Marilyn Manson vydáva svoj trinásty štúdiový album One Assasination Under God – Chapter 2, ktorý je pokračovaním prvého dielu z roku 2024. Manson na ňom opäť spolupracoval s Tylerom Batesom a Nuclear Blast Records.
Prvou ochutnávkou albumu sa stala skladba Exit Wound. Jedna z najtemnejších skladieb sa nesie v industriálnom zvuku a nesnaží sa zaujať veľkým riffom. Namiesto toho sa do popredia dostáva Mansonov hlas.
O niečo energickejší a tvrdší je potom druhý singel Front Toward Enemy. Skladba vyšla už pred dvomi rokmi ako b-side singlu Raise The Red Flag. Aj vďaka tomu je zrejmé, že obe kapitoly vznikali v rovnakom tvorivom období.
Tretím singlom sa stala v deň vydania albumu skladba Unalive. Tá album otvára a oproti predchodcovi je pokojnejšia a melodickejšia. Gitary tu ale aj tak zostávajú výrazné, no skladba zároveň poskytuje priestor aj pre vokály a atmosférické prvky. Ide o výborný príklad toho, že album nestavia iba na industriálnom a metalovom zvuku ale využíva aj rockové a elektronické prvky.
Textovo najvýraznejšou skladbou je na albume All The Vilest Things. Manson pracuje s témou zrady, nenávisti, manipulácie a osobným prežívaním konfliktu.
Opisuje skúsenosti s ľuďmi, ktorí mu ublížili alebo sa pokúsili zdiskreditovať. Aj keď text logicky nie je určený konkrétnym menám, kto sa v turbulentnom období z minulých rokov vyzná, vie o koho ide.
Po hudobnej stránke ide o melodickú skladbu, ktorá stavia na gitarách a vrstevnom vokále, pričom výborne funguje aj akustický part. Výborne vyznieva aj None Of The Suns, v ktorej Manson vsádza viac na klasický spev než na jeho charakteristický agresívny prejav. Značne temnejšia je potom Don’t Answer The Door, ktorá stavia na gothic rocku.
Jednoduchšie gitary, dominujúca basová linka a tlmený rytmus vytvárajú mrazivú atmosféru. Niekde na pomedzí potom stojí Lucifer’s Teadrop. K tvrdšiemu zvuku sa potom album vracia v skladbe The Arsonist.
Tá je podstatne výraznejšia, priamočiarejšia a údernejšia. Album uzatvára Enantiomorph. Pomalšia, postupne sa rozvíjajúca sa skladba znova neobsahuje výrazný riff či prvoplánový refrén. Ide skôr o záverečnú kompozíciu celého projektu.
„Marilyn Manson si očividne našiel zvuk, v ktorom sa cíti komfortne a na albume je to počuť. Chapter 2, rovnako ako jeho predchodca, nestavia iba na silných singloch a rozhodne sa oplatí vypočuť si ho v plnej dĺžke.“
Oba albumy obsahujú jasný rukopis Tylera Batesa a je počuť, že vznikali spoločne. Chapter 2 je však o niečo industriálnejší, melodickejší a pestrejší, zatiaľ čo Chapter 1 bol kompaktnejší a tvrdší.
Chapter 2 ale funguje dobre aj ako samostatná nahrávka. Strieda tvrdšie skladby s pomalšími a ponúka viac priestoru melodickej stránke Mansonovej súčasnej tvorby.
Marilyn Manson si očividne našiel zvuk, v ktorom sa cíti komfortne a na albume je to počuť. Chapter 2, rovnako ako jeho predchodca, nestavia iba na silných singloch a rozhodne sa oplatí vypočuť si ho v plnej dĺžke.
