Interpol sa štyri roky od albumu The Other Side Of Make-Believe hlásia s novinkou This Mirror Weights A Ton. Na novom albume prichádza kapela s novými postupmi no pritom si udržiava svoj charakteristický zvuk. O nové zvukové detaily sa postaral producent Andrew Watt.
Prvým singlom sa stala rovnomenná skladba This Mirror Weights A Ton. Skladba okamžite zaujme svojim odlišným zvukom, na aký sme pri Interpol zvyknutí. Okamžitý gitarový útok nahrádza pomalá a hypnotická melódia s jemnými textúrami. Skladba album otvára a ide tak o odvážny úvod celej kolekcie i výber pilotného singla.
Pri druhej ochutnávke See Out Loud už ale kapela pokračuje v zabehnutých koľajách. Experimentovanie ide nabok a Interpol fanúšikom servírujú to, prečo ich počúvajú. Ostrý zvuk gitár, mohutná basa, presný rytmus a charakteristický vokál Paula Banksa.
Postupne ale aj tak prichádza k istým novým postupom. Môžeme počuť vrstvy syntetizátorov, zvukových efektov a najväčšie prekvapenie prichádza, keď si časť hlavného vokálu prevezme gitarista Daniel Kessler.
Posledným singlom sa stala Iron City. Ide o výborný kompromis medzi starými a novými Interpol. Prepletené gitary, výborná rytmika a Banksov text o minulosti a budúcnosti, z ktorého je nakoniec rozhovor medzi človekom a umelou inteligenciou.
Tri single ukázali tri rôzne smery, ktorými by sa mohlo Interpol na novinke vydať. Nakoniec sa rozhodli ísť všetkými tromi. Wounded Soldier a Darling Thoughts vracajú do zvuku melanchóliu. Nie ale teatrálnu no naopak unavenú a dospelú. Wings Of Fire je potom pripomienkou práve starých Interpol.
Kapela sa vracia k zvuku Turn On The Bright Lights či Antics. Interpol sa ale na albume nechcú zbytočne často vracať na začiatok tisícročia. Even The Actor preto stavia na výraznej base a bicích, zatiaľ čo So Riders The Reindeer predstavuje jeden z najväčších experimentov vďaka elektronickému začiatku.
Prekvapenie prichádza aj so skladbou Wake Up, ktorá sa nesie v duchu Madchester. Záverečná trojica Enemy, s výborným klavírnym aranžmánom, Bird And The Serpent a Sudden potom album znova ponárajú do temnejších vôd.
Producentom albumu je Andrew Watt. Ten síce nemá s newyorským post-punkom veľa skúseností, no práve vďaka tomu dokázal Interpol trochu odsunúť z ich komfortnej zóny.
Album sa nahrával v jeho štúdiu na Lower East Side a pre kapelu tak išlo o nahrávanie v New Yorku po viac ako dekáde. Do ich klasického zvuku zakomponoval akustické gitary, sláčiky, dychové nástroje, vrstvené vokály a experimentálnejšie postupy. Aj napriek tomu ale Watt kapelu nerozbíja, práve naopak ju otvára.
„Kapela iba ťažko absolútne odstrihne od svojej minulosti. Aj tak je ale album jedným z najzaujímavejších momentov neskorej éry Interpol. Neobjavili síce úplne nový zvuk, ale našli spôsob, ako ten pôvodný znova rozhýbať.“
The Mirror Weihts A Ton neche a nie je nové Turn On The Bright Lights. Interpol už nemusia nasilu obhajovať svoj post medzi newyorskými post-punkovými kapelami a na nových nahrávkach sa nemusia vracať k Obstacle 1, PDA či Evil. Namiesto toho berú svoj vlastný zvuk a zisťujú, koľko priestoru v ňom ešte zostalo.
Je pravda, že nie všetky experimenty fungujú rovnako silne. Rovnako je prirodzené, že niektoré skladby predsalen ľahko nadväzujú na bezpečné postupy a zvukovo sa kapela iba ťažko absolútne odstrihne od svojej minulosti.
Aj tak je ale album jedným z najzaujímavejších momentov neskorej éry Interpol. Kapela neobjavila úplne nový zvuk ale našla spôsob ako ten pôvodný znova rozhýbať.
