit, že nielen ja, ale aj celá Pohoda dosiahla hudobné vyvrcholenie. Nabilo nás emóciami, ľudskosťou a silou, ktorá nás bude ešte veľmi dlho hriať.

Ako mi je smutno, že už končí festival, bola prvá myšlienka po koncerte Submotion Orchestra. No ani som sa nestihol obzrieť a už začínal hrať B-komplex. Jeho vystúpenia sú už štandardnou súčasťou Pohody a v Trenčíne opäť dokázal prečo. Hudba, ktorú hrá roztancovala všetkých prítomných. Už zo začiatku spustil svoju najväčšiu pecku „Beautiful Lies“, ktorá vyvolala priam tanečnú šialenosť. Jej spárom neušli ani členovia New Young Pony Club a Paris Suit Yourself, ktorý spolu s normálnymi fanúšikmi tancovali, oddali sa hudbe, a tak spolu vytvorili jedno krásne teleso.

Pohoda Indoor Camping festival dokázal nielen preniesť atmosféru letného festivalu do chladnej jesene, ale dokázal preniesť ľudskosť a radosť zo života do srdca každého návštevníka. Veď nie nadarmo sa rozpráva, že festival je taký aký sú ľudia, ktorí ho robia. Michal Kaščák so svojím tímom ho robia úžasne, s láskou a to je recept nielen na výborný festival, ale ja na krajší život. Možno mi je teraz trochu smutno, že už je tomu koniec, ale ako som napísal vyššie, na Pohode neexistuje koniec, len nové začiatky, a ja pevne verím, že som stál pri zrode novej tradície, tradície Pohoda Indoor Camping Festivalu.

Autor a foto: Lukáš Osvald/ Musicpress.sk/ Hudba-Music.sk