Keď som ako dieťa počúval Amorphis, bola to láska na prvé počutie. Okamžite ma chytili za srdce a po tridsiatich rokoch ma držia stále. Vo vzduchu tak visí otázka: Nemajú z toho už svalovicu?
Fínski veteráni Amorphis nám servírujú svoj pätnásty štúdiový počin s názvom Borderland. Trefné pomenovanie vzhľadom k tomu, že skupina hudobne balansuje na pohraničí melancholického mačiatka a divého tigra.
Kyslé tváre true metalistov si, prosím, nevšímajte. Veď je to práve mix jemných tónov a growlu, ktorý robí z tejto grupy chameleóna na pohľadanie. Pár vrások navyše im z krásy rozhodne neuberá, práve naopak. Škandinávci starnú s gráciou sebe vlastnou – dôkazom čoho je aj ich aktuálna doska.
Hoci Tomi Joutsen vždy intonoval perfektne, mám dojem, že od predchádzajúcej nahrávky Halo absolvoval zopár lekcií v ZUŠ-ke – jeho čistý vokál znie lepšie než kedykoľvek predtým. Svoj špinavý growling tentoraz necháva čiastočne odložený v šuplíku.
Fanúšikov staršej tvorby tým síce nepoteší, zato vlastnému klávesákovi Santerimu Kaliovi ulahodí náramne. Ich vzájomná kompozičná chémia tvorí gro albumu – v skladbách Dancing Shadow či Light and Shadow sa o tom môžeme presvedčiť na vlastné uši.
Spomínaní páni si tu hrkútajú ako dve hrdličky. Miestami sa dokonca zdá, akoby gitaristi trošku žiarlili a z akéhosi trucu neboli na doske poriadne počuť. Po čase však vysvitne, že ide o súčasť dobre premysleného plánu, v ktorom gitara rinčí, respektíve čuší presne vtedy, keď má.
Vďaka tejto symbióze naplno vyniká nielen hudba, ale aj emócia. A tomu sa, prosím pekne, hovorí umenie – pravá ruka vie, čo robí ľavá. Dôkazový materiál v podobe Fog to Fog hovorí sám za seba.
Koniec koncov Amorphis už nejaký ten piatok na svojich poslucháčov nekričia, ale volia rafinovanejší spôsob komunikácie, ktorému prirodzene, nie každý porozumie na prvýkrát. Niekto ani na desiaty. Taký je údel vrstiev Borderland, kde platí priama úmera – čím častejšie stlačíte „replay“, tým viac toho objavíte.
V dobe streamovacích služieb celkom šikovný marketingový ťah, no nie? Pre skutočné precítenie fínskej novinky sa preto odporúčam vyzbrojiť aspoň štipkou trpezlivosti. V opačnom prípade hrozí, že vám album zapadne len vrstvou prachu, zatiaľ čo so zmrašteným čelom skonštatujete: „Už to nie je, čo kedysi.“
Zvuk albumu má na svedomí Jacob Hansen, známa persona v metalových kruhoch. Po experimentoch s Jensom Bogrenom sa kapela rozhodla pre zmenu. Siahla po Hansenovi, aby priniesol do ich muziky nový nádych, čo je rozpoznateľné najmä na gitarách a vyváženom mixe vokálov či kláves. Výsledkom je modernejší sound, ktorý však nestráca charakteristickú melanchóliu skupiny.
Borderland ukazuje, že Amorphis nepatria do starého železa. Áno, občas recyklujú samých seba a spievankovo prevláda na úkor drsnosti – ale povedzme si úprimne, komu to vadí? Mne nie. Len blázon by snáď v roku 2025 čakal masterpiece typu Tales from the Thousand Lakes.
Napriek tomu, že nedosahuje kvalít Queen of Time či Under the Red Cloud, svoje miesto v silnejšej polovici diskografie kapely si Borderland určite vybojuje. Má totiž potenciál zotrvať v ušiach aj po vypnutí Spotify.
Kapela doručila presne to, čo mala – dravosť, cit a melódiu obalené do vyzretej kompozičnej hudby. Čo si želať viac? Ani mačku, ani tigra. Stačí niekto v strede – colník menom Amorphis.
